Z Diabolskej zákruty pilotoval do špitála

Slovenský bobista Milan Jagnešák má na dlani deväť stehov, napriek tomu nepochybuje o štarte vo Vancouveri.

Verí, že napriek všetkým protivenstvám o pol druha mesiaca vo Whistleri odpilotuje slovenské boby na ďalšej zimnej olympiáde. Už tretej.

Čo za horor ste to zažili predminulý víkend na záver Amerického pohára v Lake Placide?

„Bolo chladno, tak sme sa po rozcvičení do poslednej chvíle schovávali v teple. Odstúpili Srbi a nás zrazu vyzvali na štart - skôr, než sme rátali. V zhone sme zhadzovali bundy a zapínali si prilby. Odštartovali sme v poslednej sekunde. No a potom prišla moja malá nepozornosť..."

Ktorá zákruta sa vám stala osudnou?

„Deviata s názvom Diabolská diaľnica. Chytil som malý ťukanec a odstredivá sila ma prehnala po druhej strane nájazdu, kde sme sa prevrátili. Nečakal som pád, hlavu som už mal pripravenú na výjazd. Začalo ma to ťahať von z bobov. Chytil som sa o ich hranu a začal sa tlačiť dnu, ale vzápätí prišla ďalšia zákruta, v ktorej praskol karbón a ten mi rozrezal pravú ruku až takmer do kosti. Keď nás v cieli vytiahli spod bobov, vyzeralo to, akoby mi mal odpadnúť palec. Musel som hneď do nemocnice, kde mi dlaň medzi palcom a ukazovákom pozošívali najskôr zvnútra a potom deviatimi stehmi aj zvonka."

Zbohom olympiáda?

„To nie! Beriem infúzie aj lieky, verím, že sa to rýchlo zahojí. Dal som si zhotoviť špeciálnu bandáž, aby som udržal v dlani činku. Boby sú tvrdý šport a my bobisti tvrdí chlapi. Človek nesmie myslieť na boľačky. V pilotovaní mi to až tak prekážať nebude, riadenie udržím aj tromi prstami."

Nezdá sa vám, že túto zimu je v toboganoch akosi priveľa havárií?

„Do seriálu Amerického pohára zaradili tento rok až neférovo veľa pretekov. Navyše, mnohé prebiehali v silných mrazoch, ktoré odčerpávajú z tela energiu. Únavu ešte zvyšovali presuny z dráhy na dráhu. Bolo nezvyčajne veľa pádov a zranení, najmä ponatrhávaných svalov."

Neúrekom pádov však hlásili aj z európskych dráh.

„V olympijskej zime každý jazdí na hrane."

Aké stopy zanechá havária na pilotovej psychike?

„Pád môže spôsobiť problém v pilotovej hlave. Ale nemusí. Keď však hlava inkasuje aj ťukanec, nevyhnutne potrebuje päť dní voľna. V Lake Placide havaroval Beat Hefti a Švajčiari ho okamžite stiahli. On si kvalitou vyjazdil právo na voľno. Ja však takú možnosť nemám. My sme sa priblížili k špičke, ale až do 17. januára, teda do konca kvalifikácie na olympiádu, musíme ďalej jazdiť a naháňať body."

Pred sezónou ste si pochvaľovali, že konečne si môžete posádku vyberať. Káder sa vám však medzičasom povážlivo scvrkol.

„Začalo sa to tým, že Martin Tešovič prišiel do Ameriky s boľavými slabinami. Nič mu nevyčítam, veľmi dobre viem, že zranenie bolo dôsledkom snahy čo najlepšie sa pripraviť a že vyžaduje zdĺhavé liečenie - veď mňa slabiny trápili v lete. Škoda, s Maťom by sme mali o desatinu lepší štart, čo by nás posunulo o 10 - 15 miest vo svete dopredu. Musel som začať miešať posádky a povolať aj Francúza Davida Rolleta."

S ním ste už nerátali, nie?

„Vzhľadom na slabšie výsledky testov som ho koncom leta zaradil na čakačku. Našťastie, medzičasom na sebe popracoval a veľmi sa zlepšil. Potom sa však zranil aj Róbert Kresťanko, o ktorom som uvažoval dozadu na striedačku s Marcelom Lopuchovským. Takže Marcel, ktorý sa výkonnostne výrazne posunul, sa dostal do základnej zostavy a ťahali sme to len vo štvorici."

S kým počítate na olympiádu?

„S tými, ktorých mám v hlave, že sú najlepší. Keďže chcem niečo dokázať, prešiel som z kamarátskych vzťahov na profesionálne. Ak nepôjdem za svojím cieľom, nič nedosiahnem. Je toho na mňa dosť: musím zháňať peniaze, materiál a robiť rozumné kroky. Verte, nebude to vďačná úloha rozhodnúť, ktorých troch vziať so sebou na olympiádu."

Troch? Do Vancouveru pocestujete bez náhradníka?

„Žiaľ, tak je to v pravidlách Medzinárodného olympijského výboru. Krajiny s jedným pilotom, čo je náš prípad, môžu nominovať len troch členov posádky. Krajiny s dvoma pilotmi ich môžu nominovať päť a viac - bez obmedzenia. Ak Slovensko vyšle aj náhradníka, bývať bude musieť mimo Olympijskej dediny."

Kto bude vaším partnerom v dvojboboch?

„S najväčšou pravdepodobnosťou Petr Narovec. Na štarte sme sa za dva mesiace posunuli o pol druha desatiny."

Narovec však má zatiaľ len české a monacké občianstvo.

„Má už podanú žiadosť aj o slovenské. Aj s odporúčaniami ministrov školstva a vnútra. Verím, že v januári ho dostane."

Čo s Rolletom, ktorý je podobný prípad? Slovenskú má len licenciu.

„David je veľmi korektný a snaživý človek. V letnej príprave som však od neho čakal viac. Neskoro zistil, že ja sa neobzerám dozadu, ale zásadne len dopredu. Pravdepodobne ho však navrhnem do olympijskej výpravy za servismana. Tým môže byť aj bez občianstva. Nikto tak dobre ako on nevie, čo potrebujeme."

Rátate aj s ďalším letným olympionikom, strelcom Jozefom Göncim, ktorý s vami spolupracuje?

„Samozrejme. Chcem mať okolo seba čím viac ľudí, ktorí už čosi dokázali. Pôjde ako náš vedúci. Bude posledný, kto sa ma bude smieť pred štartom dotknúť."

Ako pokročilo liečenie Tešovičových slabín a Kresťankovho zadného stehenného svalu?

„Tešovič nás čakal v Bratislave a zvestoval, že bolesti už takmer úplne ustúpili. To ma veľmi potešilo, lebo nerád by som mal výčitky svedomia, že som mu pokazil vzpieračskú kariéru. Maťo je totiž aj veľmi dobrý človek. Navyše, veľká osobnosť v športe, ktorý pokladám za najťažší vôbec. Krátko po Novom roku spolu s Narovcom, Rolletom, Lopuchovským a so mnou pocestuje na záverečnú sériu pretekov v Königssee, Cesane a v St. Moritzi. Samozrejme aj tréner Pavel Puškár. Možno by už mohol ísť aj Kresťanko, ale rozumnejšie spraví, keď ešte dva týždne potrénuje na suchu."

V akom stave sú po havárii nové štvorboby, ktoré vraj stáli okolo 90-tisíc eur?

„S Kresťankom nás na nich medzi sviatkami čakajú asi tri dni roboty. Najmä na vnútornej časti. To je taký dobrý a rýchly stroj, že nie je pripravovaný na to, že spadne. Bola to dobrá kúpa. Navyše sa mi podarilo kúpiť aj špeciálne nože. Boli síce drahé, ale najmä v teple idú skvele."