To sú paradoxy! Národné oslavy jednej mladej hviezdy sa zmenili na spôsob, ako sa Draženovi Petrovičovi dostať do hlavy. Ale napokon si veľké predstavenie nesmrteľného basketbalového Mozarta svet pripomína ako jeden z hlavných dôkazov jeho výnimočnosti.

Osemdesiate roky na európskych basketbalových palubovkách predstavujú éru streleckých bardov. Erman Kunter vtedy svoje výkony v tureckej lige vyšponoval, keď v jednom stretnutí nastrieľal 153 bodov.

Nick Galis a Oscar Schmidt sa naťahovali o korunu najlepšieho kanoniera, ktorý nikdy nezasiahol do NBA.

A všetkých chcel zatieniť Dražen Petrovič.

Dovtedy, kým vo veku iba 28 rokov v júni 1993 zahynul pri autonehode na nemeckej diaľnici, predvádzal svoje umenie vo všetkých dostupných súťažiach.

Nastrieľal 62 bodov v Koračovom pohári 1987 za Cibonu Záhreb, rovnaký počet bodov dosiahol vo finále Pohára víťazov pohárov 1989 v drese Realu Madrid. Len zopár dní pred svojou smrťou vytvoril so 48 bodmi rekord chorvátskej reprezentácie.

Za Juhosláviu je jeho maximom 45 bodov. V NBA sa v roku 1993 blysol 44 bodmi ako hráč New Jersey Nets.

Ale jeho absolútnym maximom je 112 bodov v zápase juhoslovanskej ligy.

Hecoval, provokoval, šokoval

Petrovič, ktorý by pred niekoľkými dňami oslávil 60. narodeniny a do kín pôjde film, ktorý o ňom nakrútili, na tréningu tvrdo makal, aby potom súpera pokoril všetkými vhodnými aj nevhodnými prostriedkami.

Neštítil sa trikov, ktorými by druhých zosmiešnil. Hecoval, provokoval, šokoval. Hráčov. Trénerov. Aj súperových fanúšikov.

Keď sa mu skraja sezóny 1985/86 naskytla šanca na unikátnu basketbalovú šou, mocne po nej chňapol.

Do Záhrebu na zápas úvodného kola juhoslovanskej ligy proti jeho Cibone mieril 5. októbra 1985 slovinský nováčik Olimpija Smelt Ľubľana a Petrovič, vtedy dvadsaťročný, mal plán, ako sa zapísať do dejín. Chcel strelecký rekord súťaže a svoj útok verejne ohlásil.

V prvom polčase stihol dať 67 bodov a historické maximum juhoslovanskej ligy už v tej chvíli bolo na dohľad. Od roku 1962 ho so 74 bodmi držal Radivoj Korač, pomohol nimi k víťazstvu OKK Belehrad nad Mladosťou Záhreb.

Petrovič sa ani v 24. minúte nezastavil, hoci sľúbil, že po prekonaní Korača vystrieda a pustí do hry náhradníkov. A ani chamberlainovská stovka pre neho nebola stopkou. Keď už sa mladý vlk dostane ku koristi... Nastrieľal dovedna 112 bodov a jeho Cibona oslavovala triumf 158:77.

Celkovo vyslal Petrovič 60 pokusov z hry – a 40 premenil. Z toho bolo 10 trojok z 20 striel. Pri trestných hodoch bol stopercentný, 22 pokusov a 22 bodov.

„Uspel som, som šťastný. Tiež som hrozne unavený, ale to prejde, 112 bodov zostane,“ škeril sa Petrovič po 40 minútach na pľaci. „Teraz sa ma každý pýta, či môžem zvládnuť aj viac. To neviem. Jediné, čo viem, že som už ako chlapec sníval, ako tento rekord raz získam.“

Od zápasu sa pritom veľa nečakalo, hoci úradujúci ligoví šampióni a zároveň vládcovia Európskeho pohára majstrov boli zakaždým ťahákom. Hralo sa síce pred plnými tribúnami, ale iba v malej hale pre 2000 divákov. Pre budúce generácie nezostali žiadne zábery, len jedna jediná fotografia, novinové správy a oficiálny zápis.

Jedinečný ťahák pre fanúšikov

Draženovi pritom na ihrisku chýbal starší brat Aleksandar, ktorý si práve plnil vojenské povinnosti, aj veterán Andro Knego, ktorý sa chopil šance odísť do Španielska.

Na palubovke sa tentoraz neobjavili ani rozohrávač Damir Pavličevič a loptový kúzelník Danko Cvjetičanin alebo kľúčoví vysokí hráči Zoran Čutura, Mihovil Nakič a Franjo Arapovič. Všetci dostali voľno.

„Chceli sme urobiť niečo pre fanúšikov. Čo by pomohlo klubu,“ tvrdil tréner Željko Pavličevič. Draženova honba za rekordom poslúžila Cibone ako marketingový ťahák.

Do streleckých štatistík vtedy Petrovič pustil len štyroch spoluhráčov. Osemnásťročný Dražen Anzulovič, dnes úspešný kouč, zaznamenal 16 bodov. Rovnako starý Vladimir Rizman nasúkal 14 bodov. O rok starší Ivo Nakič má v štatistikách 12 bodov a Ivan Šoštarec stihol dať štyri body.

Publikum tomu dobre rozumelo a koše vlastných hráčov, ktorí nemali na chrbte číslo 10, oceňovalo bučaním alebo piskotom.

Juniori hrali proti svojmu idolu

K drzému počinu motivovalo Cibonu dianie predchádzajúcich dní. Radovan Lorbek, generálny sekretár slovinského tímu a neskorší spoluzakladateľ Adriatickej ligy, nestihol včas zaregistrovať členov prvého tímu, a tak mohol vyrukovať iba s juniorkou.

Namiesto toho, aby využil služby pošty, zveril obálku s príslušnými dokumentmi známemu, ktorý cestoval do Belehradu. A ten sa na basketbalový zväz dostavil deň po termíne. Tak sa to aspoň traduje.

Zápas s Cibonou nútene vynechali Slobodan Subotič, Branko Kovačevič alebo Jure Zdovc, vtedy iba devätnásťročný. Zato o niekoľko rokov mladší Igor Djurovič, dnes basketbalový novinár, môže prezentovať historku, ako „ubránil Dražena na 112 bodoch“.

Tú pochybnú česť asistovať rekordu získali aj Matjaž Strmole, Jože Maček, Dag Kralj, Tine Erjavec, Jure Zorčič, Gregor Stražiščiar, Andrej Novina a Tine Merzelj. Traja mali sedemnásť, zvyšok ešte mladší. Najvyšší z nich meral 198 centimetrov.

K basketbalovej „poprave“ teda odcestovalo iba deväť chlapcov. Ten desiaty sa vyautoval dopredu.

„Náš najlepší hráč Milutin Rešetarovič sa zo samotnej radosti, že si zahrá proti Petrovičovi, opil tak, že ho tréner Zmago Sagadin nepustil do autobusu,“ spomína s pobavením Djurovič. „My ostatní sme boli tiež opití. Nadšením. Boli sme v siedmom nebi, že sa zahráme proti nášmu idolu.“

A ten ich nesklamal. Predviedol, čo vie.

Za výhru im sľúbili auto

Až do desiatej minúty išli všetky útoky cez Petroviča. Mladíci zo Slovinska ho začali zdvojovať, potom strojovať. A tak si nešťastný Ivo Nakič musel 36. a 37. bod Cibony pripísať na svoje konto. „Občas sa jednoducho nedalo nič robiť a museli sme skórovať, aj keď sa na nás všetci pozerali zle,“ ospravedlňuje sa ešte dnes Dražen Anzulovič.

„Spoluhráči ho stále hľadali, my sme sa ho snažili ubrániť, ale nedokázali sme nič, bolo to ako okamih,“ dodáva Djurovič, ktorý patril k tej skupine mladých Slovincov, čo si výlet užila. Ešte nadšenejší bol Strmole, napriek zákazom od trénera sa pchal na rozhovor pred televíznu kameru. Nejaké zábery zo zápasu teda vzniknúť museli, lenže dnes po nich nie je pamiatky.

Okrem životného zážitku si odniesli svoje prvé – a na čas aj posledné – ligové body: Mačiek 16, Erjavec a Novina po 15, Strmole 9, Zorčič a Djurovič po 8, Stražiščar 6.

Pre Igora Djuroviča prišiel ešte jeden bonus: „Hviezda prvého tímu Dušan Hauptman mi sľúbil, že keď nedostaneme od Dražena viac ako desať trojok, dá mi svoje topánky.“ Svoje slovo dodržal. „A tiež sme sa pána Lorbeka pýtali, čo dostaneme za výhru. Odvetil, že nám každému kúpi auto podľa nášho priania,“ smeje sa Djurovič.

„Na začiatku zápasu sa Draženovi ani príliš nedarilo. Myslím, že ho zvierala nervozita, pretože po tom rekorde veľmi túžil. Ale potom nám zľahka nasádzal desať trojok. Za päť minút nám dal 19 bodov, v desiatej sa dostal na 33, v pätnástej bol na 50. V dvadsiatej piatej minúte mal 84 bodov, po tridsiatich minútach 93 a v 35. minúte sa dostal na 102,“ loví novinár v poznámkach.

Na 33. výročie sa porazený tím vydal na „oslavy“ do Záhrebu, kde si zaspomínal na zápas s niektorými premožiteľmi. Zvolil tiež zastávku pri hrobe muža, ktorý zostal ich hrdinom aj po krutom výprasku.

Draženmánia do Zadaru nedorazila

V tieni všeobecného pobavenia zostali minoritné pohľady. Dať výprask oveľa slabšiemu súperovi? „Hanbil som sa. A stále sa hanbím,“ vyznáva sa Petrovičov spoluhráč Zoran Čutura. Po rokoch sa spriatelil s jedným z porazených hráčov Dagom Kraljom. „Dodnes sa mu o tom zápase zdajú nočné mory,“ prezradil Čutura.

Záhreb, Chorvátsko, Juhoslávia, ba aj časť Európy. Draženmánia sa šírila. Mnohí vynášali do nebies nového rekordéra.

Ale boli aj miesta, kde sa na Petrovičov kúsok pozerali z iného uhla. Napríklad Zadar. Chválospevy záhrebských médií, ktoré pozabudli, že Cibona nastúpila proti skupinke násťročných debutantov, neniesli rivali dobre. A tak sa narýchlo zrodil ďalší plán.

Štyri dni po Petrovičovom predstavení sa začínala pre KK Zadar cesta európskymi pohármi. Čo dodnes vidieť napríklad v hádzanej či volejbale, týkalo sa vtedy aj basketbalu. Aby sa ušetrilo, tímy občas odohrajú dvojzápas „doma – vonku“ v priebehu dvoch dní v jednej hale.

Do Chorvátska na prvé kolo Pohára Radivoja Korača pricestoval APOEL z cyperskej Nikózie. A stredajší výsledok 40:121 mu pred odvetou vzal akúkoľvek nádej.

Pretože o postupujúcom bolo rozhodnuté, aj v Zadare tušili, že sa do haly Jazine fanúšikovia nepohrnú. Čo tak prísť s vlastným útokom na rekord? A tak sa mal po sobote 5. októbra 1985 zapísať do basketbalových dejín aj štvrtok 10. októbra 1985.

Poďme Petrovičov výkon prekonať, povedali si v kanceláriách KK Zadar.

Kto sa obetuje?