Nepela ostane v pamäti ako mladík

Získal štrnásť medailí vrátane zlatej olympijskej. Zimnú ako jediný Slovák. Najväčšiu poctu dostal až po smrti. Ondrej Nepela by mal dnes šesťdesiat.

BRATISLAVA. „Nech akokoľvek púšťam fantáziu na špacírku, ani za svet si neviem predstaviť Ondra čoby šesťdesiatnika,“ krčila včera ramenami trénerka Hilda Múdra.

Reč bola o jej najslávnejšom zverencovi. Ondrej Nepela, slovenský športovec 20. storočia, jediný našinec so zlatom zo zimnej olympiády, trojnásobný svetový a päťnásobný európsky krasokorčuliarsky šampión, by sa dnes dožil šesťdesiatky.

V pamäti navždy ostane ako mladík. Elegán s bokombriadkami a vážnou tvárou alebo nanajvýš s decentným úsmevom. Rozjašil sa len v absolútnom súkromí.

Okrem otca, ktorý zomrel pár mesiacov pred ním, ho všetci prežili. Posledné dni na tomto svete v nemeckom Mannheime na prelome januára a februára 1989 mal pri posteli obe mamy.

Vlastná sa pobrala za ním o štyri roky. Druhá mama, jeho trénerka Hilda Múdra prvého januára oslávila osemdesiate piate narodeniny. Prežil ho aj jeho krasokorčuliarsky vzor, Karol Divín – presne o mesiac dovŕši sedemdesiatpäť.

Z jeho najbližších žije už len o pol druha desaťročia staršia sestra so zriedkavým krstným menom Utulienka. Dodnes býva v bratislavskej Dúbravke v tej istej bytovke ako Múdra, ibaže o poschodie nad ňou.

Protekcia za pohár džemu

Nepela bol poctivec. Jednotkár. V ozajstnej škole, aj v tej na ľade. Kresliar, čo nemal konkurenciu. Paragrafy ryl do ľadu s presnosťou vyštudovaného geodeta.

Trpezlivo ich denne na svitaní cvičil štyri-päť hodín.

Povinnými cvikmi staval základy svojich úspechov. Stelesnenou spoľahlivosťou sa však neskôr prejavoval aj vo voľných jazdách. Občas nejakú dokatoval na domácom šampionáte, ale nikdy na európskom či svetovom.

„Nepela? Máte na mysli toho, čo nikdy nechybí?“ žartovával jeden zo súperov, Kanaďan Toller Cranston, umelec na ľade aj na plátne.

Celú Nepelovu kariéru rámcujú krasokorčuliarske šampionáty na bratislavskom štadióne, čo azda ponesie jeho meno aj po tom, keď ho na blížiaci sa hokejový dorekonštruujú.

Majstrovstvá Európy 1958 ako prváčik zazrel na televíznej obrazovke. Vyplakal si, aby ho mama prihlásila do krasokorčuliarskej liahne. Tá, keď si jej syna dva týždne nevšímali, posťažovala sa jednej z tréneriek. Šťastnou zhodou okolností Múdrej. „Ktorý je to?“ spýtala sa a hoci trénovala dozrievajúce hviezdičky ako Mrázkovú, Grožajovú či Wlachovskú, vzala ho pod svoje krídla. Dostala pohár džemu – stokorunáčku, ktorú jej Ondrova mama na dôvažok strkala, odmietla.

Trénerke ostal verný až do konca kariéry. Ba aj po nej. O osem rokov na európskom šampionáte 1966 získal už medailu, bronzovú. Ako deviatak na jednej z ružinovských zédeešiek. V pätnástich zrejme nikto pred ním a prinajmenej po ňom nestál na piedestále.

Kariéra rámcovaná Bratislavou

„To bolo najväčšie prekvapenie, čo mi kedy pripravil,“ skonštatovala po rokoch jeho trénerka. „Nečakanejšie mi pripadalo len jeho posmrtné víťazstvo v ankete o športovca roka.“

Otec Nepela bol z neho paf aj na druhý deň. Šofér povereníka pôdohospodárstva cestou na radnicu, kde syna čakalo prijatie, vošiel do jednosmerky rovno do náručia striehnúcich policajtov. Napokon nielen prvú, aj poslednú, v poradí štrnástu medailu mu zavesili na šiju v rodnom meste.

Jeho štart na majstrovstvách sveta 1973, prvých po prelomovej zmene pravidiel, v ktorých sa zrazu objavil krátky program, si vynútila vrchnosť. Podmienila ním povolenie na pôsobenie v Holiday on Ice.

„Toľko šesťstotrojok sa pred naším barákom nikdy neotočilo. Raz ma do jednej naložili aj s Nepelovcami a odviezli k predsedovi slovenskej vlády,“ spomína Múdra.

Ondrej dal za svojou amatérskou kariérou takú presvedčivú bodku, že rozplakal aj prvého muža štátu Gustáva Husáka. Rumunská rozhodkyňa mu za umelecký dojem z jeho voľnej jazdy dala dokonca šestku. Prvú aj poslednú v živote. „Boli to psychicky najťažšie preteky môjho života,“ skonštatoval.

Dnes by bol iste tréner

Po nich dostal voľnú kartu, aby si robil, čo sa mu zachce, ale doma sa o ňom prestalo písať. Dvanásť sezón jazdil v revue a potom sa zrazu na pražských majstrovstvách Európy 1988 objavil ako tréner hviezdnej nemeckej krasokorčuliarky Claudie Leistnerovej.

„Kým bol s ňou na olympiáde v Calgary 1988, starala som sa mu v Mannheime na jeho želanie o celý zvyšok jeho tréningovej skupiny. Dokonca som bývala v jeho byte,“ spomína Múdra. Celebrita bol v jeho ére neznámy pojem. Nepela by sa však ňou zrejme nestal, ani keby sa dožil pocty športovca storočia či dnešnej šesťdesiatky.

„Na to bol príliš skromný a utiahnutý,“ myslí si Múdra. „Keby ešte žil, bol by určite trénerom. Takým, čo ukazuje zverencom skoky a piruety priamo na ľade na korčuliach, nielen rukami spoza mantinelu. Ako ja, kým mi to nezakázali lekári. Verím, že úspešným, lebo bol inteligentný a veľmi usilovný. Korčule boli preňho život. Nič okrem krasokorčuľovania ho tak bytostne nezaujímalo.“