Zo Soči ste si doviezli tri medaily, vo Vancouveri pred štyrmi rokmi ich bol o jednu viac. Nebolo to pre vás trocha sklamanie?
Ide o to, z akého uhla pohľadu sa na to dívam. Keď to to porovnám s Vancouverom, je to sklamanie, aj preto, že viem, že som v ostatných disciplínach mala naviac, ale na druhej strane sú všetky tie zranenia, ktoré ma trápili v predparalympijskej sezóne. Až v polovici januára som sa prvýkrát dostala na lyže a aj tréning nebol ideálny, pretože podmienky boli zlé. Vzhľadom na to si myslím, že to je veľmi slušný výsledok. Samozrejme, že som bola sklamaná z tých pretekov, ktoré mi nevyšli. Keď som padla s super G, mrzelo ma to a ešte viac ma mrzela tá posledná minutá brány v kombinačnom slalome. Bola som nahnevaná a sklamaná.
Nahnevaná najmä na to, že preteky pustili v takých podmienkach, aké boli. Na inom podujatí by v takom počasí preteky asi neboli pustili. Bohužiaľ, kvôli nejaký zaplateným licenciám a televíznym právam chceli preteky pustiť za každých okolností. Lenže kvalita výkonu potom nemohla nebola taká, aká by za iných okolností mohla byť. Myslím si, že pretekári na trati skôr prežívali a bojovali hlavne s podmienkami a nebolo to také pretekanie so súpermi. Takže to ma mrzelo veľmi a dodnes si neviem vysvetliť, prečo vlastne som tú poslednú bránu vynechala resp. prečo som nezatočila do pravej strany. Ale celú trať som bojovala. Keď som štartovala celá trať bola zahalená v hmle, do toho hustý dážď. Proste som bola dezorientovaná. Neviem si to vysvetliť, no už to nezmením. No nebola som jediná z favoritov, ktorí na to doplatili.“
Preteky v alpskom lyžovaní ste v Soči odštartovali vy, keď ste sa na trať zjazdu vydali s číslom jeden.
„Počasie nám prialo a užívala som si zjazd, aj keď som mala pred štartom trocha trému. Na trať som vyšla ako prvá a odštartovala celé zimné paralympijské hry. Cítila som zodpovednosť, aj kvôli tomu, že ma sledujú doma. Chcela som preto ukázať, čo najlepšiu jazdu, z toho bola tréma, no ako som vyštartovala, tréma opadla a už som sa sústredila len na svoj výkon a snažila sa ísť čo najlepšie. Aj keď tam boli isté chyby a zaváhania, celkovo som mala dobrý pocit z jazdy, užívala som si a výsledok to aj potvrdil.“
Na trati ste dosahovali aj rýchlosť 115 km/h. Je to to, čo vás na zjazde láka?
„Áno, mám rada rýchlosť. Len človek musí byť naplno koncentrovaný, aby neurobil chybu, lebo v tej rýchlosti to môže mať fatálne následky. Nielen môžu skončiť preteky, ale môže dôjsť aj k zraneniam. Človek si musí veriť, musí byť sústredený na výkon a vedieť, v ktorej časti trate sa nachádza, kde má zatočiť a počúvať pokyny navádzača. Vyžaduje si to koncentráciu, ale inak toto mám rada.“
O problémoch v superkombinácii sme už hovorili. V super G vás o medailu obral pád. Čo sa stalo?
„Asi v tretej bráne sa mi vyšmykla palica z ruky, bojovala som s ňou, nevedela som ju dlhú dobu chytiť. Asi ma to vyviedlo z koncentrácie. Potom prišiel zlom, no a bola som viac v záklone a to nezvykne dopadnúť dobre. Pretočilo ma to, snažila som to ustáť a nejako vyrovnať, no nešlo to a padla som. Vedela som, že preteky sú stratené. Pokračovali sme potom v jazde, no práve preto nás diskvalifikovali, lebo keď človek zastane, nemôže pokračovať ďalej. Teda, okrem slalomu. Škoda chyby, mohol to byť ďalší dobrý výsledok.“
Počasie robilo problémy už na olympiáde, situáciu komplikovalo aj vám. Preteky sa odkladali, presúvali.
„Bolo to náročné na psychiku. Museli sme byť stále v strehu, museli stále byť pripravení, lebo program sa stále menil. Človek si nejako extra neoddýchol, ani keď sme mali voľno. Vlastne sme potom už každý deň očakávali, čo sa zmení.“
V tejto situácii vás čakal slalom, ktorý sa šiel, ako inak, o deň skôr, ako bol pôvodne naplánovaný.
„Vtedy sme mali mať deň voľna, tešili sme sa, že si oddýchneme. No oznámili nám, že nás na nasledujúci deň čaká slalom. Nepotešili nás, no museli sme sa prispôsobiť. Pripraviť sa na to psychicky aj fyzicky a podmienky nám zasa nepriali. Do rána sa ochladilo a husto snežilo. Napadlo asi 20 cm snehu. Pri rozjazdení som vletela do hlbokého snehu a ozvala sa bolesť v zranenom kolene. Aj som sa zľakla na svahu, bola to silná bolesť a ostala som ležať, kým som si uvedomila, že či sa viem postaviť na nohu, alebo nie. Musela som to predýchať, otriasť sa z toho a povedať, že musím bojovať ďalej. No už som nemala v sebe takú istotu, ako som chcela. Na slalom som nebola dobre rozjazdená tak, ako potrebujem. S bolesťou a nerozjazdená som išla do slalomu.“
Napriek tomu ste získali bronz. Kde sa o ňom rozhodovalo?
„Prvá časť trate bola veľmi strmá, tú si bolo treba postrážiť a na miernejšej časti bolo treba pustiť. Ja som hlavne prvú jazdu išla dosť opatrne. Málo aktívna, dosť ďaleko som bola od brán, ani sama neviem prečo. Asi bol ešte blok v hlave z rána. Do druhého kola sme si povedali, že pôjdeme lepšie. Jazda bola aktívnejšia. No strata z prvého kola už väčšia, súperky tiež nepoľavili a stačilo to na tretie miesto. Boli sme radi, že máme zo slalomu bronz. Je to taká moja disciplína, s ktorou stále bojujem, ale na druhej strane viem, že dokážem zajazdiť aj lepšie. Ak by som podala výkon ako na tréningu, tak by to bolo aj na zlato. Bola to taká priemerná jazda. Boli už aj horšie aj lepšie. So slalomom som nakoniec aj spokojná.“
Po slalome nasledovali voľno, čo vám určite padlo vhod. Potom posledné preteky v obrovskom slalome. Aká bola príprava?
„Na lyžiach som nebola, len vo fitku. Nechcela som boľavé koleno zaťažovať. Jeden deň som si plánovala na regeneráciu, telo to už potrebovalo. Necítila som sa na lyže ani na druhý deň. Boli sme sa pozrieť na iných pretekoch. Povzbudiť na biatlone nášho jediného pretekára. Deň pred pretekami sme sa ráno boli rozjazdiť, kým bola ako tak dobrá podložka. No dosť na pichalo v kolene, aj som sa obávala ako zvládnem preteky. Trať bola v určitých pasážach dosť rozbitá, mala som obavy, či budem vedieť dostatočne zatlačiť na nohu, či to ustojím. Ešte aj ráno pred pretekami som bola také neistá. Necítila som sa vo svojej koži. Fyzioterapeut mi natrel koleno nejako mastičkou, vzala som dva ibalginy, aby som stlmila bolesť. Obrák bol pekný, ale viac zatvorený, pracovitý a moja jazda bola trocha opatrná. Potom som zistila, že koleno držalo a môžem to do druhého kola viac pustiť. No keďže som mala veľký náskok, tak nemusela som sa ani v druhom kole veľa naháňať. Bola to taká taktická jazda, na istotu. Postrážili sme si kritické pasáže a potom sme to pustili. S prehľadom sme tak vyhrali.“
Ako jediná ste sa dokázali priblížiť k medailovej bilancii z Vancouveru. S troma medailami ste bola najúspešnejšou zo slovenskej výpravy.
„Chlapci mali smolu, možno niekedy aj veľmi chceli. Aj proti nim zahrali podmienky, myslím si, že mali na lepšie umiestnenia. Ak Krako aj Haraus. Boli sklamaní. Takto to vyšlo. Stáva sa, že favoriti pohoria. Stres a psychický tlak je na paralympiáde väčší ako na iných podujatiach a každý chce vydať to maximum. Možno práve to prílišné chcenie prekazí a zviaže ruky a nohy.“
Ako ste sa s tlakom vyrovnávali vy?
„Snažila som sa nepripúšťať si ho. Verila som si, že to môže byť lepší výsledok. Prvý výpadok ma mrzel, no po druhom možno aj som začala byť nie nervóznejšia, skôr sklamaná sama zo seba. Povedala som si, že to nemôžem vzdať a musím bojovať. Viem, že na to mám. Aj keď sa ozvalo koleno. Snažili sa ma podporovať aj z domu, navádzačka, kolegovia, fyzioterapeut, že to bude dobré, koleno vydrží. Snažila som sa na to nemyslieť. Pred štartom má človek síce všelijaké myšlienky. Niektorí pretekári sa potrebujú viac koncentrovať, potrebujú byť sami. Mne práve pomáha, keď sa pred štartom ešte zabávam, rozprávam sa a nesústredím sa na trať, čo kde musím. Samozrejme prejdem si trať, pozriem kritické úseky, kde si treba dať pozor, no potom sa potrebujem skôr rozptýliť, byť v dobrej nálade. Viem sa rozprávať, aj keď už stojím na štarte. Mne toto pomáha.“
Aj vzhľadom na neustále sa meniaci program, ste okrem tréningov a pretekania stihli v Soči aj niečo iné?
„V podstate nič. Boli sme pozrieť na jednych pretekoch. Potom našich chalanov, keď sme mali zvlášť preteky muži a ženy. Väčšinou sa to točilo, tréningy na svahu, preteky, popoludní ešte fitko. Jeden večer sme boli v Soči na recepcii u veľvyslanca. Všetko bolo také narýchlo. Dlhá cesta tam, dlhá cesta späť. Vracali sme sa neskoro v noci, skoro ráno sme vstávali. Stále sme boli v kolobehu. Je mi aj ľúto, že sme nemali možnosť ísť do Soči pozrieť mesto, okolie. Jediné čo sme stihli bol biatlonový areál.“
Ak to porovnáte s Vancouverom?
„Zdá sa mi, že sme tam mali viac času. Boli sme tam dlhšie, prišli sme tam s predstihom, navyše bol tam časový posun väčší. Pred oficiálnymi tréningy sme mali voľno, kedy sme sa mohli rozjazdiť. Tu sme docestovali v noci, nadránom sme zaľahli do postele. Nasledujúci deň bol v podstate voľný, no potom sme už mali prvý meraný tréning zjazdu. Chýbal ešte jeden deň na aklimatizáciu. Trochu sa rozjazdiť a nie hneď ísť do meraného tréningu. Potom aj na záver. Ak by sme tam boli o deň dlhšie, bolo by fajn. Takto my čo sme pretekali, sme sa o štvrtej vrátili z kopca, o piatej sme išli na záverečný ceremoniál, späť sme prišli o polnoci, ešte sme sa potrebovali zbaliť. Potom sme skoro ráno odchádzali na letisko. Ani sme si nestihli osláviť medaily. Mali sme recepciu predposledný večer po mužskom obrovskom slalome, muži sa aj zabávali, no my sme na druhý deň pretekali. Takže sme boli tam len krátko a museli sme ísť späť do olympijskej dediny, aby sme boli fit do pretekov. Chýbal ten deň či dva tam pobudnúť.“
Prekvapili vás niečím hry v Soči?
„Čo sa mi veľmi páčilo, z čoho som bola veľmi nadšená a čo možno nahradilo aj ďalšie medaily, bola neskutočná atmosféra, ktorá tam vládla. Myslím, že to bolo lepšie ako vo Vancouveri. Športoviská boli fakt vypredané, diváci burácali samozrejme hlavne pri ruských pretekároch. Mala som z toho až zimomriavky. No podporovali vlastne každého jedného pretekára a bolo jedno či víťazili, alebo len došiel do cieľa. Bol to super pocit. Ešte som takéto niečo nezažila a v takej masovej miere na našich pretekoch. Z toho som bola veľmi nadšená.
Aj ochota a žičlivosť dobrovoľníkov a organizátorov, až na nejaké detaily, ktoré sa môžu objaviť kdekoľvek, to boli perfektne zorganizované hry. Dobrovoľníci sa tešili s nami, akoby oni získali tú medailu. Strašne zlatí boli. Prišli sme z kopca, upratovačka nás uvidela, tak už nám zďaleka kričala, že nás videla v televízore, že plakala, keď sme vyhrali. Oni tým fakt žili. Priali všetkým pretekárom a pomáhali, kde sa len dalo. To bolo super. V mikrobuse, ktorým sme sa vracali z recepcie, sme stretli skupinu dobrovoľníkov. V ruke sme mali medailu, hneď sa s nami fotili a blahoželali nám. Na ďalší deň, po obrovskom slalome, nás na svahu zaregistrovali a po pretekoch nám doniesli ako suvenír práporky z bránok. Dostali sme jeden červený a jeden modrý, tak som si povedala, že takýto suvenír ešte nemám. Zasa sa chceli s nami fotiť, vyobjímali nás.“
V súčte medailí, ktoré slovenskí reprezentanti získali za necelých dvadsať rokov na paralympiádach, ste po Soči najúspešnejšia. Ako berie túto skutočnosť?
(úsmev) „Nikdy mi nešlo o to, aby som bola na Slovensku najlepšia. Vždy som chcela podať maximálny výkon a mať pritom dobrý pocit. Toto už je len bonus, ďalší vrchol, ktorý som dosiahla. Samozrejme, ma to teší. Ale v podstate to nebol môj cieľ.“
Ktorá z tých medailí je pre vás naj?
„Určite k najvzácnejším patrí prvá zlatá, z obrovského slalomu vo Vancouveri, prvá je prvá. No veľmi som sa tešila aj z prvej zlatej v Soči, keďže zjazd je moja obľúbená disciplína a vo Vancouveri mi to nevyšlo podľa predstáv. Bola som aj dojatá z tejto zlatej medaily, keď som stála na stupni víťazov. Asi tieto dve, prvá zlatá zo Soči a prvá zlatá z Vancouveru. Tešila som sa aj z ostatných. Z obrovského slalomu, ktorá prišla po tých nevydarených pretekoch. Znova to človek vnímal intenzívnejšie. No ja sa teším z každej jednej.“
Jedna sezóna skončila, myslíte už na novú? Aké sú ďalšie plány?
„Zatiaľ nemám presné plány. Všetky sú skôr krátkodobé. V prvom rade si potrebujem oddýchnuť, vyspať sa, lebo v Soči som zle a málo spávala. To mi chýbalo. Teraz už po pár dňoch, čo som doma, je to lepšie. Ale bola som veľmi unavená. Potrebujem si utriediť, čo do budúcnosti, čo chcem, či budem pokračovať, alebo nie. Hlavne si potrebujeme oddýchnuť, aby som vedela triezvo zvažovať, čo ďalej.“
Trochu faktov
Talent pre lyžovanie objavil u Henriety Farkašovej (nar. 3. 5. 1986 v Rožňave) telocvikár na škole pre zrakovo postihnutých v Levoči. Bolo to niekedy v roku 2003. V nasledujúce sezóne už pretekala. Spočiatku bol aj jej navádzačom.
Od sezóny 2008/2009 sa jej navádzačkou stala Natália Šubrtová (nar. 1. 5. 1989 v Kežmarku). Odvtedy to ťahajú spolu.
Medailová cesta H. Farkašovej sa začala na majstrovstvách sveta v Korey v roku 2009. Získala tam zlato za zjazd a super G, striebro za superkombináciu.
Na ZPH vo Vancouveri 2010 získala zlato za Super G, obrovský slalom a superkombináciu, striebro za zjazd.
V roku 2011 na majstrovstvách sveta v Sestriere získala zlato za slalom, obrovský slalom, superkombináciu a zjazd.
Minulý rok získala na majstrovstvách sveta v La Moline zlato za slalom a zjazd.
V sezóne 2011/2012 získala za celkové prvenstvo vo svetovom pohári Veľký glóbus.
Na ZPH v Soči 2014 doplnila svoju zbierku o zlato v zjazde a obrovskom slalome a bronz zo slalomu.
Jej domovským klubom je Kinex Bytča.
pp
ne 07:30
