Čaro fotografií je v tom, že sa na nich zastavil čas. Čím sú staršie, tým je čaro väčšie, pútavejšie. Vyvolajú spomienky, nostalgiu, nútia k zamysleniu. Ani spoločná čierno-biela nie je výnimkou. Sú na nej futbalisti TJ Družstevník Ľubovec, ktorí takto pózovania pred objektívom fotoaparátu zhruba v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia (presný rok sa zistiť nepodarilo). A práve táto snímka má takpovediac na svedomí zrodenie ďalšej, dá sa povedať úplne „čerstvej“. V apríli tohto roku sa v zasadačke Obecného úradu v Ľubovci stretli niektorí zo žijúcich bývalých hráčov a funkcionárov z obce ležiacej na okraji známych Volovských vrchov. Ich spomienky sú odvtedy na papieri a oddnes aj na „internetovom fóre“, kde si ich môžu prečítať všetci fanúšikovia futbalu.

Podľa údajov napísaných v obecnej kronike Telovýchovná jednota Družstevník Ľubovec vznikla 25. marca 1968, zakladateľom a prvým predsedom bol Pavol Lazorčak. Aktívnu činnosť ukončila v roku 1986. 

Kto sú teda hráči na priloženej spoločnej fotografii? Nech sa páči, tu sú ich mená – v hornom rade zľava: vedúci mužstva Anton Rusinko, Jozef Bartko ml., Ján Ivan Kornienko, Eduard Bartko, Štefan Magdoško, Pavol Karniš, Pavol Frajtko, Imrich Chomiak, tréner Ján Palenčár, asistent trénera Jozef Karniš. V dolnom rade zľava: Jozef Škripko, Jozef Hajduk, František Jobko, Jozef Guman, Ján Cerula.

Na snímke zo stretnutia v apríli 2024 sú: Vľavo spredu: Vladimír Paločko, Jozef Guman, starostka Ľubovca Jozefína Štofanová, Ján Miroľa. Vpravo spredu: Eduard Bartko, Anton Rusinko, Štefan Magdoško, Ján Ivan Kornienko, František Dráb.   

Patrí sa menovať aj bývalých spoluhráčov a kamarátov, ktorí sa nemohli dostaviť, no možno ho pozorne sledovali z futbalového neba. Účastníci stretnutia si zaspomínali na Jozefa Amricha, Imricha Jarkovského, Jozefa Boroša, Jána Boroša, Jozefa Krakovského, Jozefa Kimaka, Jozefa Bartka st., Vladimíra Paločka, Stanislava Svata, Martina Timka.

A čo sme sa dozvedeli o pánoch, ktorých účesy v súčasnosti už zdobia šediny, no pred zhruba polstoročím rokmi to boli vitálni mladí muži, ktorí si plnými dúškami užívali čaro valalského futbalu? Tu sú ich spomienky, ktoré sme sa nesnažili nijako radiť či triediť. Vek hráča, charakter spomienky či jej dôležitosť nerozhodovali...

Nuž, vedzte, že:

Ľubovec vo svojej prvej sezóne 1968/69 účinkoval v 4. B triede ObFZ Prešov. Skončil na šiestom mieste, v dvanástich zápasoch dosiahol tri víťazstvá a deväť prehier, skóre 15:35. Nasledovali ďalšie sezóny, prehľad umiestnení v nasledujúcich riadkoch:

1969/70   9. miesto v 4. B triede

1970/71   9. miesto v 4. A triede

1972/73    5. miesto v 4. A triede

1973/74    7. miesto v 4. A triede

1974/75    5. miesto v 4. A triede

1975/76    4. miesto v 4. A triede

1982/83   10. miesto v 4. A triede

1983/84      6. miesto v 3. B triede

1984/85      9. miesto v 3. B triede

1985/86       posledné 9. miesto, výsledky zápasov boli anulované

Suma sumarum, jedenástka je futbalové číslo, jedenásť sezón figuroval TJ Družstevník Ľubovec na okresnej futbalovej mape.

Klubovými farbami TJ Družstevník boli červená, zelená a žltá. Dresy boli vyrobené v štátnom podniku OTEX Textil a zakúpené v predajni na Slovenskej ulici v Prešove.

Podľa názoru viacerých lídrami mužstva na spoločnej fotografii boli traja hráči stojaci v hornom rade, počnúc tretím zľava: Ján Ivan Kornienko, Eduard Bartko a kapitán Štefan Magdoško. Možno na tom bude niečo pravdy, keď sú takto zoradení jeden vedľa druhého. Možno...

Zo všetkých mužov na spoločnej snímke hral najvyššiu súťaž na Slovensku Pavol Frajtko a to 4. ligu počas vojenčiny vo farbách OFK Čachtice (okres Nové Mesto nad Váhom). Bol známy aj tým, že na zápasy Ľubovca občas dochádzal na Jawe 250. Počas vojenčiny hral pomerne „vysoko“ aj Eduard Bartko a to v TJ Čáslav (najvyššia súťaž okresu Kutná Hora).

Zaujímavou postavou v tíme bol Ján Ivan Kornienko. V mladosti obliekal hádzanársky dres Tatrana Prešov, niekoľko zápasov odohral aj za A mužstvo. Zranenie kolena ho však takpovediac preradilo do „béčka“, kde bol síce stabilnou oporou, no po čase musel v pomerne skorom veku svoju aktívnu hádzanársku činnosť ukončiť.

A teraz niečo o peniazoch. Pokladníčkou TJ bola pani Margita Karolyová. Nákup kopačiek pre jedného hráča bol preplácaný do výšky 300 KČS. Mimochodom, výjazd na zápas autobusom ČSAD do Ovčieho a späť stál 860 KČS. Pranie dresov mala na starosti pani Anna Svatová za mesačnú odmenu 200 KČS.

Šedou eminenciou mužstva bol Štefan Magdoško, ktorý, vďaka svojmu povoleniu (šofér riaditeľa podniku Správa mestských komunikácií) dokázal pozháňať (skoro) všetko, vrátane financií.  

„Presuňme sa“ na ihrisko, veď futbal sa hrá práve tam. Najlepšie umiestnenie dosiahol Ľubovec v sezóne 1975/76 a to štvrté miesto v 4. A triede ObFZ Prešov. V tomto ročníku mal aj najlepšiu ofenzívu v celej svojej histórii, v 24 zápasoch strelili jeho hráči 68 gólov (inkasovali 28).

Štandardné situácie v Ľubovci najčastejšie zahrával Jozef Guman, penalty realizoval Ján Ivan Kornienko. Rohy kopal Jozef Kimak (najčastejšie zakončoval spoľahlivý hlavičkár Jozef Hajduk). Dlhé auty boli doménou Eduarda Bartka.

Niektorí si potrpeli na čísla dresov. Eduard Bartko nosil iba č. 9, Štefan Magdoško č. 10, Ján Ivan Kornienko č. 8, Jozef Guman č. 3, Jozef Hajduk č. 5.

Prezývky... Františka Jobka oslovovali spoluhráči a fanúšikovia Birky, Jozefa Karniša Pleban, Imrich Chomiak bol Varechaty a Jozef Hajduk zasa Otik. Obrancu Jozefa Hajduka (pre jeho strih vlasov) prirovnávali spoluhráči a fanúšikovia k bratom Čapkovičovcom. 

Niektoré veci rezonujú aj po rokoch. Napríklad, najpamätnejšia penalta. Žiaľ, nepremenená. Účastníci stretnutia sa zhodli na tom, že ide o pokus z bieleho bodu v podaní Jozefa Gumana, ktorý však letel nad bránu. Výrazne ovplyvnil výsledok zápasu v Lipovciach, ktorý vtedy mohol pomôcť Ľubovcu k postupu. Bolo to za stavu 1:1, Ľubovec neskôr inkasoval na konečných 2:1 pre domácich, ako inak - z penalty. Účastníci stretnutia pripustili, že sa tak mohlo stať v roku 1976. Keď je to pravda, tak Jozef Guman v tom vtedy takpovediac nebol sám. Rovnaký neúspešný pokus predviedol v tom istom roku aj Nemec Uli Hoeness vo finále majstrovstiev Európy v Belehrade, po ktorom lopta smerovala tiež nad brvno a pomohla Československu k zisku titulu.

Toľko spomienky veteránov z Ľubovca, ktorí v minulosti naháňali loptu na okresných ihriskách. Sú dôkazom toho, že aj jedna „obyčajná“ fotografia v sebe skrýva históriou a prezrádza množstvo zaujímavých futbalových príbehov.  

Ján MIROĽA