Martin Škrtel: Do Afriky ideme najmä hrať

ca kope za svetoznámy Liverpool FC.

Hoci ten to v anglickej lige nemá ľahké, Martin cíti, že sa mu v ňom plní životný sen. Teraz však sústreďuje všetky svoje sily v našom tíme na futbalových majstrovstvách sveta.

V posledných týždňoch ste stredobodom pozornosti fanúšikov aj médií. Ako znášate prítomnosť kamier a fotoobjektívov?

Keď sa to deje v únosnej miere, tak v pohode. Dá sa povedať, že som už na publicitu zvyknutý. Ale niekedy cítim, že je toho na mňa veľa. Tiež potrebujem nejaké súkromie. Takže som už zažil aj situácie, keď to zašlo priďaleko, našťastie sa to potom vyriešilo. My, futbalisti, sme médiami dosť sledovaní, takže každý z nás to musí brať ako súčasť svojho fungovania. Aj médiá patria k futbalu. Treba s nimi vychádzať. Na Slovensku sú ešte relatívne zhovievavé.

Vonku je to horšie?

Určite áno.

V čom?

V Anglicku, kde pôsobím, oveľa viac cítim vplyv bulváru, jeho ľudia vyslovene hľadajú a čakajú na senzácie, ktoré potom dlhý čas rozoberajú. Som rád, že ma zatiaľ takéto veci skôr obchádzali, hoci novinári a fotografovia všelikde čakajú. Dávam si pozor, aby som nevyvolal nejaký škandál.

Môžete sa pohybovať v uliciach Liverpoolu bez toho, že by vás ľudia spoznávali?

Relatívne áno, ale fanúšikov je tam dosť.

O futbalovej lopte sníva asi každý malý chlapec. Aj vy ste mali v detstve takúto túžbu?

K futbalu som sa dostal už v šiestich rokoch a mal som to zrejme v génoch, keďže aj otec je futbalista. Takže lopta bola doma celkom prirodzená vec.

Otec futbal presadzoval?

Do ničoho ma nemusel tlačiť. Obaja rodičia od začiatku videli, že futbal je u mňa číslo jeden. V zime som hrával aj hokej, aj som lyžoval, ale keď som začal kopať súťažne za žiacke mužstvá u nás v dedine, futbal ma opantával stále viac. Aj v škole pre to mali pochopenie, lebo som ho často musel uprednostňovať pred štúdiom. Bavil ma, a tak to zostalo doteraz. Hádam to už prináša aj nejaké ovocie.

Už keď ste hrali futbal v dedine, mali ste vo svojom záujme jasno?

Vtedy som bol ešte dieťa, hral som najmä pre zábavu. Až niekedy v šestnástich, keď som podpísal prvú zmluvu, som si povedal, že keď som si vybral takúto cestu, musím to robiť naplno. Futbal ma začal živiť.

Vtedy prišlo rozhodnutie, že futbal bude váš chlebíček?

Dôležitý bol moment, keď som mal pätnásť a s rodičmi sme sa presťahovali do Trenčína, lebo som tam začal študovať na športovom gymnáziu. Bol to vlastne krok k tomu, že som podpísal zmluvu a začal som hrávať za prvé mužstvo. Už vtedy som cítil, že futbalu budem musieť podriadiť všetok čas a fungovať s ním na sto percent. A to sa aj stalo.

Pochybovali ste niekedy, či ste sa rozhodli správne?

Myslím, že tomu sa asi nikto nevyhne. Každý má v kariére výkyvy formy, alebo keď sa mu menej darí, a také obdobia postihli aj mňa. Bolo to hlavne v puberte. Mával som momenty, že sa mi nedarilo a vtedy som mal chuť tým celým praštiť. Ale láska k futbalu bola akosi vždy silnejšia a vydržal som. A nikdy som to neľutoval. Teraz už pochybnosti neprichádzajú do úvahy.

Vplývali na vás pubertálne citové rozpoloženia? Napríklad, keď sa človek prvý raz nešťastne zamiluje?

Asi aj také niečo s človekom zamáva, ale nepamätám sa, že by som s tým mal niekedy problém. Mal som jasno v tom, čo chcem robiť a za tým som si išiel.

Ako objavia nádejného futbalistu?

Hráte za nejaké dorastenecké družstvo a sleduje vás tréner prvého mužstva. Mal som to šťastie, že v Trenčíne bol vtedy tréner Prochotský, ktorý si ma v sedemnástich vytiahol do mužstva a vtedy som s prvým mužstvom začal trénovať. To bol pre mňa obrovský krok dopredu. V devätnástich som už pravidelne nastupoval za prvé mužstvo, za mládežnícke reprezentačné výbery. Tie oveľa viac sledujú rozliční zahraniční skauti a agenti, a to bol aj môj prípad. Tam si ma všimli zástupcovia zo Zenitu Petrohrad, kam som potom odišiel.

Neváhali ste?

Priznávam, že to bolo ťažké rozhodovanie. Nemal som ani dvadsať a ponímanie Ruska na Slovensku bolo všelijaké. Rodičia mali tiež obavy, nevedeli, čo ma tam čaká a dosť sa o mňa báli. Odišiel som veľmi mladý do obrovskej krajiny, do veľkomesta, veď Petrohrad má päť miliónov obyvateľov. Ale ja som bol niekde vo vnútri presvedčený, že to je pre mňa šanca presadiť sa, zviditeľniť sa a urobiť dôležitý krok k veľkému futbalu. Vedel som, že do Ruska chcem odísť.

Ako ste tam prežívali prvé chvíle?

Prvé týždne a mesiace boli pre mňa veľmi ťažké. Nič som nepoznal, neovládal som reč. To bolo obdobie, keď som si aj často poplakal. Na telefónnych účtoch to aj bolo vidno, často som volával domov. Postupne sa to však začalo lepšiť. V začiatkoch mi veľmi pomohli Kamil Čontofalský, slovenský reprezentant, a štyria českí futbalisti. Ich prítomnosť ma povzbudzovala. A keď som sa po určitom čase naučil dorozumievať v ruštine a dostal som auto, už to bolo stále lepšie a lepšie.

Dnes mladí znova objavujú ruštinu. Ešte ste ju nezabudli?

Naučil som sa ju, hovorím vcelku plynulo. Mal som vlastne šťastie, že som sa do takého prostredia dostal a že sa na mňa jazyk nalepil akosi sám od seba. Ruština je v mnohom podobná slovenčine, to bola pri učení výhoda.

Aký dojem na vás Rusko zanechalo?

Keď sa na to teraz pozerám, tak tie štyri roky pre mňa boli vlastne perfektné. Samotný Petrohrad zanechal len najlepšie dojmy. Krásne mesto, dobrí ľudia, celkovo sa Rusi k nám, športovcom, správali výborne, nemôžem povedať krivého slova. Inak je to krajina veľkých rozdielov. Petrohrad a Moskva sú krásne mestá, ale keď idete na Sibír alebo na Kaukaz, vidíte chudobu. Ale bol som tam šťastný.

Mali ste čas cestovať?

Cestovali sme hlavne na zápasy, inak na to čas veľmi nebol, väčšinou sme prišli vždy iba do hotela, odtiaľ rovno na štadión a vracali sme sa hneď do Petrohradu. Mohol som usudzovať iba z toho, čo som videl.

Ako prežívali váš pobyt rodičia?

Ani pre nich to nebolo ľahké. Dovtedy sme sa videli prakticky každý týždeň. Kým som bol v intráku v Trenčíne, vždy som sa na víkend dostal domov. A zrazu prišla situácia, keď sme sa nevideli celé mesiace, pre obidve strany to bolo dosť zložité. Navyše oni si nevedeli predstaviť, ako to tam vlastne funguje, ako tam žijem, čo robím vo voľnom čase, boli neistí. Ale už keď ma po prvý raz navštívili, zistili, že sa nemusia ničoho báť, že v Petrohrade mám všetko, čo pre život potrebujem. Podmienky som mal výborné.

Ako ste trávili voľný čas?

Hlavne so spomínanou partiou chalanov. Keď bolo v lete dobré počasie, často sme sa stretávali vonku, grilovali sme, chodili sme k moru, na golf, na motokáry. Snažili sme sa držať partiu pokope. Ako mladí ľudia.

Potom prišla ponuka z FC Liverpool. Čo angličtina?

Tiež nič moc. Angličtinu som síce mal v škole, ale z tej som nič nepoužil, ani predtým v Rusku. Skutočne asi najlepšia škola je, keď sa dostanete rovno do prostredia, ktoré vás prinúti rozprávať. To bol aj môj prípad. Bol som v Liverpoole jediný Slovák, nebol tam ani nijaký Čech, jedine jeden Ukrajinec, s ktorým som sa nakoniec mohol rozprávať po rusky. Ale inak som bol na všetko sám. Prvé mesiace boli veľmi ťažké, podobne ako v Rusku. Fakticky som nerozumel nič. Keď sa na mňa začali lepiť prvé frázy, hneď to bolo lepšie. Dá sa povedať, že dnes nemám problém dohovoriť sa.

Aké sú rozdiely v ruskom a anglickom prístupe k hráčom?

Podmienky na futbal boli na oboch miestach dobré, ale predsa len, anglický futbal je niekde inde, všetko zázemie okolo klubu, starostlivosť o hráčov, štadióny, proste všetko je na oveľa vyššej úrovni. Futbal v Anglicku je spoločenská udalosť – chodia naň rodiny s deťmi, starí ľudia, všetci tam futbalom žijú a cítiť ho na každom kroku. Snažím sa vychutnávať a užívať si to.

Čo vaše zranenie?

Dá sa povedať, že som na tom dobre, trénujem už dva týždne naplno. Samozrejme, že noha ma ešte bolí, cítim ju po tréningu, ale podstatné je, že ma neobmedzuje, nelimituje počas tréningu.

Hodnotia vás ako hráča so zdravou agresivitou. Čo to znamená vo vašom ponímaní?

Som obranca, zabraňujem gólom, takže agresivita k tomu patrí. Nie je to prejav násilia, obranca musí byť jednoducho dravý, tvrdý. To musí byť.

Ako sa dá takéto správanie pestovať?

Dôležité sú predpoklady, ale hlavne to prichádza časom, tréningom. Rozvíja sa to od zápasu k zápasu a hráč postupne vie, čo musí, čo robí dobre, čo zle, kde musí pridať a kde ubrať. Samozrejme, nie vždy sa podarí vyhnúť aj brutálnemu zásahu.

Stalo sa vám, že ste to prehnali?

Zatiaľ nie a dúfam, že sa to ani nestane. Snažím sa svoje emócie krotiť. Veľa závisí od povahy hráča. A treba si hlavne uvedomiť, že aj keď vo futbalovom zápase ide o veľa, vždy hrajú futbalisti proti futbalistom. Všetci sa futbalom živíme a určite nikto nejde do hry s úmyslom ublížiť, lebo vieme, že aj protihráč potrebuje byť zdravý. Myslím, že sa to v zápase dá ukontrolovať.

Máte súrodencov – brata a sestru. Majú tiež vzťah k športu?

Nie, vôbec. Sestra je na materskej dovolenke, má malého osemmesačného syna, a brat je doma. Je mentálne hendikepovaný. Chodí do špeciálnej školy, takže športu sa ani venovať nemôže. Je z nás najstarší, má tridsať, ja som najmladší.

Starajú sa oňho rodičia?

Striedavo mamina s tatom. A má ešte jednu opatrovateľku, čiže dá sa to zvládnuť. Nie je to vážne postihnutie, ale ani také, aby mohol samostatne fungovať.

Aký máte vzťah?

Myslím, že v pohode. Nebolo to v detstve typické spolunažívanie, ale ani nič také, čo by sa nedalo zvládnuť. Mám ho rád a on má rád mňa.

Ako vnímajú súrodenci vaše úspechy?

Sestra mi drží palce. U brata sa nedá povedať, že by si veľmi uvedomoval moje úspechy, ale vždy sa na mňa teší, keď prídem domov. Aj ja naňho. Voľného času s rodinou nemám veľa, takže keď si ho nájdem, snažím sa ho využiť naplno a venovať sa každému čo najviac.

Priateľku stíhate tiež?

Určite, s ňou som celý rok v Anglicku a aj ona chápe, že keď som doma na Slovensku, snažím sa tráviť čas s rodinou. Zatiaľ študuje angličtinu a uvidíme, čo bude do budúcna. Chcela by pracovať, ale najprv sa musí zdokonaliť v jazyku.

Myslíte, že si užijete Južnú Afriku aj mimo futbalových majstrovstiev?

Asi nie, ideme tam hlavne pre futbal. Možno keď bude nejaký čas, rád by som si pozrel safari, ale že by som študoval vopred miesta, ktoré by som určite chcel vidieť, to pri tejto príležitosti určite nie. Musím sa sústrediť na výkon. Každý z nás si chce dostatočne užiť hlavne to, že si na majstrovstvách sveta zahráme. To je snom každého futbalistu. Nejdeme spoznávať krajinu, ale hrať.

Na vašej webovej stránke hlasujú ľudia o výsledku majstrovstiev. Približne rovnaké percento čitateľov si myslí, že vyhráme šampionát, ako to, že ani nepostúpime zo skupiny. Aké sú vaše odhady?

Nikdy nehovor nikdy, ale keď sa na to pozriem reálne, vidím, že nie sme v pozícii favorita, ktorý sa chystá vyhrať šampionát. Ale chceme postupovať od zápasu k zápasu čo najďalej. Myslím, že postup zo skupiny by bol fantastický. V prvom rade je dôležitý prvý zápas v skupine, musíme ho zvládnuť. Od toho sa budú veci odvíjať ďalej. Hráme proti Novému Zélandu, ktorý je takisto nováčik na majstrovstvách ako my, a ten zápas bude veľmi dôležitý. Ak ho vyhráme, môžeme získať potrebné sebavedomie. A aj súperi by sa na nás mohli pozerať s väčším rešpektom. Potom by sme sa mohli niesť na víťaznej vlne.

Máte sen, v ktorom klube by ste najradšej pôsobili?

Mne sa sen splnil tým, že som sa dostal do Anglicka. Liverpool je jeden z najväčších klubov sveta. Chcel by som tam byť čo najdlhšie a pokojne by som tam aj ukončil kariéru.