ESPOO, BRATISLAVA. Čo tu ešte robí? Prečo už neodíde do dôchodku? Mala by sa uspokojiť s tým, čo dosiahla! Krasokorčuliarka Aljona Savčenková si po svojej štvrtej olympiáde vypočula nejeden uštipačný komentár.

S Robinom Szolkowym patrili v kategórii športových dvojíc k absolútnej špičke, ovenčení európskymi a svetovými titulmi, no na olympiáde získali iba dve bronzové medaily. Pre mnohých by to bol životný úspech, pre nich – najmä pre Aljonu – znamenali sklamanie.

Aljona Savčenková však verila v svoj olympijský sen aj vtedy, keď ju už odpisovali. Našla si nového partnera a nakoniec s Brunom Massotom získala vytúženú zlatú medailu.

Rodáčka z Ukrajiny, ktorá reprezentovala Nemecko v súčasnosti pôsobí ako trénerka.

V rozhovore pre Sportnet na majstrovstvách Európy v Espoo hovorila o svojej trénerskej vízii a oživila aj spomienky na zlatú voľnú jazdu v Pjongčangu.

Ako sa cítite v novej pozícii, ako trénerka pri mantineli?

Je to pre mňa nová a náročná rola. Zvonka nemôžeš nič kontrolovať a iba sleduješ svojich zverencov. Je to iný typ tlaku ako predtým.

Aká ste trénerka? Ste na zverencov prísna alebo skôr milá?

Aj-aj. Snažím sa využiť skúsenosti, ktoré som získala od svojich jednotlivých trénerov a zobrať si od nich to najlepšie.

Nechcem, aby sa korčuliari cítili nepohodlne a rozhodne nechcem, aby zažili zlé skúsenosti, ktoré som ja mala s niektorými trénermi. Chcem pre nich len to najlepšie a pomocou tých najlepších prostriedkov.

V súčasnosti sa často kritizujú tvrdé metódy najmä ruských tréneriek, ktoré hraničia s týraním. Aké sú podľa vás najlepšie metódy, ak chcete vychovať dobrých korčuliarov?

Dôležité je pochopiť, že deti, ktoré chcú korčuľovať, netreba do niečoho tlačiť. Samozrejme, treba im určiť smer a naučiť disciplínu, ale nátlak nepomôže. Nútiť niekoho do športu môžete do určitého veku, ale tým napáchate veľkú škodu, čo je veľmi rizikové.

Preto si myslím, že treba nájsť rozumnú cestu, aby deti mali disciplínu a pracovali tvrdo. Je to najväčšia výzva pre trénerov.

Väčšine trénerov chýba správne vzdelanie a vedomosti. Keď som súťažila, nikto mi nevysvetlil, čo by som mala jesť. Tréneri iba povedia: musíš zhodiť pár kíl.

Decko na to reaguje najjednoduchším spôsobom, prestane jesť. Pritom by ho tréner mohol zobrať k poradkyni na výživu, aby našli tú správnu stravu.

Každý športovec je iný, každé telo je iné a môže potrebovať iné veci. Pre trénera je najväčšia výzva, aby zistil, čo ten konkrétny športovec potrebuje.

Ako môžete túto výzvu splniť?

Viem, čo mi chýbalo, keď som súťažila a vďaka týmto skúsenostiam sa snažím pomôcť športovcom. Často je však príliš neskoro, kým si uvedomia, že majú problém.

Preto my ako predstavitelia mladej generácie trénerov by sme mali pracovať s menšími deťmi, aby sme ich správne vzdelávali, aby sme ich naučili správne stravovanie, ale aj správny prístup.

Pri tomto športe potrebujete veľkú odolnosť až tvrdosť, nemáte veľa voľného času, nemôžete chodiť von s kamarátmi, a preto si musíte v hlave ujasniť, prečo to robíte.

Veľmi dôležité je aj mentálne zdravie, lebo všetko, čo sa deje na ľade, ovplyvňuje hlava. Všetky prvky sa zrodia najprv ako vizualizácia v hlave, a tie sa potom prenesú na ľad. So športovcami sa treba rozprávať, no veľakrát sa to nedeje.

V dnešnej dobe čoraz viac športovcov začína otvorene hovoriť o tom, čo zažili a ako to vplývalo na ich mentálne zdravie.

Áno, ale ozývajú sa neskoro. Tí starí tréneri často ani netušili, že robia niečo zle. Preto je veľkou zodpovednosťou dnešnej generácie trénerov, aby sme sa na prípravu pozerali v celku.

Nemôžeme si povedať, že sa budeme zaoberať len technikou, lebo celý balík je oveľa väčší. Je to o tom, aby sme z daného človeka spravili tú najlepšiu verziu samého seba. Toto je moja vízia.

V jednom rozhovore ste hovorili o tom, že už ako malá školáčka ste museli byť o štvrtej ráno na autobusovej zastávke, aby ste stíhali tréning v neďalekom meste. Odkiaľ sa vo vás vzala táto odhodlanosť v takom mladom veku?