V hierarchii svetového volejbalu patrí k absolútnej rozhodcovskej špičke. Na konte má účasť vo finále olympijských hier i majstrovstiev sveta.

Úspechy žne aj v civilnom povolaní. Je vysokoškolský profesor, prodekan, vlastní tituly MUDr. i PhD. Pri rozhovore pôsobí rovnako ako na palubovke. Mimoriadne pokojne a rozvážne.

„Dvesto tisíc dolárov pre majstrov sveta? Volejbal by mal byť o emóciách a rodinách. To je viac ako peniaze, ktoré sa v ňom točia,“ hovorí pre Sportnet 47-ročný rodák z Prievidze JURAJ MOKRÝ.

Vlani ste na olympiáde v Tokiu rozhodovali finálový zápas žien USA - Brazília. Po jeho skončení ste hovorili o najväčšom ocenení vašej kariéry a najväčšom zážitku. Kam radíte tohtoročné finále majstrovstiev sveta mužov Poľsko - Taliansko?

Je to ďalší najväčší zážitok. Olympiáda aj majstrovstvá sveta sú raz za štyri roky a byť súčasťou finálového zápasu je ocenenie nielen mojej snahy, ale aj rozhodcovského hnutia na Slovensku i v Európe. Je to úžasný pocit. Rozdiel oproti Tokiu bol v tom, že tentoraz nechýbali na tribúnach diváci. O to intenzívnejšie emócie to boli.

Poľský tím rozbehol finálový duel v domácom prostredí dobre, z titulu sa však napokon tešili Taliani. Je v správnych rukách?

Podľa posledného zápasu jednoznačne áno. Taliansko vo finále herne prevýšilo svojho súpera, čo uznali aj samotní Poliaci. Diváci veľmi športovo ocenili Talianov pri odovzdávaní medailí potleskom. Ich správanie sa k hráčom oboch tímov bolo ukážkové.

Šampionát vyvrcholil vo vypredanej 11-tisícovej hale v Katoviciach. Fanúšikovia, ktorí sa do nej nezmestili, sledovali finále vonku na veľkoplošnej obrazovke. Čo hovoríte na celkovú atmosféru?

Bola elektrizujúca. Mal som možnosť byť druhý rozhodca aj v semifinálovom stretnutí Poľsko - Brazília, kde to bolo ešte dramatickejšie a hralo sa päť setov. Spodek (názov haly v Katoviciach, pozn. red.) od burácania doslova vybuchoval a myslel som si, že spadne.

To isté sa dialo v prvom finálovom sete, kedy Poliaci dokázali zvrátiť nepriaznivý stav 17:21 a set dokonca vyhrali. V tej chvíli nebolo v hale počuť prakticky ani môj hvizd.

Čo je pre rozhodcu náročnejšie? Rozhodovať zápas pred prázdnymi tribúnami alebo pred vášnivými fanúšikmi?

Ťažko povedať. Rozhodovanie pred plným hľadiskom je možno jednoduchšie v tom, že nie je veľmi počuť pokriky, ktoré nemusia byť vždy príjemne. Rozhodca to však musí vedieť odblokovať.

Ja som divákov nejako intenzívne ani nemal šancu vnímať. Až po skončení zápasu, keď koncentrácia trochu opadla. Počas jeho priebehu príliš nerozlišujem, či je tam hlučné prostredie alebo nie. Každopádne, s divákmi na tribúnach je to iné. Zvyšuje to tlak a pocit zodpovednosti.

Kedy ste sa dozvedeli o finálovej nominácii?

Na poslednú chvíľu, až v deň finále. Nominácie dostávame väčšinou večer, ale teraz sme až do nedeľňajšieho rána nevedeli, kto bude pískať. Bolo to milé prekvapenie. A pekný budíček, keďže správa mi pípla okolo pol siedmej.

Na turnaji ste rozhodovali deväť stretnutí, viacero z nich rozhodol až tajbrejk. Museli ste riešiť kontroverzné situácie?

Áno, boli aj také. Ani challenge systém, ktorý mal vniesť do zápasov väčší pokoj pri sporných situáciách, nedokáže úplne odstrániť pochybnosti. Preto niekedy vzniká napätie. Ak aj k niečomu došlo, družstvá boli v konečnom dôsledku s našimi výkonmi spokojné.

Čo vám bude pripomínať finále olympijských hier a majstrovstiev sveta? Dostali ste pamätné medaily?