Zlato a blato slovenského športu

Hašteria sa futbalové kluby. V čase povrchných skratiek zjednodušíme: pustili sa do seba Bratislava so Žilinou. Že ide o moc, už zjednodušenie nie je.

V basketbale sa pred Vianocami štrajkovalo. Zhruba: rozhodcovia pýtali odmeny, ktoré nedostali. V skutočnosti ide o basketbalové peniaze, asi tridsaťkrát väčšie, ako sú "drobné" pre arbitrov.

Boj o moc a peniaze. Tento slovenský "šport" gniavi spoločnosť od parlamentu až po Lunik IX.

Keď pôvodom Ruska Anastasia Kuzminová stála na stupni víťazov a spievala slovenskú hymnu, národ plakal. Nasťa pridala striebro. Jej biatlonový kolega Pavol Hurajt bronz, ktorý hokejistom ušiel o jednu žŕdku. Úspech nad úspechy prebudil ľud k úvahám - pekné, ale kde zoženie peniaze na odmeny olympijský výbor? Azda nie z našich daní? Rátalo a špekulovalo sa ostošesť.

Futbalisti sa prvýkrát dostali na majstrovstvá sveta. V pondelok na nich národ klial, v utorok staval pomník, lebo vyradili obhajcov titulu z Talianska. Predtým sa tréner pohádal s médiami. Výpočet do centa, koľko juhoafrický úspech prinesie do kasy, špekulácie, kto si koľko zobne, jasne prebili vízie o prínose úspechu pre rozvoj nášho futbalu.

Po úspechu závisť, tiež slovenský "šport" od parlamentu po Lunik IX.

Olympijský šéf Chmelár dvihol prst, že to, čo bolo vo Vancouvri, už nemusí byť nikdy. Nový futbalový prezident Ján Kováčik zdôraznil pointu biedy: slovenský futbal a šport vôbec nemajú takmer žiadnu spoločenskú vážnosť. Chvíľu zlato, potom blato, to je naše biedne ihrisko dlhé roky.