Slovenské basketbalistky sa pred 30 rokmi tešili z bronzu na ME.
BASKETBAL. Slovenský šport po rozdelení Československa ozdobila zlatá generácia hokejistov a pred nimi i strieborno-bronzová generácia basketbalistiek.
Do rozdelenia Československa sa oba bratské národy tešili z úspechov na medzinárodnej scéne spoločne. Aj ženský basketbal ich mal vo vitríne z vrcholných podujatí hojne, od 1. januára 1993 sa stali rivalmi.
Delila sa federácia, delil sa i šport – aj o nástupníctvo v medzinárodných športových federáciách. Hokejové pripadlo Česku aj preto, že v spoločných reprezentáciách malo viac hráčov.
Podľa tohto vzorca boli na tom lepšie Slovenky: na olympiáde v Barcelone 1992 reprezentovalo v 12-člennom čs. tíme deväť hráčok: Eva Antalecová, Eva Berková, Iveta Bieliková, Erika Dobrovičová, Renáta Hiráková, Adriana Chamajová, Andrea Chupíková, Anna Janoštinová, Milena Rázgová.
Vo federálnej lige a neskôr v slovenskej presvedčivo dominovali basketbalistky Ružomberka. Medzi mužmi získalo nástupníctvo Česko, a keď sa nenápadne pokúsilo aj o ženy, neuspelo.
Vtedajší prezident Slovenskej basketbalovej asociácie Ján Hluchý, medzinárodne uznávaný tréner a rešpektovaná autorita umnou diplomaciou udržal pôvodnú dohodu.
„Začínali sme od nulovitej nuly. Keď sme s Jožkom Hodálom prišli v Prahe do federálneho skladu po výstroj, tenisky sme dostali veľkosťou tak pre Kropiláka a súpravy s nápismi ČSFR na chrbte. Nič použiteľné. Za pochodu sme zháňali oblečenie i obuv.
Keď sme ich zohnali z Viedne od jednej poprednej firmy, tŕpol som, aby nám ich v autobuse nenašli a na hraniciach nepreclili,” približuje s razantnou dikciou hektické pionierske časy Roman Adamčík, manažér družstva.
V bratislavskom Slovane mal kanceláriu vedľa hokejového kolegu Dušana Pašeka.
„Ceco nám v dobrom závidel. Basketbalistkám je hej, máte nástupníctvo, my sa musíme štverať medzi elitu zo suterénu, povzdychol si neraz. Keď sme sa vrátili s medailou, patril k prvým gratulantom,“ ilustruje Adamčík.