Strelec z každej pozície, v okolí koša neubrániteľný, atletický, s výnimočným prehľadom o spoluhráčoch aj s inštinktmi pri doskakovaní. To všetko pri 221 centimetroch výšky.

S veľkými rukami, ktoré sa maznajú s loptou a nemaznajú so súperom. Bojovník, vodca a príklad hodný nasledovania. Mohol byť najlepší z najlepších.

V podaní Arvydasa Sabonisa vyzeral basketbal tak jednoducho. Iba jednu vec ani on nedokázal prekonať. V ceste mu stála Železná opona. Do NBA odišiel až v roku 1995. To mu ťahalo už na tridsaťjeden a mal za sebou sériu zranení, ktorá by mnohým iným ukončila kariéru.

V Amerike sa Arvydas Sabonis ukázal so sovietskou reprezentáciou už na začiatku osemdesiatych rokov, keď mal sedemnásť. Súperil s velikánom Ralphom Sampsonom a svojimi pohybmi mnohým učaroval.

„Rýchlejší Bill Walton,“ zapísal si Donnie Nelson, syn slávneho kouča a neskôr dlhoročný generálny manažér Dallas Mavericks, prirovnanie k jednému z najlepších podkošových Američanov všetkých čias.

„Je to Larry Bird v tele pivota,“ glosoval Walton samotný. „Nikdy som nevidel taký talent. Chcelo sa mi dať mu milión, uniesť ho a priviesť do NBA. Mal som pocit, že kvôli nemu bude raz potrebné zmeniť pravidlá.“

V prvej polovici dekády s osmičkou platilo, že kde sa ocitli červení, on tam vyčnieval. Obor s revolučne vejúcim három a pozvoľna hustnúcim fúzikmi. Obvykle sa bojovalo len o striebro a bronz, či už hrali juniori, študenti alebo reprezentačné áčka. Arvydas Sabonis bol skákajúcim a behajúcim „cheat codom“, ktorého oživil prsteň moci.

Od tých čias podnecoval v druhých túžbu získať ho pre seba, Bill Walton ju priznal verejne. Iní si lámali hlavu, ako Sabonisovi v prípadnom odchode zabrániť. Málokomu bol ľahostajný.

Večný študent nevojakom

Taký dominantný hráč vzbudzoval hrôzu u súperov a závisť u ich fanúšikov. Na Západe dostal prezývku Cár.

Jeho dopad na palubovky mal síce efekt rovnomennej termonukleárnej bomby a jeho vláda nad košmi pripomínala samoderžavie Petra Veľkého, ale ten trojpísmenový titul evokuje zlé predstavy. Akoby hádam Sabas bol Soviet. Alebo horšie. Akoby bol Rus.

To bol od Západniarov veľký omyl. Sabonis nebol červený, ale zelený. Litovčan do špiku kostí. Pýcha Žalgirisu. A Žalgiris, to je pre Litovčanov oveľa viac než len klub. Prvá veľká bitka o Arvydasa Sabonisa sa tak odohrala na osi Kaunas – Moskva.

Keď sa zjavil mladučký Sabonis na palubovkách, medzi Litovčanmi zavládlo nadšenie. Hádam len Raimundas Čivilis ho nezdieľal. Pre 205 centimetrov vysokého pivota, podkošovú hviezdu Žalgirisu medzi špičkovými krídlami, ktorým pobaltský basketbal tak vyniká, to bol začiatok kariérneho konca.

Meno mu vybledlo, finalista niekoľkých európskych pohárov končil kariéru v roku 1992 ako hráč Chemosvitu Svit. Pre ostatných krajanov bol však Sabonis darom z nebies. Malý národ sa tešil, že nenávidený CSKA Moskva konečne dostane „na bendžo“.

Ako si Litovčania zaumienili, tak sa aj stalo. Na svoju pýchu nemohli byť pyšnejší. 1985! 1986!! 1987!!! Tri sovietske tituly za sebou.

Trikrát ponížený gigant reprezentujúci ľudovodemokratickú armádu, na ktorú mali príslušníci pobaltského národa úplne jednoznačný názor. Neprišlo to samo, v rokoch 1983 a 1984 sa ešte musel Žalgiris zmieriť so striebornými medailami. Ale o to sladšie následné triumfy boli.

Niežeby si v CSKA medzitým sedeli na rukách. Alexandr Gomelskij, dlhoročný pán a vládca armádnej basketbalovej skvadry i sovietskej reprezentácie, veľmi dobre vedel, kto je hlavná postava tých rokov.

Ako Soviet bol nadšený. Konečne má protizbraň na amerických supermanov typu Sampsona, Davida Robinsona alebo Patricka Ewinga. Ako armádny plukovník to však mohol maximálne skúšať. Na verejnosti sa zaprisahal: „Rozhodne nemám v úmysle vytiahnuť ho zo Žalgirisu, Sabonis patrí Litve. Pre mňa je hlavné, ako hrá za národné družstvo.“ Lenže zákulisné kroky CSKA zahŕňajúce cukor aj vyhrážky bičom hovorili inak.

Špičkoví basketbalisti z východného bloku si vedeli prilepšiť. Niekto pašoval nedostatkový tovar, iní reportovali o svojich zážitkoch v kanceláriách KGB. Žalgiris bol prešpikovaný informátormi a odpočúvanie bolo vyladené.

Občas sa hráčom prihovoril niekto s dobrou radou dať sa do služieb CSKA. Sabonis bol na rane prvý, ale tiež dobre vedel, že tento prestup by národ považoval za zradu. Medzi kladivom a nákovou, tak sa tejto situácii hovorí.

Aby bolo jasné: Ukrajincov, Lotyšov, Estóncov, Kazachov i Gruzíncov, tých všetkých mohol mať Gomelskij jedným ťahom pera, pre Litovčanov je však basketbal až príliš dôležitý.

Do Moskvy sa smaragdové poklady z Kaunasu, Vilniusu alebo Panevežysu neposielajú. Stačil im jeden Rimas Kurtinaitis, ktorý sa zo Žalgirisu pakoval pre svoje alkoholové excesy, a potom mu dva roky v drese CSKA škodil. Sabonisa si udržíme. Musíme!

Poslúžil index. Z Arvydasa Sabonisa je oficiálne študent Poľnohospodárskeho inštitútu v Kaunase. Povolávací rozkaz sa zakladá do archívu.

Ľavá a pravá. Časované bomby

A tak mohlo byť zelené nadšenie nekonečné, keby nebola Sabonisa dostihla sovietska ľubovôľa inak. Len v dvadsiatich troch rokoch mu začína vypovedať jeho výnimočné telo. A nie pomaly.

Slovo odpočinok akoby bolo sprosté. Najväčší stachanovec bol hnaný z práce do práce. V osemnástich dohral seniorské majstrovstvá Európy, z palubovky skoro nezliezol a potom šiel rovno na svetový šampionát juniorov. Veď je mladý, príroda si už nejako poradí...

Z červenej do zelenej a späť. Sústredenie, prípravné zápasy, sovietska liga, mládežnícke majstrovstvá Európy, takzvaná Spartakiáda, čiže súboje regionálnych talentov, zväzový šampionát, kde sa stretli výbery jednotlivých sovietskych republík, seniorská reprezentácia.

A v neposlednom rade výjazdy na priateľské stretnutia po Európe alebo aj Spojených štátoch. Niekde sa valuty nahrabať museli.

Vo veku 21 rokov už mal za sebou dvoje majstrovstvá sveta a dvoje EuroBaskety. Ešteže Sovieti vynechali olympijské hry Los Angeles...

V polovici roku 1986 však Sabonisove väzy a kĺby ohromnú záťaž nevydržali. Asi neprekvapuje, že Číňania sa od Sovietov nepoučili. O dve dekády neskôr rovnakým spôsobom pripravili o významnú časť kariéry svojho hrdinu Jaa Minga. Ale to je iná story.

Veľká viera portlandská

V tom čase si už netrhajú vlasy len v Kaunase a v Moskve, ale aj v Portlande. Šéfovia tamojších Trail Blazers na Sabonisa stavili, po prvom kole draftu 1986 držia jeho práva pre NBA a dúfajú, že jednorožca z Litvy dostanú spoza Železnej opony.

Vladas Garastas, kouč Žalgirisu, viackrát namaškrtil západné publikum. Veľmi by si vraj prial, aby Sabonis dostal možnosť hrať v Amerike. To znelo tak nádejne.

Lenže teraz musia v Portlande tŕpnuť. Len sa prizerajú, ako sa Sabonisov chorobopis rozširuje.

V príprave na svetový šampionát 1986 si výnimočný gigant poranil členok a na turnaji v Španielsku rozhodne nie je stopercentný. O niekoľko mesiacov neskôr si doma proti Cibone Záhreb vážne poškodil achilovku. Hoci nie je celkom fit, nastupuje do vybraných zápasov v sezóne 1986/87.

Počas marcového finále sovietskej ligy je Sabonis natoľko v poriadku, že dokríva k tretiemu titulu. Bez neho by to Žalgiris nebol dokázal, ako ukázali prvé tri finálové zápasy. S ním na jednej nohe však Litovčania šancu mali a využili ju. O dva mesiace neskôr si v príprave pred EuroBasketom definitívne odtrhol šľachu na päte.

A v auguste sa s bolesťou zase vracia do nemocnice. V hoteli sa šplhal s barlami po schodoch, lenže nešťastne spadol. Jedna verzia hovorí, že si po náraze obnovil zranenie. Druhá, že spadol v momente, keď mu achilovka praskla znova. K tomu sa hromadia problémy s kolenami, s chodidlami, s členkami.

Kam zmizol ten mladý muž?

Kým niekoľko rokov bol Sabonis všade, zrazu nie je nikde. Vzniká priestor pre špekulácie. Ničí ho alkohol? Prepadol depresiám? Porezal si achilovku rozbitou fľašou, keď bol namol? Úmyselne ho zranili agenti KGB, aby mu zabránili v úteku? Mal autonehodu?

„Sabonis je zodpovedný za väčšie množstvo ruskej fikcie ako Lev Nikolajevič Tolstoj,“ žartoval Rick Reilly v roku 1988 na stránkach amerického magazínu Sports Illustrated.

Vylúčiť, že sa v tejto životnej fáze zblížil s fľašou viac, než by sa na špičkového športovca patrilo, sa nedá. Svedkovia ochotní hovoriť sa však dodnes neobjavili.

Samozrejme, Arvydas sa ako Litovčan opojných nápojov nezrieka. Oslavuje rád a nejaký liek na žiaľ sa tiež vždy nájde.

Nie je len symbolické, že sa veľkej fľaši vodky v jeho domovine hovorí Sabonis (a kto chce malú, objedná si Masalskisa, podľa rozohrávača Vitoldasa Masalskisa).

Tiež sa hovorilo, že KGB nasadila na Sabonisa trénera Gomelského s úlohou udržať ho v krajine. Ani to neznie pravdepodobne.

Veď pred európskym šampionátom v Západnom Nemecku v roku 1985 aj pred majstrovstvami sveta v Španielsku o rok neskôr Gomelského na základe udania pripravili o pozíciu trénera a skončil v domácom väzení, pretože u neho panovala obava z emigrácie.

V reprezentácii ho zastúpil spoľahlivý Vladimir Obuchov, hráčmi prezývaný Malý Lenin. Hoci bol plukovník Červenej armády, s podobným zaobchádzaním Gomelskij vtedy počítal. Ako Žid bol pre režim apriori podozrivý.

Ach, tí naivní Američania

Draftovať Arvydasa Sabonisa bola pre Portland Trail Blazers tá ľahšia časť. Pritiahnuť ho do Oregonu sa stalo hlavnou úlohou. Trvalo to deväť rokov a svet sa medzitým musel zmeniť. Jedna ríša sa rozpadla a pohľad na basketbalových profesionálov sa obrátil. Na svetových akciách nechcení hráči NBA boli náhle vysnívaní.