Podpriemerní legionári? Najväčší tŕň v oku slovenského futbalu, tvrdí bývalý tréner reprezentácie

Anton Dragúň. (Autor: TASR)
Ivan Mriška|25. jan 2022 o 10:24

Podľa Antona Dragúňa chýbajú na Slovensku odborníci.

S futbalom začínal ako štrnásťročný v rodnej dedine Bánov. Postupne hral za Malacky, Červenú hviezdu Bratislava a český Třinec, kde spolupracoval s osobnosťami ako Ján Zachara či Jozef Jankech.

Hráčsku kariéru ukončil pre zranenie skoro, už ako 32-ročný v Nových Zámkoch. ANTON DRAGÚŇ (79) sa preslávil najmä ako tréner, za vyše štyridsať rokov si vyslúžil prezývku expert na záchranu. Nikdy neokúsil trpkú chuť vypadnutia a z postupu sa tešil celkovo sedemkrát.

Vo federálnej lige trénoval Slovan Bratislava, Duklu Banská Bystrica, ZŤS Dubnica a Dunajskú Stredu, v slovenskej lige to boli Trenčín a Prievidza. V zahraniční pôsobil v gréckom Iraklise Solún a rakúskom SV Horn.

V najvyššej súťaži viedol vyše 390 zápasov. V slovenskej reprezentácii bol na prelome tisícročí asistentom Jozefa Adamca, národný tím viedol štyrikrát ako hlavný tréner počas turné v Južnej Amerike v novembri 1999.

V článku SPORTNET sa dočítate

  • Čo robí dnes Anton Dragúň?
  • Prečo by mali tréneri najskôr zbierať skúsenosti?
  • Uvažuje nad trénovaním?
  • Čo bolo počas kariéry jeho chorobou?
  • V čom slovenský futbal zaostáva?
  • Prečo ho volali expert na zotrvanie?
  • Ako sa mohol Peter Dubovský tragédii vyhnúť?
  • Prečo zo Slovana dvakrát sám odišiel?
  • Čo ho v Grécku šokovalo?
  • Ako sa Jozef Adamec modlil v lietadle a pil koňak?

Čo robí dnes bývalý tréner reprezentácie?

Oddychujem na dôchodku. S partiou kamarátov, bývalých trénerov ako Laco Hudec, Karol Pecze, Miroslav Gerhát, Ján Moravčík či Miloš Targoš chodievame na chatu. Vždy si uvaríme guláš a popijeme niečo dobré.

Celé to organizuje Anton Jánoš, za čo sme mu vďační. Sme radi, že sa môžeme stretávať aj po kariére. Povadíme sa o politike, futbale a spokojní ideme domov (smiech).

Neuvažujete nad trénovaním?

Ponuky z nižších súťaží by boli. V lete však mám osemdesiat rokov, takže nie. Ako tréner som svojmu remeslu dával všetko. Pracoval som 24 hodín denne a sedem dní v týždni. Dnes si na nič podobné netrúfam. Trénovanie prenechám mladším.

Pre zranenie ste v mladom veku začali s trénovaním aj vy.

Áno, mal som 32 rokov. Začínal som v krajskej lige za rodný Bánov a postupne som išiel hore. Zbieral som skúsenosti a dostal som sa až do federálnej ligy.

Dnes idú mnohí tréneri hneď od prvej ligy, čo nie je správne. Najskôr by mali zbierať skúsenosti po dedinách a potom prejsť na najvyššiu úroveň.

Do federálnej ligy som sa po prvý raz dostal v roku 1984, teda po desiatich rokoch trénovania. V Interi Bratislava som robil asistenta Michalovi Vičanovi.

V roku 1987 ste prebrali ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Ako si spomínate na svoju premiérovú sezónu vo federálnej lige v úlohe hlavného trénera?

Ako lodivod armádneho klubu som mal k dispozícii vojakov. Narukovalo veľa talentovaných hráčov, stačilo ich len nájsť. Pravidelne sme organizovali takzvaný výber brancov.

Do ligy som premiérovo zapojil mená ako Ľubomír Luhový, Jozef Majoroš, Pavol Gostič, Norbert Juračka, Jozef Valkučák, Ľubomír Pauk, Juraj Molnár, Marek Mikuš a mnohí ďalší.

Odišlo nám vtedy sedem skúsených hráčov, preto novinári už pred sezónou písali, že Banská Bystrica je mužstvo na vypadnutie. Nič také však nebolo. Skončili sme bez problémov v strede tabuľky.

Darilo sa nám vďaka talentom, ktoré zo seba vyžmýkali maximum. Po celú kariéru to bola moja choroba, protežovať mladých hráčov. Nikdy som nemal strach postaviť ich do základu.

Anton Dragúň si v súčasnosti užíva dôchodok. (Autor: archív - AD)

Vo federálnej lige hrali ostrieľané pražské tímy, Ostrava, Olomouc či Plastika Nitra. Ako bolo možné, že neskúsení mladíci konkurovali reprezentantom a skúseným ligistom?

Na prvom mieste bola kondička. Darmo môže tréner budovať spôsob hry, taktiku, keď hráč nevládze behať. V Banskej Bystrici boli všetci pripravení na 120 percent. I keď mali menej skúseností, vďaka lepšej kondícii sa starším futbalistom vyrovnali.

Mal som obrovské šťastie, že v Dukle sa zakladalo na vysokej odbornosti. Robili sme vrcholový šport v pravom slova zmysle. Väčšina dnešných klubov Fortuna ligy sa na profesionalitu z tých časov v Dukle nechytá.

Môžete byť konkrétnejší?

Presne sme si plánovali záťaže, robili sme laktátové testy. Na západe sú podobné veci bežné, ale Slovensko je stále pozadu.

V slovenskom futbale nie je problém v hlavných tréneroch, ale v nedostatku lekárov a odborníkov na plánovanie intenzívnej záťaže.

Počas kariéry som kopíroval nemeckú školu, z ktorej by sme si mali brať príklad. Strávil som stovky hodín telefonátmi s bývalým zverencom a reprezentantom Petrom Némethom, ktorý je asistentom trénera v bundesligovom Bielefelde.

Pre mňa bolo prioritou, aby bol tréningový proces účinný. Pretože iba tak sme mohli dosiahnuť výsledky.

Vyspelé krajiny sú pred nami míle popredu. Vidieť to je v európskych súťažiach, kde naše kluby tradične pohoria. Na Slovensku sa robí futbal na kolene, pressing je iba snom.

Ak sa nezlepšíme v tréningoch, nikam sa neposunieme. Päť rokov som bol predsedom Únie futbalových trénerov Slovenska, kde som vysvetľoval kroky, ktoré musíme podniknúť. Žiaľ, implementovať sa mi ich nepodarilo.

Podľa čoho viete, že sa na Slovensku trénuje slabo?

Pôsobil som v Rakúsku, kde sú akadémie na inej úrovni ako u nás. Hráč je 24 hodín denne pod lekárskym dozorom a testuje sa päťkrát do roka. Dôležitá je správna strava, výživa a regenerácia. Fyzioterapeuti a maséri sú nonstop k dispozícii, o čom môžeme u nás len snívať.

Akadémia MŠK Žilina vychovala viacero svetových hráčov. Ani tá nemá kvalitu?

Má malé rezervy. Ale áno, približuje sa tým najlepším v Európe.

Hráči, ktorí vyjdú z akadémií musia byť v prvom rade výborne kondične pripravení. Pretože ak nie sú, neuchytia sa. Kluby potom siahajú po legionároch, čo je najväčší tŕň v oku slovenského futbalu.

Do ligy prichádza množstvo treťotriednych legionárov, ktorí berú miesto našim chlapcom. Keď s domácimi môžu hrať Žilina, Ružomberok, nechápem, prečo nemôžu aj ostatní.

Pamätám si, ako som v Trenčíne viedol Martina Škrtela, ktorý na tréningoch ledva dýchal. Mal však výborné základy, vďaka ktorým to dotiahol ďaleko. Vždy, keď ho stretnem, len mi povie: Trénerko, oplatilo sa makať.

Myslím, že toto je cesta. Poctivo pracovať so slovenskými hráčmi. A nie sem ťahať podpriemerných legionárov, ktorí sem prídu len na otočku.

Dragúň odviedol v najvyššej súťaži takmer 400 zápasov. (Autor: TASR)

Počas kariéry ste si vyslúžili pomenovanie expert na záchranu mužstiev v lige.

Dvakrát som po jeseni prišiel do beznádejne posledného Trenčína a vždy sme sa päť kôl pred koncom zachránili.

Záchranárske práce som zvládal aj v Petrimexe Prievidza, kde sme nemali skúsený káder, ale vyhrávali sme vďaka obrovskej snahe a skvelému publiku. Ľudia v baníckom meste boli zapálení pre futbal, na tribúnach ich bolo bežne cez päťtisíc.

V rokoch 1995 a 2001 ste trénovali bratislavský Slovan, no vždy ste z klubu na vlastnú žiadosť odišli. Prečo?

Stali sa tam závažné udalosti, ktoré neboli podľa mojich predstáv. Isté veci mi nevyhovovali, preto som sa pekne rozlúčil a povedal dovidenia. Možno to bola chyba, ale dnes to nie je podstatné.

Pomery v Slovane boli v tých časoch všelijaké a ja som sa neraz vytočil. V týchto veciach som bol tvrdohlavý a keby aj v Reale Madrid nebolo niečo po mojej chuti, buchnem dverami a odídem.

Futbalu som obetoval celý život a mal som svoje názory, ktoré som nehodlal zmeniť. Zakladal som si na vysokej odbornosti a keď sa nekonala podľa mojich predstáv, pekne som podal ruku a odišiel.

Do odborných vecí, zostavy a systému hry som si proste nepripúšťal zasahovať. Nestalo sa mi to len v Slovane, ale aj iných kluboch. Záujem o moju robotu bol, preto som sa odísť nebál.

Môžete byť konkrétnejší?

Ako som hovoril, vždy som preferoval mladých hráčov, čo sa istým ľuďom nepáčilo. Doma s nemeckým Kaiserslauternom som nasadil päť osemnásť a devätnásťročných chlapcov a vyhrali sme 2:1. Porazili sme silné nemecké mužstvo, čo bola veľká senzácia. Napriek tomu som sa uznania nedočkal.

Niečo podobné sa stalo nedávno v Kodani, kde domáci proti Slovanu postavili až šesť mladých chlapcov. A vyhrali hravo 2:0.

Na prelome tisícročí ste boli asistentom v reprezentácii Slovenska. Ako sa rodilo toto angažmán?

Volal mi Jozef Adamec, ktorému som hovoril krstný. On tak volal mňa a ja jeho. Jeden večer na mňa jeho trnavským nárečím spustil: Ideš se mnu?

Ja som myslel, že na dovolenku, na ktoré sme chodili spolu. Ale on hovoril o reprezentácii Slovenska. Boli sme veľkí kamaráti, preto som ponuku prijal.

V tých časoch hrali za národné mužstvo hlavne futbalisti z našej ligy. Výnimkou boli len Miroslav Karhan a Peter Dubovský. A ten druhý, nesmierny talent, nás nečakane opustil. Keď si pomyslím, že chudák mohol ešte žiť, je mi do plaču.

Na dovolenke v Thajsku mal tragickú nehodu. Ako to, že mohol žiť?

Po remíze s Ruskom nám bývalý prezident SFZ František Laurinec volal, že máme výbornú ponuku na turnaj do Japonska. Hralo sa o pekné peniaze.

Keďže to bolo zorganizované na poslednú chvíľu, hráči mali naplánované dovolenky. A tak sme ich my tréneri museli presviedčať, aby ich zrušili.

Pamätám si, ako som bol za Peťom v izbe a bavili sme sa, že by si mohol spraviť dovolenku v Japonsku. On chcel všetko odvolať a ísť s nami na turnaj, ale cestovaná kancelária mu nechcela vrátiť zálohu.

Odišiel teda do Thajska, kde s priateľkou fotili a nešťastne spadol do rokliny. Podľa jeho brata ešte žil, komunikoval, ale zachrániť sa ho už nepodarilo.

Bola ho veľká škoda, pretože to bol jeden z najlepších futbalistov, akého som mal tú česť poznať. Škoda, že mu nevrátili peniaze a nešiel radšej s nami do Japonska. Keby bola cestovná kancelária ústretovejšia, mohol žiť.

Kde vás zastihla nešťastná správa o jeho smrti?

Z Ruska sme spolu s trénerom Adamcom odišli do Holandska, kde sa hrali majstrovstvá Európy. Išli sme po ceste a Jožkovi zvonil telefón. S radosťou ho zdvihol, no zrazu vraví: Nie, to nemôže byť pravda!

Vtedajší sekretár Mikuláš Tarči mu oznámil, že Peter Dubovský už nežije. Bol to obrovský šok. Jozef dostal za volantom triašku, takmer sme havarovali. Zaparkovali sme, ako to najrýchlejšie išlo a polhodinu sme nedokázali nájsť slová. Len sme sa na seba pozerali. Nedokázali sme uveriť tomu, čo sa stalo.

Veľmi smutné. Poďme radšej na veselšie spomienky. Na turné v Južnej Amerike ste sa ocitli v pozícii hlavného trénera. Ako k tomu došlo?

Jožko Adamec, alias Hatrlo, sa bál lietať. Vedel, že by ho čakalo päťdesiat hodín v lietadle, preto radšej zostal doma.

V štyroch zápasoch viedol reprezentáciu Slovenska. (Autor: TASR)

Ako zvládal lety na iné zápasy?

Ťažko. Sedel som vždy pri ňom, takže to viem. Na kolenách mal tašku diplomatku a pozeral na lietadielko, ktoré ukazovalo, kde sa nachádzame.

Po celú cestu sa modlil, v rukách mal pátričky a vo vrecku fotku Ježiška. Stíchol len raz za čas. Z tašky vytiahol fľašu koňaku, dali sme si za hlt a pokračoval v modlitbách.

Raz sme boli v blízkosti Bermudskeho trojuholníka, kde sa strácali lode a lietadlá. Hatrlo sa strašne vrtel, nedalo sa ho upokojiť. Až keď pilot lietadlo otočil sa mu uľavilo a na celé lietadlo vulgárne zakričal. Slová, ktoré povedal nebudem opakovať, pretože to nie je publikovateľné (smiech).

S Jožkom mám množstvo zážitkov. On bol vždy výbušný a ja skôr pokojný.

Spomeňte ešte nejakú príhodu.

Na turnaji v Japonsku sme hrali o päť miliónov korún. Z predzápasového tréningu sme preto všetkých vyhodili, aby sme si mohli nacvičiť štandardné situácie.

Po tréningu prídem v pokoji do izby, zapnem televízor a čo nevidím. V japonskej televízii vysielali naše nacvičené signály. Turnaj sme však napriek tomu vyhrali. Zápasy mali skvelú atmosféru, sledovalo ich päťdesiattisíc divákov. Hralo sa v meste Sendai, kde bolo potom Tsunami.

Mali sme tam tlmočníka, Japonca, ktorý študoval v Trnave. Pred posledným zápasom Japonsko – Bolívia sme leteli domov a plakal, že odchádzame.

Povedal som mu, aby mi zavolal, keď zápas skončí. Myslel som to zo zábavy, ale po polnoci mi zvonil telefón: Trénerko, vyhrali sme. My Slováci sme vyhrali (smiech).

Posledný zápas skončil 2:0, čo nám zabezpečilo spoločné prvé miesto s Japonskom.

Necelú sezónu ste pôsobili v gréckom Iraklise Solún. Prečo tak krátko?

Ako kondičný tréner som tam bol s Jozefom Bubenkom. Mali sme dobré podmienky, no na Grécko mám veľmi zlé spomienky. Odišli sme odtiaľ týždeň pred súťažou.

Prezident klubu si tlačil do tímu svojich hráčov, čo je absolútne neprípustné. Jozef a ja sme zásadoví ľudia a na niečo také sme nemohli pristúpiť.

Sami od seba prišli do kabíny chlapci, ktorí mali problém kopnúť do lopty. Došlo teda k sporu a museli sme odísť. Osobne som bol veľmi rád. Ako tréner som si nikdy nedal hovoriť do zostavy. Ak by som povolil, degradoval by som svoju trénerskú autoritu. A to bolo neprípustné.

Viem, že aj dnes sú mnohí tréneri, ktorí si nechajú „poradiť“. Nie je to však správne. Neviem si predstaviť, že by osobnostiam ako Anton Malatinský či Michal Vičan hovoril bohatý prezident klubu, kto má hrať.

Počas kariéry som sa vždy rozhodoval spravodlivo, podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Aj vďaka tomu si ma ľudia vážili, za čo som dnes šťastný. Že mám vďaka futbalu veľa priateľov a každému sa môžem pozrieť do očí.

Anton Dragúň

tréner

Narodený: 11. jún 1942, Bánov


Je bývalý slovenský futbalista a dlhoročný tréner. Hrával za Nové Zámky, Třinec a Červenú hviezdu Bratislava. Trénoval viacero ligových mužstiev a národnú reprezentáciu Slovenska. Pôsobil aj v zahraniční, v gréckom Iraklise Solún a rakúskom SV Horn. Bol známy ako expert na zotrvanie a záchranu svojich mužstiev v lige. Do roku 2005 bol predsedom Únie futbalových trénerov Slovenska. V roku 2013 získal Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka za prínos pre futbal.

Trénoval: Lokomotíva Bánov, Nové Zámky, Inter Bratislava (asistent), TJ Agro Hurbanovo, Petrimex Prievidza, Dukla Banská Bystrica, Dunajská Streda, SV Horn (Rakúsko), Šaľa, ZŤS Dubnica, Slovensko (asistent), ŠK Slovan Bratislava, ASK Klingenbach (Rakúsko), AS Trenčín, Zlaté Moravce, Iraklis Solún (Grécko), Slovan Galanta, Ružiná, Borčice

Ivan Mriška
Ivan Mriška sa špecializuje najmä na nižšie futbalové súťaže na Slovensku. Sám ešte aktívne hráva ako brankár. Niekoľko rokov pracoval pre regionálne noviny MY v Petitpresse ako regionálny šéfredaktor.

Súvisiace články

Nachádzate sa tu: