Jeho smečiarsky dosah predstavoval 345 centimetrov. Blokársky zhruba o 25 cm menej. Slovensko reprezentoval na štyroch majstrovstvách Európy, bol pri historickom piatom mieste v roku 2011.

O štyri roky neskôr viedol reprezentáciu na šampionáte ako kapitán. Prispel k dvom triumfom v Európskej lige, stal sa najužitočnejším hráčom Final Four.

S rodným Prešovom získal dva tituly, hrával v Poľsku, Spojených arabských emirátoch a tiež v Turecku.

Udivoval delovým servisom. Aj v uplynulej sezóne, v ktorej dovŕšil štyridsiatku, patril k najlepšie podávajúcim hráčom extraligy. Po nej prišlo zásadné rozhodnutie. MARTIN SOPKO st. ukončil hráčsku kariéru.

Vo volejbalových kruhoch vám nepovedia inak ako Šnapso. Ako táto prezývka vznikla?

Ťahá sa so mnou od šestnástich rokov. Boli sme s kadetskou reprezentáciou na turnaji v Belgicku a počas návratu som na benzínovej pumpe kúpil domov darček. Bola to fľaša, v ktorej bol schnaps. V autobuse sme si ukazovali, kto čo nakúpil, a odvtedy som Šnapso.

V koľkých rokoch ste s volejbalom začínali? Čo vás na ňom lákalo?

Už ako prváčikovi na základnej škole sa mi veľmi páčil. Prihlásil som sa do krúžku, ktorý nebol čisto volejbalový. Išlo o všeobecnú športovú prípravu.

Na starosti ju mal riaditeľ školy. Bol som nešťastný z toho, že volejbalovú loptu sme tam ani nevideli, a tak som to po dvoch mesiacoch vzdal.

Od piateho-šiesteho ročníka sme chodili reprezentovať školu, raz týždenne sme mali tréning. Nepamätám si, že by som nejaký vynechal.

Tam začala moja láska k tomuto športu. V ôsmom ročníku si ma všimol Richard Vlkolinský, v tom čase aktívny hráč Prešova a tréner starších žiakov. Pozval ma na tréning.

Väčšina chlapcov na Slovensku inklinuje k futbalu či hokeju. Skúšali ste aj iný šport než volejbal?

Mne sa páčilo všetko. Rád som si pozrel i zahral čokoľvek, ale zamiloval som sa len do volejbalu. To bola moja srdcovka odmalička.

Mali ste 23 rokov, keď ste s Prešovom získali prvý seniorský titul. Ako si na to spomínate?

Sú to veľmi pekné spomienky. Prešovský volejbal si predtým prešiel náročnejším obdobím, nebolo to ideálne. Po nástupe nového vedenia sme najprv získali tretie miesto a následne historický titul.

Boli sme výborná partia. Nie hviezdy, ale študenti, ktorí si išli za svojím cieľom. Finálová séria s VKP Bratislava mala svoj náboj a vryla sa mi hlboko do pamäti.

Šesť sezón ste strávili v Poľsku - v tíme úradujúceho víťaza Ligy majstrov Kedzierzyn-Kožle, Vroclave a Bydgoszczi. Tamojší volejbal má úplne iné parametre než ten slovenský. Zápasy sa hrávajú v moderných halách, pred tisíckami divákov. Prečo je to tak?

Na túto otázku by som aj ja rád poznal odpoveď... Ide o krajinu s podobnou mentalitou, kultúrou i jazykom, ale jednotlivé športy majú v rebríčku obľúbenosti odlišné postavenie. Prím hrá futbal, vysoko je volejbal a napríklad aj plochá dráha.

Vo volejbale sa Poliaci držia vo svetovej špičke, neustále investujú do infraštruktúry i výchovy mládeže. Mladí chlapci majú veľkú motiváciu pracovať na sebe, lebo vidia, že volejbal sa môže stať ich slušným živobytím. Zároveň je tam silný súkromný sektor, ktorý dotuje šport.

Ten, kto to nevidel, ťažko uverí. Stačí prejsť len pár kilometrov za hranicu a vidieť na akej úrovni je ženský volejbal v Muszyne.

Je to maličké mestečko, menšie ako Sabinov, ktoré bola niekoľkonásobným majstrom. Hoci teraz už výkonnostne pokleslo, desať rokov formovalo silu ženského volejbalu v Poľsku.

V najlepšom volejbalovom veku ste sa rozhodli pre angažmán v Spojených arabských emirátoch. Dva roky ste boli hráčom Al Nasr Dubaj, s ktorým ste získali tamojší titul. Čo vás k tomu viedlo?

Pôsobenie v Poľsku ma naučilo pozerať sa na volejbal úplne inak. Mal som podpísať zmluvu aj na ďalší rok, ale prišla ponuka z arabského sveta.

Ak by to bola Saudská Arábia či Kuvajt, možno by som sa na to pozeral inak. Dubaj je však niečo iné. Finančne to bolo veľmi lákavé. Veľký volejbal som si už skúsil, a tak padlo doma rozhodnutie, že to vyskúšame. Neľutujem to. Určite nie.

Čo ste tam zažívali?

Bolo to perfektné, nechýbalo mi nič. Každý klub mal jedného zahraničného hráča, od ktorého požadoval výkony na úrovni. Prejavovala sa prchká arabská mentalita. Ak družstvo prehralo dva-tri zápasy, tak ten hráč zvyčajne skončil a nahradil ho nový.

Strávil som tam dva a pol roka. Liga nemala vysoké parametre, ale zázemie i starostlivosť o hráčov fungovali na vysokej úrovni. Mal som poruke všetko, čo som potreboval.

Kvôli mne boli schopní zapnúť celý bazénový komplex s vírivkami i saunou. Vyžadovali odo mňa to, aby som bol stále v top forme a mužstvo svojimi výkonmi ťahal.

Aký bol celkový život vo vychytenej dovolenkovej destinácii?

Úžasný a horúci. Do Dubaja som prvýkrát prišiel po majstrovstvách Európy, ktoré sme odohrali v Prahe a Karlových Varoch. Bolo to koncom septembra.

Pred siedmou večer som vystúpil z letiskovej haly a vonku bolo 39 °C. Bol to extrém, ale postupne som si na to zvykol. Tak ako na všetko.