Sánkar JOZEF NINIS otvorene priznáva, že popri skúsenostiach a čoskoro šiestich olympijských účastiach ho v kariére často brzdili limity, ktoré so samotnou jazdou nesúvisia. 

Najmä technologická priepasť medzi slovenskými podmienkami a svetovou špičkou mu neraz zobrala energiu aj chuť pokračovať, hoci cíti, že výkonnostne od najlepších nie je až tak ďaleko.

„Je to veľmi frustrujúce. S tým človek bojuje už od prvej olympiády,“ povedal pre Sportnet štyridsaťštyriročný reprezentant.

Ako ste sa dostali k sánkovaniu a čo vás ako dieťa bavilo na snehu, že ste si vybrali práve tento šport?

Každé dieťa sa rado sánkuje. Na sídlisku sme mali celkom slušný kopček, ktorý sme si polievali vodou, aby to bolo rýchlejšie. Mali sme z toho veľkú radosť.

So športom som začínal ako desaťročný. V tom období prišli sánkari z Čadce – vtedajší juniori – a robili nábor na sánkarský šport. Prvé tréningy sa uskutočnili v telocvični, potom nás zobrali na sánkarskú dráhu v Tatranskej Lomnici.

Urobili nábor a z troch plných telocviční zostala jedna. Tomuto športu som vydržal verný dodnes.

Čo ste si pomysleli, keď ste boli prvýkrát na sánkarskej dráhe?

Nemal som ani poňatia, do čoho idem. V roku 1992 boli zimné olympijské hry v Albertville a ja som sledoval prenosy skôr z bobov ako zo sánkovania. Potom sa objavila možnosť sánky vyskúšať, spozornel som a začal som ich sledovať viac.

Prvé prekvapenie po príchode na dráhu bolo zaujímavé. Vnútri bol ľad – myslel som si, že tam bude sneh. Takže veľký rešpekt a strach, samozrejme.

Bola to veľká drevená dráha a tieto umelo chladené dráhy sú celé pokryté ľadom, aj mantinely sú ľadové. Prvé tréningy trošku boleli, sem-tam sa dostala trieska do rúk – to boli moje prvé dojmy.

Bolo to niečo nové, išlo to rýchlo. Mal som strach, ale potom sme chodievali každý týždeň niekde na dráhu, takže sa to postupne zlepšovalo.

Za krátky čas som vyhral majstrovstvá Slovenska v mladších žiakoch. Pre mňa to bolo niečo super – stáť na stupni víťazov so zlatou medailou. Pýšil som sa tým a veľmi ma to povzbudilo pokračovať ďalej.

Samozrejme, mojím snom bolo dostať sa na olympiádu. Keď sa odohrávala olympiáda v Albertville, chcel som tam byť aj ja.

Ako sa na sánkovanie pozerala rodina? Nemala mama obavy?

Rodičia mali určite strach, pretože sánkovanie je nebezpečné. Keď som rozprával príhody o trieskach v rukách, nebola veľmi nadšená. Ale videla, že ma to baví. Neskôr začala sánkovať aj moja sestra, tešila sa z toho a dodnes je na mňa veľmi hrdá.

Spomínali ste Tatranskú Lomnicu, ale museli ste dochádzať aj inde. Ako vyzerali tréningy?

Jedna sánkarská dráha bola v Lomnici, druhá na východnom Slovensku pri Gelnici – v obci Helcmanovce. Tretia bola najbližšie k Čadci, na Morave v dedine Staré Hamry. Tam sme jazdievali každý víkend.

Keď prialo počasie, jazdili sme preteky až do Veľkej noci, takže sezóna bola naozaj pestrá – každý víkend sme boli niekde preč.

V lete sme trénovali v Tatranskej Lomnici na kolieskových sánkach. Keď som sa dostal do juniorskej reprezentácie, v pätnástich rokoch sme už skúšali aj umelo chladené korytá.

Odvtedy sa príprava presunula na umelo chladené dráhy, lebo naše dráhy boli odkázané na sneh a mrazy. Často sa stalo, že dráhu postavili a prišlo teplo alebo dážď a všetko sa roztopilo.

Najčastejšie sme jazdili do nemeckého Altenbergu, kde bývali aj majstrovstvá Slovenska, lebo naša dráha už pomaly dosluhovala. V rámci juniorskej reprezentácie sme chodili aj do Lillehammeru v Nórsku alebo do rakúskeho Innsbrucku.

Premiérové zimné olympijské hry ste absolvovali v Turíne 2006. Čo sa vám vybaví ako prvé?

Keď som sa dozvedel, že idem na svoje prvé olympijské hry, bola to neopísateľná radosť. Postupne mi to dochádzalo. Mal som však aj veľké obavy a zbytočný stres – aj z médií. Dovtedy som nebol známy, zrazu kamery.

A potom aj z pretekov. Nechcel som sklamať rodinu, chcel som, aby boli na mňa hrdí. Podal som slušný výkon, dal som štyri dobré jazdy a obsadil 24. miesto.

Možno to nie je ideálne umiestnenie, ale vzhľadom na podmienky, ktoré máme na Slovensku, to bolo vtedy fajn.

Zúčastnili ste sa na piatich olympiádach. Ktorá vám najviac utkvela v pamäti a prečo?

Najlepšie dojmy mám zo Soči 2014. Pekné prostredie a konečne som mohol využiť ruštinu, ktorú som sa učil na základnej škole. Bola to slovanská olympiáda.

Tešil som sa aj z výsledku. Dvadsiate miesto v silnej konkurencii bol pre mňa veľký úspech.

Ako sa líši pocit na štarte olympijskej jazdy v porovnaní s bežnými pretekmi Svetového pohára?

Olympiáda je výnimočná tým, že preteky sú dva dni a idú sa štyri jazdy. Oproti tomu Svetový pohár sa jazdí iba jeden deň, dve jazdy. Ten tlak je samozrejme väčší. Treba mať chladnú hlavu a zbytočne sa neznervózňovať.

Dokázali ste sa z Turína poučiť? Uvoľniť sa, uzavrieť do svojej bubliny, zvládnuť tie dva dni, ktoré musia byť emočne náročné?

Je to veľmi náročné. Škoda, že som už vtedy nezačal spolupracovať so športovým psychológom – zjednodušilo by mi to pripravenosť na samotné preteky. Začal som až pred Pekingom.

Dovtedy som prežíval vnútorný stres, hlavne večer pred pretekmi – vždy som mal obavy. Teraz je to lepšie. Mám aj mentálny tréning. Stále mám rešpekt pred dráhou a človek sa musí na každú jazdu stopercentne sústrediť, či je to tréning alebo preteky.

Máte medzi kolegami sánkarmi niekoho, kto bol s vami už v Turíne, alebo ste už naozaj matador?

Matador. Už nikto z nich nejazdí. Skôr je to tak, že tí, ktorí jazdili, už majú deti a tie deti jazdia. Je to zaujímavé. Olympionik Armin Zöggeler už má veľkú dcéru, ktorá jazdí s nami dospelé preteky.

Ktorý olympijský výsledok vás najviac mrzí, lebo ste cítili, že máte na viac?

V Pjongčangu som bol po druhej jazde celkom vysoko, to ma naštartovalo. V Južnej Kórei bola veľmi náročná dráha, spodná pasáž bola veľmi nebezpečná. V tretej jazde som mal kolíziu a došlo k poškodeniu saní.

Nejako som sa dostal do cieľa, štvrtú jazdu som na tom ešte odjazdil, ale už to nebolo ono. A to isté v Pekingu: myslím, že som bol deviaty po druhej jazde, v tretej som urobil chybu v hornej časti a do cieľa som to už nedobehol.

Štvrtú jazdu som už nemal možnosť štartovať, lebo tam už jazdí len najlepšia dvadsiatka.

Ktorý výsledok z medzinárodných pretekov považujete za najväčší?

Najlepšie zatiaľ dosiahnuté výsledky mám z majstrovstiev Európy. Myslím, že som bol šiesty v Sigulde. Konali sa pred Pekingom 2022, v olympijskom roku. Dosiahol som aj striebornú medailu v šprinte. Je to neolympijská disciplína, ale strieborná medaila bol obrovský úspech.

Bola niektorá z týchto dráh najťažšia, na ktorej ste súťažili?

Pjongčang bol veľmi nebezpečný. Už v tréningoch bolo kopec zranení a aj v pretekoch – muži, ženy, dvojsedadlové sane – veľa pádov a úrazov.

A ešte Vancouver 2010. Tam bola veľmi rýchla dráha, jazdili sme okolo 150 km/h. To bežne nejazdím ani v aute. Došlo tam k tragickej nehode, gruzínsky pretekár vyletel z dráhy počas oficiálneho tréningu.

Bol to obrovský šok pre nás sánkarov. Následne museli znížiť výšku štartu z mužského na ženský aj pre nás chlapov, aby nedošlo k ďalšiemu ťažkému úrazu.

Ako veľmi táto nešťastná udalosť ovplyvnila váš výkon?

Zatriaslo to každým, aj s najskúsenejšími pretekármi – Armin Zöggeler, Georg Hackl. Smrteľný úraz na dráhe, kde máte ísť jazdiť olympiádu, nepridá nikomu na pohode. Ale keďže znížili štart, tak sme sa potom nejako dostali do normálu.

Bola to jediná takáto nešťastná udalosť počas vašej kariéry?

Áno. Smrteľný úraz bol len tento jeden, na ktorý si pamätám.

Vedia vás olympijské dráhy niečím mimoriadne prekvapiť? Vo Svetovom pohári jazdíte dráhy pravidelne, no olympiáda môže byť špecifická. Ako funguje zoznamovanie sa s olympijskou traťou?

Vždy pred novopostavenou sánkarskou dráhou na olympiádu sa robí testovanie. Potom sa na nej musí odjazdiť oficiálny Svetový pohár.

Tento rok sme mali prvé kvalifikačné preteky v Cortine a absolvovali sme aj týždňový medzinárodný výcvikový tábor. Keď to zhrniem, máme tam odjazdené zhruba troje preteky.

Stačia vám troje preteky na to, aby ste mali trať naštudovanú?

Naštudované to mám. Na tej dráhe by sa v podstate nemalo nič zmeniť, maximálne kvalita ľadu. Uvidíme, aké budú poveternostné podmienky. Keď som bol na homologizácii, bolo teplo – bolo to v marci – a rýchlo narastala na ľade námraza, my to voláme inovať.

Vtedy sú sánky stabilnejšie, pomalšie, je to bezpečnejšie. Na preteky sa dráha vyzametá a nastrieka vodou – ľad je úplne hladký. Keď je mínusová teplota, je aj veľmi tvrdý. Vtedy sú sánky labilnejšie, viac sa šmýkajú.

Môže počasie ovplyvniť preteky aj tak, že niektorí sánkari majú trať pomalšiu? Dráha sa síce strieka vodou, ale môže sa stať, že v priebehu jázd narastie inovať a podmienky sa menia?

Presne tak. Vo výhode sú tí s lepšími číslami. Keď je teplejšie, inovať narastá rýchlejšie a pretekári zo zadných štartových čísel sú v nevýhode. Dráha sa strieka pred každou jazdou.

Zažili ste situáciu, že by vás na dráhe spomalilo a frustrovalo vás, že hoci ste išli čistú jazdu, neboli ste tak rýchly?

Ani nie. Skôr išlo o kvalitu materiálu, na ktorom som jazdil. Kvalita nožov je veľmi dôležitá, takisto geometria saní. My sa nemôžeme vôbec porovnávať so svetovou špičkou, ktorá má na to výskumné ústavy, stále rozvíja nové materiály a na každý olympijský cyklus pripravuje nový materiál. 

Za dvadsať rokov sa v svetovej konkurencii urobilo strašne veľa. My jazdíme na zastaranom materiáli a nemáme ani možnosť dať si ho vyrobiť, lebo v tak malom množstve – jeden pár, maximálne dva – vám to žiadna zlievareň neurobí.

Koľko saní máte na sezónu?

Ja mám jedny sane a dva páry nožov, ktoré počas tréningov aj pre počasie mením.

Koľko párov nožov majú najlepší sánkari?

Minimálne dvoje, troje určite, ale to už je otestovaný materiál. Presne vedia, keď sú vonku mínusové teploty a tvrdý ľad, ako zostrojiť a nastaviť sánky na ten typ ľadu. Keď prší alebo sneží, postavia iné. Ja na výber nemám – vymením jedny alebo druhé a buď pôjdu, alebo nepôjdu. To je o náhode, o šťastí.

Nie je to frustrujúce?

Veľmi. S tým človek bojuje už od prvej olympiády. Vtedy som bol mladý a nie veľmi skúsený pretekár, ale postupom času a olympiádami vidím neustále napredovanie, a preto už aj strácam trochu nádej alebo chuť pokračovať ďalej.

Viackrát ste uvažovali o konci kariéry. Ako to máte nastavené teraz?

Bolo veľa ťažkých chvíľ, keď som to chcel skončiť – aj po Turíne, aj po Vancouveri. Ale vždy sa to po sezóne uležalo a videl som v tom ešte zmysel pokračovať. Častokrát však prichádzala frustrácia z nedostatku kvalitného materiálu.

Pád Jozefa Ninisa v Svetovom pohári v sezóne 2020/2021

Snažil som sa robiť všetko preto, aby som bol pripravený. Zvyšok už bol viac-menej na Slovenskom zväze sánkarov – kupoval sa nejaký materiál aj z iných krajín, ale za mňa to stále nebol top, s ktorým by som vedel urobiť dobrý výsledok.

Skúšali ste aj materiál, ktorý je naozaj špičkový, aký má konkurencia?

Úplne taký špičkový nie. Materiál, ktorý mám, je jeden z tých lepších, ale už má povedzme šesť rokov. Nie je najhorší, ale nie je to ani top, aký má konkurencia.

Nestalo sa vám, že by vám počas jazdy niečo zo saní odpadlo?

Nie, našťastie nie. Vždy pred tréningom kontrolujem sánky a musia byť na sto percent pripravené. Neviem si predstaviť, že pri rýchlosti 130 až 140 km/h by mi niečo odpadlo. To neprichádza do úvahy.

Po každej jazde si vždy kontrolujem dotiahnutie, lebo nie každá dráha je hladká, sú úseky, kde to skáče a zvykne sa povoliť nôž. Vždy po jazde to skontrolujem.

Minulý rok sa to stalo Rakúšanovi. Tvrdil, že mal dotiahnuté všetky skrutky na nožoch, ale počas jazdy sa mu jeden nôž povolil a spadol. Trochu na zasmiatie, ale nechcel by som byť na jeho mieste – byť zrovna na dráhe, keď sa toto stane.

Ako je to s kombinézami? Je tam takisto rozdiel v kvalite v zahraničí?

Kombinézy šijú v Nemecku a jazdí v nich možno trištvrte pretekárov z celého sveta. Lepšie krajiny ako Nemci, možno Lotyši a Američania, majú svojho výrobcu, ktorý im šije kombinézy.

Určite je rozdiel v kombinézach, ktoré máme my a tí najlepší – len to vám nikto nepovie. Kombinéza dokáže spraviť aj desatinu v celkovom čase, čo je dosť. Desatina je v našom športe veľa, my sa naháňame o tisíciny sekundy.

Dostávate novú kombinézu každú sezónu?

Vždy na sezónu musí prísť nová kombinéza. Postupom času akoby „zvetrá“, už nemá dobré aerodynamické vlastnosti, prepúšťa vzduch. A pri páde môže dôjsť aj k poškodeniu, že sa pretrhne. Takže na každú sezónu máme novú.

Mali ste pád, pri ktorom ste vyleteli z koryta?

Našťastie nie.

Kde beriete motiváciu znovu trénovať a ísť ďalší olympijský cyklus?

Počas sezóny, keď sa podarí dobrý výsledok. Aj v tejto sezóne som skončil najlepšie desiaty vo Svetovom pohári. Niečo vo mne stále hovorí, že mám na to skúsenosti, že od svetovej špičky nie som až tak ďaleko, že chýba krôčik k tomu, aby som mohol byť úspešný.

Materiál ma limituje, ale motivovalo ma kvalifikovať sa na šieste olympijské hry. Olympiáda je taká zásluha za tie štyri roky tvrdej prípravy.

Do tejto mojej poslednej som dal maximum – čo sa týka letnej prípravy aj psychickej stránky. Podľa mňa už viac sa nedalo urobiť.

Máte sánkarský rituál alebo talizman, ktorý vám dodáva odvahu pred pretekmi?

Zvyknem sa modliť, keďže som rímskokatolícky veriaci. Potom si robím autogénne tréningy. Špeciálne iné rituály nemám.

Ako sa zmenil tréning za tie roky? Telo zrejme vyžaduje iný prístup než v mladosti.

V mladosti sme mali kondičné tréningy raz do týždňa. V juniorskej kategórii sme nabehli na režim – silové cvičenia v posilňovni, trenažér, kde sme trénovali techniku štartov, čo trénujeme dodnes. Najviac sa zmenila kondičná príprava, je špecifická. Nácvik štartov je veľmi dôležitý.

Prekonali ste počas kariéry nejaké zranenia? Aké bolo najťažšie a aká bola cesta späť?

Na sánkarskej dráhe som mal v juniorskej kategórii jedno zranenie, keď som urobil otočku v cieľovej zákrute a zacúval som do cieľa. Udrel som si krížovú oblasť, liečil som sa asi dva týždne a vynechal som aj majstrovstvá sveta juniorov.

Inak som sa zraneniam na sánkach našťastie vyhýbal. Pred Pekingom som mal úraz doma – spadol som z rebríka asi zo štyroch metrov a zlomil som si lebečnú kosť. Bolo to necelý polrok pred olympiádou a videl som to tak, že na olympiádu nepôjdem.

Vďaka Bohu sa to vyliečilo a na testovačku do Pekingu som vycestoval, hoci s obavami – hlava bola ešte ubolená. Pri jazde vznikajú vysoké preťaženia, takže zo začiatku sezóny ma hlava pobolievala, pár jázd som vynechal a zbytočne som to nesilil.

Potom sa to podarilo a na olympiádu som sa dostal.

Aká bola najvyššia rýchlosť, ktorú ste dosiahli?

150 km/h.

Ako sa sánkovanie zrýchlilo za posledných dvadsať rokov?

Veľmi. Možno kilometrovo ani nie, ale skoro každý rok sa na každej dráhe prepíše traťový rekord – aj keď len v desatinách sekundy.

Materiálna stránka napreduje, technický výskum, aerodynamika, materiály sa zlepšujú. Z môjho pohľadu: už by mohli s tým prestať, lebo niektoré dráhy už nebudú vyhovovať tým rýchlostným podmienkam.

Vyskúšali už vaše deti sánky?

Boli ma aj povzbudiť na pretekoch a sánky si vyskúšali. Vo Vysokých Tatrách máme sídlo zväzu aj umelo chladený trenažér. Mali z toho radosť. Sú tam síce len tri zákruty, ale neviem si predstaviť, že by som ich pustil do dráhy, kde je aspoň desať zákrut. Asi by som sa o ne bál.

Deti majú sedem a desať rokov. To je vek, keď som so sánkami začínal aj ja. Keby bola na Slovensku sánkarská dráha, určite by som im dal možnosť to vyskúšať a keby sa im to zapáčilo, podporoval by som ich.

Žiaľ, dráhu nemáme a nemáme ani peniaze cestovať za hranice. Dnes pýtajú za jednu jazdu 40 eur. U detí možno menej, ale aj tak potrebujete niekde spať a urobiť čo najviac tréningov. Sánkar potrebuje jazdiť, aby z neho bol sánkar.

To nie je tak, že budeme cvičiť v posilňovni a potom to pôjde samo. Sánkar potrebuje jazdiť, najlepšie aj v lete na kolieskových sánkach, aby mal stále kontakt s dráhou.

Je dnes náročnejšie vychovať mladého sánkara aj pre financie a podmienky, než keď ste vy mali nábor z plných telocviční?

Je to veľmi náročné. Vtedy sme sadli do autobusu – povedzme tridsať detí – a bez toho, aby sme niekomu museli platiť za jazdy, jazdili sme celý deň. Teraz sme obmedzení, máme deväťmiestne mikrobusy.

Chýbajú tréneri, ktorí by sa venovali mladým. A dráha je alfa a omega nášho športu.

Na zimné olympijské hry však cestujú mladí sánkari. Vďaka čomu sa šport drží na Slovensku?

Veľkú zásluhu má Slovenský zväz sánkarov, Slovenský olympijský a športový výbor a rezortné strediská – Športové centrum polície a Dukla, ktorá zastrešuje profesionálov. Bez toho by to nešlo.

Aj ja som bol v situácii, že som skončil strednú školu a musel som si vybrať, či budem pracovať, alebo sa venovať sánkovaniu. Človek dospieva a treba priniesť peniaze do rodiny, rodičia vás živiť nebudú.

Zaradili ma do Športového centra polície, kde som dodnes, a za to patrí obrovské ďakujem – bez toho by som to nedokázal dotiahnuť tam, kde som teraz.

Majú mladí sánkari dnes takú možnosť, akú ste mali vy?

Áno. Mladých olympionikov podporuje Duklou Banská Bystrica. V polícii som ostal iba ja, ale v minulosti tam boli všetci. Vtedy na Dukle nebol nikto z vtedajších sánkarov.

Nás v polícii bolo asi šesť alebo sedem podporovaných. Zo začiatku to nebolo o trvalom pracovnom pomere, boli sme čiastočne podporovaní. Mali sme možnosť trénovať na Štrbskom plese, kde bolo športové stredisko, mali sme príspevky na stravu.

Potom financovali aj umelo chladené dráhy a tréningy, čo bola veľká pomoc aj pre zväz. Viete, ako to je so slovenským športom – nielen pri sánkovaní, ale všade – peniaze chýbajú.

Sánkovanie má na Slovensku dlhú tradíciu, ale tým, že sme netradičný a nie veľmi propagovaný šport, veľa ľudí o nás nevie.