Hrali sme v blate či na snehu. Na ihrisku sme nechali dušu, spomína bývalý ligista

Foto: TASR

Kto vás priviedol k futbalu?

K športu ako takému ma odmalička viedli rodičia. Keď sme boli deti, hrávali sme futbal na ulici, neskôr sme rozvíjali talent v klube. Ako žiak som hrával za rodný Dolný Kubín. Stali sme sa majstrami SsFZ.

Na konci žiackeho obdobia ma zavolal tréner Anton Valovič do Slovana Bratislava. Bola to pre mňa česť. Slovan, to bola značka, iná liga. Strávil som tam štyri roky.

Ako spomínate na obdobie v mládežníckych reprezentáciách?

Je to už veľa rokov, ale nikdy na to nezabudnem. Najvydarenejšie obdobie mojej kariéry. Ako mladý chlapec som navštívil rôzne krajiny, kultúry, čo na tú dobu bolo niečo výnimočné.

Videl som Izrael, Japonsko, Turecko, Grécko a ďalšie nádherné krajiny. Futbal mi v živote dal veľa.

Aký bol váš prechod do seniorského futbalu?

Náročný. Ako pre všetkých v tom čase. Nie každému sa podarilo presadiť medzi dospelými. Teraz je to o dosť jednoduchšie.

Ja som mal šťastie, že ma sprevádzala dobrá forma. V Slovane bola obrovská konkurencia, preto som bol vďačný za ponuku Trenčína, kde som bol na vojne.

S vtedajšou Ozetou sme postúpili z druhej ligy a v meste vládla veľká futbalová eufória. Pre mňa ako pre mladíka to bolo niečo veľké. Stabilne som hrával, na zápasy chodilo viac než desaťtisíc ľudí.

Aký bol vtedy ligový futbal v porovnaní s dnešným?

Silovejší, postavený bol na jednoduchosti a snahe. Teraz je viac konštruktívny.

Za našich čias sme nechávali na ihrisku dušu, k čomu nás dohnali tisícky divákov na tribúnach. Hrávali sme v blate, na snehu. Šúchali sme sa po zadku, prevažovali morálno-vôľové vlastnosti.

A ľuďom sa to páčilo. Keď sa k tomu pridalo trochu umenia, odchádzali domov spokojní.

Hrali ste teda za každých okolností?

Takmer vždy. Terény neboli ako teraz, žiadna umelá tráva. Na Sihoti bolo také hrozné ihrisko, že keď nepršalo, behali sme po betóne. Keď naopak lialo, brodili sme sa v bahne.

Pamätám si, keď sme hrali v Prievidzi, vždy to bolo na katastrofálnom ihrisku. Po zápase vyzeralo ako poorané pole.

Ale ako hovorím, ľuďom sa to páčilo. Pamätám si na zápas, keď sme v Trenčíne hrali so Spartakom Trnava, na štadióne bolo cez 16-tisíc ľudí.

Dnes mi to niektorí mladí ani nechcú veriť, musím im ukázať video. A nebol to len krátkodobý ošiaľ, to trvalo roky. My sme sa verným snažili odvďačiť dobrým výkonom, išli sme až na doraz.

V čom to je, že teraz nechodí na futbal ani z ďaleka toľko priaznivcov?

Ťažko povedať, sám tomu nerozumiem. Pretože futbal je dnes lepší, hráči predstavujú vyššiu kvalitu ako my kedysi. Sú technicky vyspelejší a hrajú taktickejšie.

Doba je však pestrá, ľudia majú možnosť výberu. Voľný čas môžu tráviť rôzne. Ľudia si majú z čoho vyberať a na futbal to mnohých nepritiahne.

Škoda je to, že oproti iným ligám náš futbal zaostáva. Na zaujímavých súperov z iných krajín sa ľudia prídu pozrieť, ale takých zápasov je málo. V konfrontáciách s vyspelou Európou sme neúspešní.

Ľudia nie sú zvedaví na ligu, ktorej víťazi vypadnú hneď v prvých predkolách Ligy majstrov či Európskej ligy. Česť výnimkám.

Vidieť to je napríklad v Česku, kde sú návštevy oveľa vyššie a ich tímy pravidelne preniknú do skupinovej časti.

Ako ste sa dostali z slovenskej ligy do zahraničia?

Trenčín si vybudoval dobré postavenie. Tradične sme končili okolo tretieho a štvrtého miesta, najväčší favoriti ako Slovan, Košice, Inter či Trnava u nás pravidelne zakopávali.

Neboli sme veľký tím, ktorý vyhrával každý víkend, ale vedeli sme prekvapiť. Boli sme nepríjemné a nevyspytateľné mužstvo, ktorého hra bola založená na srdiečku a bojovnosti.

Všimli so to aj ľudia z Karlsruher SC, ktorí nás tam zobrali aj s Martinom Fabušom. S prestupom nám pomohol pán Ladislav Borbély.

V tej ére nebolo bežné chodiť do zahraničia. Nieže by sme v Trenčíne neboli spokojní, ale vážili sme si ponuku Nemcov.

Bola to síce nižšia nemecká súťaž, ale z prestupu som mal radosť. Chcel som skúsiť niečo nové a aj som to skúsil. Žiaľ, potom sa to pokazilo.

Prečo?

Moja futbalová kariéra sa zlomila. Keď si to dnes analyzujem, moja výkonnosť klesala. Mal som zdravotné problémy, absolvoval som v Nemecku dve operácie kolien. Neustále som však pociťoval chronické bolesti.

Nedokázal som ísť na sto percent. Obmedzovalo ma to v pohybe. Moja kariéra nabrala rýchly spád, smerom dolu.

Vrátili ste sa späť na Slovensko?

Áno, do Trenčína. Nebolo to však ono. Boli to len akési dozvuky. Odohral som ešte zopár dobrých zápasov, ale cítil som, že sa to takto nedá ťahať večne. Kolená ma pri záťaži boleli.

Prestúpil som potom ešte do Prešova. Pamätám si, že na tréningu som raz tak zatínal zuby, že som si povedal, a dosť.

S vážnym futbalom som skončil a hral som už len rekreačne na nižších úrovniach.

Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Koniec kariéry ma mrzel, ale ukázal mi iné smery. A pri futbale som zostal.

Aké smery máte na mysli?

Založil som si vlastnú Futbalovú školu, ktorú vediem už jedenásty rok. Zasvätil som jej život, venujem sa malým futbalistom od 5 do 15 rokov. Napĺňa ma to, je to veľmi zaujímavá práca. Som pre ňu zapálený.

Keď som s tým v tridsiatke začal, hovoril som si, že to nie je nič, stačí deťom hodiť loptu. Opak je však pravdou.

Zistil som, že moja práca má veľký pedagogický rozmer. Človek musí byť v tréningoch kreatívny. Trénujeme deti z okolia Moravian nad Váhom a Trenčína.

Koľkým deťom sa venujete?

Približne stovke. Deti sú zaregistrované buď v našej škole, pod ktorou hrajú, alebo pod svojim klubom. Spolupracujeme s viacerými klubmi v okolí.

Aké sú dnešné deti?

Ako my kedysi, deti sa nemenia. Akurát v dnešnej dobe je veľmi dôležitá spolupráca s rodičmi. Aby obetovali tú hodinku denne, priniesli dieťa na tréning a sledovali ho. Bez toho to nejde.

Šport ako zábavu musí deťom ponúknuť rodič, pretože inak sa k nemu nedostane. Na trhu sú rôzne voľnočasové skupiny, ktoré sa bijú o deti. Neorganizovaná forma ide do úzadia.

Už to nie je ako kedysi, že sme mali jedinú zábavku futbal na ulici, ihrisku. Že nás rodičia pustili von a behali sme. Teraz už nie sú ani také možnosti, ak tak len niekde na malej dedine. V mestách sa to všetko rieši organizovaným spôsobom.

V minulosti hral váš rodný Dolný Kubín druhú ligu, dnes pôsobí len v štvrtej. Ako vnímate tento fakt?

Je to obraz finančnej situácie klubu. Všetko záleží na tom, akých hráčov si môže dovoliť a akých nie. Raz príde čas, keď ekonomická situácia ide hore, inokedy je to zas horšie.

Tak je to všade vo svete. V súčasnom futbale rozhodujú peniaze. Môže prísť krátkodobý boom, ale je náročné ho udržať. Je to ako na hojdačke. Koľko len na Slovenku máme klubov, čo hrali ligu a dnes možno ani nie sú na futbalovej mape.

Máte nejaké futbalové prianie?

Držím palce dcére, ktorá má 17 rokov a hráva za Slovan Bratislava. Ide v mojich šľapajach, preto jej silno držím palce.

I keď treba povedať, že ženský futbal na Slovensku je v plienkach. Oproti ostatným európskym krajinám zaostávame. Futbal ju však baví a určite má potenciál dostať sa vyššie.

A čo sa týka osobných cieľov, len sa zdokonaľovať a preniesť čo najviac skúseností mladým futbalovým talentom.