Do štartu košického maratónu ostáva osem dní

KOŠICE. Krátko pred štartom 94. ročníka Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach vám ponúkame ďalší pohľad do histórie podujatia formou rôznych zaujímavostí.

Nevyšlo to ani raz

Už rok po skončení II. svetovej vojny sa uskutočnili ME v nórskom hlavnom meste, ale tento šampionát starého kontinentu chcela zorganizovať aj Praha.

V prípade, že by sa stala jeho dejiskom, tak súťaž v kráľovskej disciplíne by sa bežala medzi Košicami a Seňou.

Nestalo sa tak...

Teoretická nádej na to, že Košice uvidia celú európsku elitu, sa zrodila pred rokom 1978, keď ME boli v Prahe.

Maratónska trať však viedla cez stovežatú, ale pražskí organizátori si na pomoc pozvali skúsenejších košických kolegov, ktorí s prípravou a priebehom maratónov mali už bohaté skúseností.

Takže členov organizačného výboru MMM na čele s jeho predsedom Jánom Margitom bolo vidieť všade: pri štarte i cieli, na občerstvovacích staniciach, medzi rozhodcami i časomeračmi.

Do Londýna stop!

Vojtech Bukovský so svojimi spolupracovníkmi chodil najlepších maratóncov „lanáriť“ na majstrovstvá Európy a olympijské hry.

Tak to bolo aj na ME 1938 vo francúzskom Colombes, kde mu potvrdili účasť reprezentanti až 15 krajín. Nuž, nebola jeho chyba, že Slovenský medzinárodný maratón sa nakoniec nekonal.

Iná situácia bola v roku 1946 v Oslo, kde sa V. Bukovskému podarilo zabezpečiť účasť najlepších.

Majster Európy Mikko Hietannen v Košiciach na zasneženej trati zopakoval svoj úspech z Nórska, za ním dobehol Gosta Leandersson zo Švédska, ktorý na európskom šampionáte dobehol piaty.

Organizačný výbor Medzinárodného maratónu slobody chcel vyslať svojho predstaviteľa aj na OH 1948 v Londýne za tým istým účelom: získať na štart do Košíc tých najlepších.

Bolo však už po februárovom prevrate a tak noví mocipáni cestu do Anglicka jednoducho nepovolili.

Dnes si mnohí z nás nevedia predstaviť, ako sa v tých rokoch ťažko nadväzovali kontakty, ak nedochádzalo k osobným stretnutiam.

Neexistovali ani faxy, ani mobily, priamo sa nedalo zatelefonovať ani do Budapešti či Krakova.

Našťastie, dali sa aspoň posielať telegramy, ktoré už terajšie mladé pokolenie ani nepozná...

Prehnaný optimizmus

Ťažko povedať, na základe akých informácií, ale s účasťou sovietskych maratóncov organizátori Medzinárodného maratónu slobody rátali už v roku 1948. Bolo to v časoch, keď športovci ZSSR neštartovali ešte ani na olympiádach.

V štartovej listine im dokonca pridelili šesť čísiel, ale sovietske telovýchovné orgány na pozvanie ani nezareagovali.

Bežci zo Sovietskeho zväzu sa prvýkrát objavili na štarte až v roku 1957 a ich premiéra bola skutočne vynikajúca. Na stupňoch víťazov stáli dvaja – prvý Ivan Filin a tretí Sergej Popov.

Baník z Donbasu takto ukončil sériu škandinávskych triumfov – Fíni alebo Švédi zvíťazili v rokoch 1946, 1948, 1949, 1950 (na stupni víťazov dvaja Švédi a jeden Fín), 1952, 1954, 1955, 1956. V rokoch 1951 a 1953 sa maratón bežal bez účasti zahraničných pretekárov.

Možno, že Filinovi pomohla aj neúčasť čs. reprezentanta Pavla Kantorka, ktorý v tom čase štartoval v medzištátnom stretnutí Československo – NDR v behu na 10 km, ale počas existencie ZSSR do roku 1992 vytrvalci tejto krajiny patrili medzi ozdoby MMM.

Na najvyššom stupni víťazov bežci ZSSR stáli sedemkrát v súťaži mužov a dvakrát ich vytrvalkyne. Viackrát vyhrali aj súťaž dvojčlenných reprezentačných družstiev.

Príchod „prvých lastovičiek“ presne pred 60 rokmi bol jeden z výsledkov Chruščovovej politiky tzv. otepľovania.

To, že západná a stredoeurópska tlač chválili košický maratón, bola samozrejmosť už od 30 rokov. Médiá v ZSSR však nezvykli veľmi chváliť to, čo nesúviselo s ich krajinou.

Preto je o to cennejšie netradičné konštatovanie zverejnené v denníku Sovietskij sport v roku 1956: „Spoločne so známym bostonským maratónom je ten košický najväčším medzinárodným stretnutím bežcov na najdlhšej trati“.