Čo vám napadne ako prvé, keď začujete slovo Kosovo?
Slovenská futbalová reprezentácia nastúpi vo štvrtok v barážovom zápase o postup na majstrovstvá sveta 2026 v Bratislave na Tehelnom poli proti najmladšiemu štátu v Európe.
Kosovo vyhlásilo v roku 2008 jednostranne nezávislosť na Srbsku a diplomaticky ho zatiaľ uznalo 120 krajín na svete. Slovensko medzi nimi nie je.
S balkánskou krajinou, ktorá je rozlohou len o málo väčšia ako Banskobystrický kraj, nemá väčšina ľudí zo Slovenska žiadne skúsenosti. Často sa s ňou spájajú rôzne predsudky a negatívna povesť.
Napríklad, že ide o miesto s vysokou kriminalitou, s pašerákmi drog, zbraní, kde vás chytia v úzkej tmavej uličke a odoberú vám obličku.
Dvojica reportérov Sportnetu sa niekoľko dní pred kľúčovým futbalovým zápasom vybrala do Prištiny, aby sa na vlastné oči presvedčili, aký je život v Kosove. Obaja sa vrátili so všetkými orgánmi a pocitom, že stretli tých najsrdečnejších ľudí.
Pohostinnosť majú v krvi
„Možno ste počuli o nás iné veci, ale Kosovo je mierumilovná krajina a ľudia sú veľmi priateľskí. Ste tu veľmi vítaní,“ napísal ešte pred príchodom reportérov Sportnetu Avni, veľký futbalový fanúšik, ktorý sa zhostil úlohy sprievodcu v Prištine.
Po prílete historicky prvého letu na linke medzi Bratislavou a Prištinou nečakal na letisku sám.
Náhodou sa totiž stretol s kamarátom Antonom Cenom, bývalým džudistom a policajným inštruktorom, veteránskym majstrom sveta, ktorý sa narodil v Kosove, ale má aj slovenské občianstvo.
Cena okamžite vyrukoval s pozvánkou na obed či večeru, ale pre krátkosť času sme museli odmietnuť.
Ale keď Avni rázne zavelil: Ide sa na raňajky! netrúfli sme si protestovať. Čoskoro sme zistili, že v Kosove vás chcú pohostiť všetci, hoci pred troma minútami ešte netušili, kto ste.
„Ak by ste počas dňa vyhladli a nebola by na okolí žiadna reštaurácia, môžete zaklopať hocikomu do domu. Určite vás pozvú dovnútra a dajú vám najesť,“ vysvetľuje Samir Ujkani, bývalý brankár a súčasný športový riaditeľ kosovskej futbalovej reprezentácie.
Kosovčanov čaká o niekoľko dní najdôležitejší zápas ich futbalovej histórie, no napriek tomu si funkcionár národného tímu našiel čas na novinárov z krajiny súpera. Našu návštevu poňali ako šancu sa predviesť.
Balkánci si skutočne vážia akýkoľvek záujem zo zahraničia a chcú ukázať, že patria do Európy.
Krajina oficiálne nie je súčasťou eurozóny, ale platí sa tu eurom a po anglicky sa všade dohovoríte bez problémov.
Ceny sú výrazne nižšie ako na Slovensku. V centre Prištiny na Námestí Matky Terezy sme sa dvaja najedli za 20 eur.
O vojne sa už nehovorí
Priština vyzerá ako nemanželské dieťa Istanbulu a Sniny. Veľa mešít, chaotická doprava, odpadky v uličkách, ale aj skvosty brutalistickej architektúry, socialistické paneláky a otvorené staveniská.
V Kosove žije 95% moslimov, počas ramadánu sú ulice cez deň celkom prázdne, ale podľa slov Avniho sa v krajine praktizuje moderný islam. Nevidieť ženy v burke či v hidžábe, a hoci veľa ľudí drží počas ramadánu pôst, v ostatných mesiacoch konzumujú aj alkohol.
„Priština je od apríla do októbra veľmi živé mesto, kde sa stále koná nejaká párty,“ ubezpečuje.
Na otázku kolegu, aké kluby (myslel futbalové) sídlia v meste, začne Avni vymenúvať najlepšie podniky, kde sa dá zabaviť. Duplex pri štadióne je vraj najlepšia voľba, najmä po zápasoch.
V Avniho spoločnosti sa nedalo prejsť ani päť metrov bez toho, aby sa nestretol s nejakým kamarátom.
„Sme malá krajina. Všetci sa poznáme,“ smeje sa sprievodca.
Niektoré priateľstvá siahajú ešte do obdobia vojny. Cesta k nezávislosti viedla aj cez krvavý konflikt v rokoch 1998 a 1999, keď Kosovská oslobodzovacia armáda UÇK podporovaná leteckými útokmi NATO bojovala proti vojenským a policajným zložkám Juhoslovanskej zväzovej republiky.
O vojne sa už nehovorí, ale traumatická minulosť sa niekedy odkryje v nečakaných momentoch. Bez veľkých slov, ale o to silnejšie.
Avni ukazuje v mobilnom telefóne fotky svojich detí, na ďalšej fotke sa zrazu objaví pohľad na cintorín. „Tu sú hroby môjho otca a starého otca, ktorých zabili vo vojne,“ poznamená stroho.
Z bolesti vznikla sila
Tvrdosť a emócie sa v týchto končinách nevylučujú. „Nikdy nezabudneme. Bolesť našej minulosti je silou našej súčasnosti,“ znie slogan na fotografii z veľkolepého zápasového chorea, ktoré pripravil oficiálny fanklub kosovskej reprezentácie Dardanet.
Dardani boli príslušníci starovekého kmeňa, ktorí obývali najmä oblasť dnešného Kosova.
Súčasní Dardani majú svoju klubovňu priamo na Štadióne Fadila Vokrriho, kde sú vyložené fotografie minulých choreografií.
Tie často odkazujú na základné hodnoty krajiny. „Kosovo stojí hrdo, nezlomne, antirasisticky. Čo zostane, ak sa stratí česť? Spolu proti rasizmu,“ stálo na jednom transparente.
„Neboli sme vždy takí,“ priznáva Fatos Bajqinovci, jeden z členov fanklubu, ktorý je aj veľký fanúšik basketbalu. „Teraz sa však považujeme za mladých Európanov. Vybrali sme si európsku cestu,“ doplní.
Jeho nadšenie pripomína obdobie plnej nádeje okolo roku 2000 na Slovensku, keď bola väčšina obyvateľov krajiny presvedčená o správnosti európskej cesty.
„Európa nám pomohla ku slobode. Naša cesta vedie cez Európu a s Európou,“ vyhlási odhodlane Fatos.
Bez rasizmu a nenávisti
Šéfom fanklubu Dardanet je Lulzim Berisha, prezývaný Luli. Vraj najtvrdší chlapík v meste, ktorý si však už nepotrebuje nič dokazovať.
Pod jeho vedením sa zjednotili rôzne fanúšikovské skupiny jednotlivých klubov.
Pred vznikom samostatného Kosova bol akýmsi národným tímom FC Priština, ktorý ako jediný klub z Kosova hral aj najvyššiu juhoslovanskú futbalovú súťaž. Kosovskí Albánci fandili albánskej reprezentácii.
„Vojna vypukla pre červeno-čiernu albánsku vlajku. Tým sa to celé začalo. Teraz však máme svoj štát a svoju vlajku,“ vraví Fatos.
Pravidlá v novom fanklube boli jasne dané: len kosovské vlajky a žiadne mená miest.
Luli bojoval v Kosovskej oslobodzovacej armáde, zažil toho veľa a pre ostatných je veľkou inšpiráciou, že sa nezľakol zodpovednosti. „Rozhodol sa, že bude z neho dobrák, mierumilovný Európan,“ zdôrazňuje Fatos.
Dardani nemali počas svojej existencie žiadnu aféru, s nikým sa nedostali do konfliktu. Úzko spolupracujú s futbalovým zväzom, čo je na Balkáne bezprecedentné.
„Chceli sme nechať za sebou rasizmus a nenávisť. Naším cieľom je podporiť náš národný tím,“ vraví Luli.
Dardani nebudú chýbať ani na Tehelnom poli. „Vyhráme 2:0,“ znie Luliho tip. „Šance sú päťdesiat na päťdesiat, Slovensko má silný tím. Ale aj podľa mňa vyhráme,“ doplní Fatos.
Taký už viac nebude
Ďalší zápas, či už o postup na majstrovstvá sveta, alebo zápas sklamaných tímov bude hrať Kosovo 31. marca doma v Prištine.
13-tisícový štadión nesie meno legendy Fadila Vokrriho, najlepšieho kosovského hráča všetkých čias.
Hral za FC Priština, Partizan Belehrad, Nimes, Fenerbahce, Bourges a Montlucon, nastúpil aj v dvanástich zápasoch za juhoslovanskú reprezentáciu.
Stal sa prvým prezidentom Kosovského futbalového zväzu a bol ním až do svojej smrti. Zomrel v roku 2018 ako 57-ročný na srdcovú príhodu. Ešte v ten istý deň pomenovali po ňom štadión a na deň pohrebu vyhlásili štátny smútok.
O „kosovskom Maradonovi“ stále všetci hovoria s najväčším rešpektom. Pred štadiónom stojí jeho socha.
„Fadil Vokrri bol jedinečný. Takého futbalistu a človeka už mať nebudeme,“ vraví jeho dlhoročný priateľ a spoluhráč Arbnor Morina, bývalý mládežnícky reprezentant Juhoslávie, ktorý pôsobil v FC Priština, ale hral aj vo Švajčiarsku. V súčasnosti je tréner kosovskej reprezentácie do 17 rokov.
Premôžu ho emócie, oči mu zaplnia slzy. Viac už povedať nedokáže.
Vlastne ani nemusí. Ak za niekým smútia ešte aj desať rokov po jeho smrti tak intenzívne, je to dôkazom toho, že bol naozaj mimoriadnou osobnosťou.
Liga v ilegalite
Na Štadióne Fadila Vokrriho hrali už mužstvá ako Španielsko či Anglicko. „Priateľský zápas s Angličanmi bol sviatok, a nie len športový. S pomocou Angličanov a Američanov sme si vybojovali našu nezávislosť,“ zdôrazňuje Fatos.
Slovensko patrí medzi päť krajín Európskej únie, ktoré Kosovo oficiálne neuznali.
Členovia fanklubu sa však provokácií neboja. „Zažili sme časy, keď náš štadión okupovali Srbi a ligu sme hrali na provizórnych ihriskách na lúke. Nemohli sme chodiť do školy, tak sme sa zišli v domácnostiach a tam sme sa učili.
Demonštrovali sme na uliciach. Sme zvyknutí na srbskú políciu. Nie je to niečo, s čím by sme nemali skúsenosti,“ vysvetľuje Fatos.
Abnor Morina hral v zápase medzi FC Priština a Proleterom Zrenjanin v roku 1989, ktorý sa skončil remízou 2:2.
„Po zápase mali hráči súpera nejakú diskusiu s naším brankárom. Išli sme tam, že čo riešia, veď zápas sa už skončil. Hráči súpera vtedy spravili niečo zlé, zavolali políciu,“ vysvetľuje Morina.
Srbská polícia zaútočila na kosovských hráčov, kapitánovi Ganimu Llapashticovi zlomili nohu. Na štadióne ešte s miestami na státie bolo vyše 30-tisíc divákov. Srbská polícia sa obrátila aj proti fanúšikom.
Po incidente bol štadión zavretý pre Kosovčanov, mohli na ňom hrať iba Srbi.
Práve vtedy vznikla akási liga v ilegalite na zabudnutých dedinských trávnikoch. Začiatky zápasov sa držali tajnosti do poslednej chvíle, ale i napriek tomu sa nestávalo často, že sa v pokoji dohralo deväťdesiat minút. Zápasy často prerušila srbská polícia.
Boli ochotní zomrieť
V roku 1996, keď Morina už hral vo Švajčiarsku za Ženevu, sa v Albánsku uskutočnil utajený priateľský zápas medzi Albánskom a Kosovom.
Hráči sa schádzali každý inou cestou, aby sa Srbi nedozvedeli o pripravovanom stretnutí. „Ak by to vyšlo najavo, mnoho hráčov by skončilo vo väzení,“ zdôrazňuje bývalý futbalista.
Neváhal však ani minútu, či prijme pozvanie do národného tímu. „Ak ťa tvoja krajina potrebuje, tak jednoducho pôjdeš. Moji kamaráti Luli a Avni bojovali v Kosovskej oslobodzovacej armáde. Čo bol v porovnaní s tým môj príchod na nejaký zápas? Ak sa oni nebáli, čoho som sa mal báť ja? Len aby bolo jasné, oni neprišli bojovať za slobodu. Oni boli odhodlaní za slobodu zomrieť,“ podčiarkuje.
V bratskom derby nastúpili oba tímy v dresoch albánskej reprezentácie, keďže Kosovčania nemali vlastné dresy. Štadión bol plný, no v novinách sa o zápase objavila len strohá informácia po niekoľkých dňoch, bez zostáv a mien, aby sa nikto nedostal do problémov.
„Boli to iné časy. Tvrdé časy,“ dodáva Morina.
Futbal ako rodina
Kosovo odohralo prvý oficiálny priateľský zápas v roku 2014, členom FIFA je od roku 2016.
Teraz stojí na prahu veľkého úspechu. „V tejto politickej situácii vo svete by bolo to najlepšie, ak by sme sa dostali na majstrovstvá sveta a mohli zabudnúť na všetko. Aj my máme svoje problémy a ľudia sú trochu unavení. Futbal im môže ponúknuť zadosťučinenie,“ hovorí Arbnor Morina.
„My sme veľmi emocionálni ľudia. Ak prehráme, mesiac budeme plakať. Myslím si, že na Slovensku by to bolo iné, tam by sa o tom hovorilo deň-dva a už by sa tým ľudia nezaoberali. U nás je však futbal rovnako dôležitý ako rodina,“ podotkne.
