Za Lokomotívu Košice hral v štyroch ligách. V päťdesiatke nastupuje proti nej

Autor článku: Daniel Dedina

Futbalové kluby si počas svojej histórie prejdú rôznym obdobím. Ale to, aby nejaký pôsobil v prvej, druhej, tretej i štvrtej ligy nie je celkom bežná záležitosť. A ak je pri tom všetkom ten istý hráč, je to rarita.

Odchovanec Lokomotívy Košice JOZEF PLICHTA je priamym aktérom na ihrisku aj v súčasnosti, keď kedysi úspešný košický klub spadol až do piatej ligy.

Nie však ako hráč tímu, ale ako súper. Vo veku 50 rokov!

V poslednom zápase pred zastavením súťaže ste stihli zaujímavý míľnik. Ako 50-ročný ste nastúpili proti klubu, kde ste prežili najúspešnejšie roky vašej futbalovej kariéry. Ako vnímate túto skúsenosť?

Bol to pre mňa špecifický zápas. Svoj prvý zápas som ako osemročný žiačik odohral v drese Lokomotívy a možno posledný proti nej. Malo to pre mňa zvláštny náboj.

Znamená to, že ste kopačky už definitívne odložili?

Chcel som sa rozlúčiť po skončení sezóny. Situácia sa ale vyvinula tak, že neviem, či vôbec bude pokračovať a kedy. Všetky mužstvá sú bez tréningu i prípravy. Pravdepodobne odohrám ešte nejaký zápas, ale už viac-menej len pre to, aby som sa rozlúčil so spoluhráčmi a fanúšikmi v Períne.

Nepresvedčia vás ešte?

Popravde, stopercentne presvedčený ešte nie som. Moji priatelia sa zo mňa smejú, že už sa lúčim piaty, alebo šiesty rok. Zatiaľ nemám vážne zdravotné problémy, takže pokiaľ mi zdravie a pracovná vyťaženosť dovolia, možno ešte odohrám nejaký zápas. Je to päťdesiat na päťdesiat.

Čo vás ešte v takomto veku láka hrať na súťažnej úrovni?

To, že som medzi mladými chlapcami, ma udržuje v mladosti... Futbal mám stále rád, je to moja celoživotná vášeň.

Mladíci, ktorí aktuálne hrávajú za košickú Lokomotívu, by mohli byť vašimi deťmi.

To áno. Spomínal som spoluhráčom, že keď som bol v ich veku, hral som s bývalými ligovými hráčmi Lokomotívy a medzi nami bol rozdiel 14-15 rokov. Teraz keď nastupujú 17-roční chlapci a ja mám 50, je to viac než dvojnásobný rozdiel.

Kedysi ste boli obávaným útočníkom. Aktuálne už nastupujete na inom poste.

Presne tak. Hrávam v strede zálohy, alebo na jej kraji. Skúsenosti síce zostávajú, ale rýchlosť rokmi ubúda. Už nie je taká, ako by som si predstavoval a ktorá by platila na súperových obrancov.

Za Lokomotívu ste hrávali v štyroch najvyšších súťažiach, čo je unikát. Momentálne účinkuje až v piatej. Neplánujete jej pomôcť aj v nej?

Mňa by to potešilo. Sú tam však mladí, dobre trénovaní chlapci, takže ako hráč už asi nie som potrebný. Iba ak v štruktúrach klubu.

Na seniorskej úrovni ste modro-biele košické farby hájili v troch etapách. Najprv do roku 1994. Ako si na to spomínate?

Do A-mužstva som sa vrátil po základnej vojenskej službe, okolo roku 1991. Bolo to obdobie návratu Lokomotívy do povedomia, rok-dva na to sme za nebohého pána trénera Ištóka postúpili z 1. SNL do prvej ligy. Bolo to krásne obdobie, i keď aj vtedy bola kríza a Lokomotíva príliš neoplývala finančnými prostriedkami. Po rozpade federálnej ligy vtedy dominoval najmä Slovan.

V klube ste pôsobili na prelome milénia a potom ešte v období rokov 2005 a 2006.

Po vypadnutí z ligy došlo k fúzii s Krompachmi, ktoré sa potom zlúčili s klubom Spoje Košice. Opäť to bolo obdobie, keď to ožívalo a Lokomotíva sa vrátila do Košíc. Išlo to hore, klub bol na vzostupe a vyšplhal sa do druhej ligy. Stále som ho sledoval.

Niektoré štatistiky vám uvádzajú 24 ligových štartov, iné 28. Viete povedať, ktorý údaj je správny?

Mne sa javí, že tých dvadsaťosem.

S ktorým z bývalých spoluhráčov ste najčastejšie v kontakte?

Najviac s Jarom Begánim, občas si zatelefonujem s Marekom Rodákom (otcom súčasného slovenského reprezentanta Mareka Rodáka ml., pozn. red.). Ďalej sú to Laco Šimčo, Laco Štecák i ďalší. Máme klub internacionálov, v lete sa zúčastňujeme na rôznych turnajoch, takže stará partia z Lokomotívy sme pokope.

Dlhú históriu má aj vaše pôsobenie v Períne. Hráčom klubu od maďarských hraníc ste od roku 2007. Prečo?

Zavolal ma práve Jaro Begáni. Vravel mi: príď, neoľutuješ, je tam rodinná atmosféra, veľmi dobrí ľudia a z Perína sa neodchádza. Ja som sa nad tým pousmial, ale je to pravda. Prostredie je veľmi žičlivé, trávnik perfektný. Nemal som dôvod odtiaľ odchádzať. Zišli sme sa tam Miro Golenya, Ivan Kozák, chvíľu aj Jožko Vukušič. Šlo o plejádu známych mien a bývalých ligových hráčov.

Spomínaný Jozef Vukušič, bývalý tréner Košíc, Trnavy, Nitry i Ružomberka, je tamojším rodákom. Chodí na zápasy aj v súčasnosti?

Keď je doma, občas príde. V poslednom období to bolo zriedka, lebo pôsobil v zahraničí.

V kádri figuruje aj ďalší Plichta, váš syn Gabriel. Nie je to však váš prvý spoločný angažmán.

Lanáril som ho dosť dlho, ale hrával za Košickú Novú Ves. Preto som si pred niekoľkými rokmi povedal, že keď nejde Mohamed k hore, ide hora k Mohamedovi. Odišiel som do Košickej Novej Vsi, aby som si splnil sen, zahrať si so synom. Bojovali sme vtedy o postup.

V aktuálnej sezóne mu s desiatimi strelenými gólmi patrí delená prvá priečka medzi kanoniermi V. ligy Košicko-gemerskej.

Som naňho veľmi hrdý, že kráča v mojich šľapajách. Keď bude takto pokračovať, je len otázka času, kedy sa dostane do vyššej súťaže.

Čomu sa venujete v súkromnom živote?

Už desať rokov pracujem v priemyselnom parku v Kechneci. Robím na zmeny, takže to musím kombinovať tak, aby sa mi to neprekrývalo so zápasmi.

Porovnávajú skôr ich vzhľad

„Otec ma k futbalu priviedol. Som si vedomý jeho úspechov, viem, že reprezentoval Československo v mládežníckych kategóriách a je to môj vzor. Aj teraz, keď hráme v jednom mužstve, sa stále mám od neho čo učiť,“ vraví Gabriel Plichta, ktorý po otcovi zdedil nielen futbalové danosti, ale aj pokoru a skromné vystupovanie.

„Aj keď je medzi nami skoro 30-ročný rozdiel, stále s mladými z technickej stránky stíha. Z kondičnej stránky je to trochu zložitejšie, lebo musí viac behať,“ poznamenal 21-ročný mladík.

Na otca vraj v prípade zlej prihrávky na ihrisku nekričí. „Až tak to nezvykneme hrotiť. Vydiskutujeme si to potom v domácnosti,“ prezradil.

Prehnanému porovnávaniu vraj nečelí. „Skôr porovnávajú náš vzhľad. Ja som vysoký a mám vlasy na hlave, takže všetci sa nás pýtajú, či som vôbec jeho syn,“ zasmial sa Plichta junior.

A čo hovorí na svoje futbalové počínanie? „Mám na konte desať gólov, ale ak by sa mi podarilo využiť všetky stopercentné šance, mohol som už mať desaťgólový náskok. Na rozdiel od predošlých klubov, kde som bol záložníkom, hrám teraz na poste útočníka. Uvidíme, či nám bude umožnené súťaž dohrať. Momentálne sa sústredím najmä na školu, futbal je zatiaľ druhoradý,“ priznal študent Technickej univerzity v Košiciach.