Tour de France 2025 mala jasného kráľa. Tadej Pogačar predviedol suverénny výkon od úvodných kilometrov až po cieľ v Paríži a zvyšok pelotónu – vrátane Jonasa Vingegaarda – nechal ďaleko za sebou.

Slovinec si došiel po štvrtý triumf na „Starej dáme" s veľkým prehľadom a opäť raz ukázal, že keď je vo forme, len ťažko hľadá súpera. 

Prečo bola jeho dominancia taká výrazná, kde rozhodol o víťazstve a prečo už nemá žiadnu slabinu, sme sa rozprávali s Petrom Velitsom. 

Bývalý profesionálny cyklista a šesťnásobný účastník Tour dnes už sleduje preteky iba ako fanúšik, no s nadhľadom a skúsenosťami, ktoré mu dávajú unikátny pohľad na dianie v pelotóne.

Od ukončenia vašej profesionálnej kariéry ubehlo už osem rokov. Aký je váš denný kontakt s cyklistikou – stále jazdíte, alebo skôr riešite "cyklistiku spoza stola"?

Teraz je to už iba spoza stola (smiech). Tak, ako každý profesionálny športovec, keď skončí, tak je tým športom presýtený, už si toho užil dosť a inklinuje k iným športom. A presne to je aj môj prípad. 

Stále sa síce pohybujem pri cyklistike vplyvom nášho podnikania (spolu s bratom Martinom založili značku cyklistického oblečenia Isadore, pozn. red.), ale že by som si teraz zobral bicykel a išiel sa povoziť na 3 alebo 4 hodiny, to vôbec nie. 

Čomu sa aktuálne venujete? 

S bratom Martinom sme začali hrať hokej. Posledné obdobie celkom intenzívne, tak 3x do týždňa. Je to šport, ktorý nás teraz aktuálne veľmi baví. 

Samozrejme, okrem toho si idem niekedy zabehať a niekedy sa idem aj bicyklovať, ale to len tak s rodinou, vôbec nie tréningovo. 

Ak by ste to mohli porovnať, čo je náročnejšie? Hokej alebo cyklistika? 

Z môjho pohľadu sa to nedá veľmi porovnať, pretože cyklistiku som robil úplne inak ako hokej. Hokejom sa zabávame a beriem to ako uvoľnenie po ťažkom dni. Cyklistika bola pre mňa práca, povolanie, ktoré som robil celý život. 

Vďaka hokeju som ale pochopil, ako to ľudia vnímajú. Veľakrát som sa pozastavil pri tom, ako fanúšikovia veľmi prežívajú cyklistiku, zatiaľ čo ja som bol už z toho otupený. A teraz rovnako tak prežívam hokej, chcem sa v ňom zlepšovať a vďaka tomu som pochopil, prečo to ľudia majú tak radi.

Takže život profesionálneho športovca vám už nechýba. 

Vôbec. Stále, keď vidím zábery z etáp, tak sa mi vynoria spomienky, ako som niekedy jazdil, ale keď si predstavím, že by som to mal absolvovať teraz a v tomto veku, tak to nie (smiech). 

Aj keby som zostal pri cyklistike v tomto veku, predsa len, mám už syna a dcéru a ich najlepšie roky by som prežil na sústredeniach a pretekoch. 

Keď sa pozriem na niektorých cyklistov, ako napr. Matteo Trentin alebo Julian Alaphilippe, to sú pretekári, s ktorými som jazdil a oni sú stále tam, tak si poviem, že aj ja som tam ešte mohol byť, síce najstarší, ale bol by som tam. 

Potom si ale uvedomím, že bolo dobré, že som skončil. Za tých osem rokov sa udialo veľa a v konečnom dôsledku za tým ani nesmútim. 

Rozprávame sa po skončení Tour de France. Nájdete si popri množstve povinností čas na sledovanie najslávnejších pretekov sveta? 

Už vôbec nie tak, ako predtým. Vždy to bolo intenzívne vtedy, keď sme spolu s bratom Martinom komentovali preteky v televízii. Vtedy sme na dennej báze sledovali etapy a celkovo preteky. 

Počas Tour si ale vždy pozriem minimálne highlighty, niekedy aj celé etapy. V tomto čase to na človeka vždy odniekiaľ vybieha. 

Spomenuli ste, že sa vám veľakrát vynoria spomienky. Na tohtoročnej Tour sa v druhej etape finišovalo v mestečku Boulogne-sur-Mer, kde v roku 2012 oslavoval Peter Sagan výhru a vy ste skončili tretí. Aké máte spomienky na tento výnimočný moment? 

Keby to niekde nebolo spomenuté, tak by som ani na to neprišiel (smiech). Vôbec som si nepamätal meno tej obce, kde sa to udialo. Až neskôr, keď sa to niekde rozoberalo, tak som si na to spomenul. 

Bol to veľmi dobrý šprint. Poraziť Petra (Sagana) bolo vtedy takmer nemožné. Nielen pre mňa, ale aj pre ostatných, obzvlášť v takom dojazde. 

Byť prvý a tretí v etape na Tour ako Slováci, to bol veľmi fajn výsledok. Či sa to ešte niekomu podarí, a či vôbec, to je otázne. Ťažko povedať, ale bodaj by sa to zopakovalo a mali by sme tam niekoho, koho by sme mohli takto sledovať. 

VIDEO: 3. etapa na Tour de France 2012

V centre pozornosti na Tour de France 2025 bol opäť súboj dvoch titánov – Tadeja Pogačara a Jonasa Vingegaarda. Ako vnímate tento duel z pohľadu bývalého profesionála?

Hneď v úvode musím upozorniť, že som nevidel každú etapu, ale sledoval som ich pomerne dosť. 

Všimol som si, že útoky, ktoré robil tento rok Vingegaard, vôbec neboli také ako v minulosti, keď dokázal dostať Pogačara do úzkych a viackrát mu spôsobil problémy. Teraz to bolo úplne opačne. 

Napríklad, keď si zoberieme stúpanie Hautacam. V roku 2022 tam Pogačar „vybuchol" a Vingegaard ho suverénne zdolal. Tento rok sa to otočilo, Pogačar tam zaútočil a Vingegaard mu nestačil. A práve na tom kopci si Slovinec vybudoval hlavný náskok. 

Povedal by som, že tento rok to bolo jednostranné. Pogačar bol veľmi dobrý, Vingegaard mu sekundoval, ale vždy keď sa o niečo snažil, Pogačar bol na jeho zadnom kolese bez veľkých problémov. 

Pri viacerých dojazdoch si navyše Pogačar ešte dokázal nastúpiť z háku a získal nejaké sekundy navyše. A tam sa ukázal najväčší rozdiel medzi nimi. 

Kým v uplynulých rokoch, s výnimkou vlaňajšieho, keď Vingegaard prichádzal na Tour po ťažkom zranení, sa čakalo až do samotných pretekov, ako to bude, teraz to bolo jednoznačné.

Jedinou zápletkou mohol byť Pogačarov pád, mohlo to byť horšie a tie ambície by sa rozsypali. 

Zdá sa, že obaja sa časom menia. Pogačar už nie vždy útočil, jazdil defenzívne a častokrát bránil žltý dres. Vingegaard sa naopak snažil viackrát dostať Pogačara pod tlak aj nástupmi na krátkych stúpaniach, čo predtým nerobil. Dá sa povedať, že sa učia sami od seba? 

Nemyslím si, že sa jeden druhého snažia napodobniť. Skôr to vychádza zo situácie. 

Pogačar si vybudoval náskok na Hautacame, kde získal na Vingegaarda cez dve minúty, a to je naozaj komfortný rozdiel voči najväčšiemu rivalovi. 

Preto Pogačar už nepotreboval útočiť. Naopak, Vingegaard potreboval niekde zbierať sekundy a preto to skúšal takmer všade. Spoliehal sa, že jeden z tých dní bude mať Pogačar naozaj zlý. Ale taký deň neprišiel. 

Vingegaard bol ten, ktorý musel niečo vymyslieť a musel to skúšať. A keď takáto situácia nastala, Pogačar bol tam. 

Vingegaard po dvoch tituloch druhýkrát skončil na druhom mieste. Čo mohol spolu s tímom urobiť lepšie? Dá sa pri súčasnej forme Pogačara hovoriť o tom, že je nezdolateľný na akýchkoľvek pretekoch?

Nemyslím si, že Visma mohla urobiť ešte niečo lepšie. Veľakrát sa stalo, že ostali sami dvaja, ako sa hovorí, rozdali si to na férovku a Pogačar bol jednoducho lepší. A v tomto prípade vám tím už nemá ako viac pomôcť. 

Ale vždy sa dá urobiť viac. Napríklad, na vetre vie tím urobiť naozaj dobrú robotu a vtedy môžete na súpera niečo získať, ale Pogačar nie je pretekár, ktorý by takéto niečo zažil prvýkrát. On si vie udržať pozíciu a vie, ako sa má v daných situáciach správať. 

Takže aj s pomocou tímu sa proti nemu bojuje naozaj veľmi ťažko. Vyhrať nad takým pretekárom, aký je Pogačar, nie je jednoduché. 

Pogačar je fenomén, najlepší pretekár, aký tu za posledné desaťročia bol. A hlavne nekončí. 

Vingegaard pred začiatkom Tour deklaroval, že má najlepšiu formu v živote, ale na Pogačara to jednoducho nestačilo. Čo môže takáto prehra urobiť s Vingegaardom ako pretekárom? 

Ťažko povedať, čo si po takejto prehre povie. Aj on si musí uvedomovať, že zdolať Pogačara je aktuálne mimoriadne náročné. 

Ale napríklad o rok môže prísť sezóna, kedy sa Pogačarovi nebude dariť a Vingegaard ho bude vedieť na Tour poraziť. Uvidíme. Bohužiaľ, tento rok nemal žiadny nárok. 

Pogačar predvádzal v žltom drese obrovskú silu a istotu, na Tour nemal zlý deň. Vnímate u neho určitý posun oproti minulým rokom? Pôsobí, akoby bol nielen fyzicky, ale aj takticky a psychologicky silnejší.

Nemyslím si, že v ostatných ročníkoch bol na tom horšie ako teraz. Skôr si myslím, že je stabilnejší. Ale to nie je mentálnou vyzretosťou alebo otázkou taktiky. 

Pogačar mal v minulosti jeden alebo dva dni zlé a tie keď Vingegaard využil, tak získal náskok a vďaka nemu aj vyhral Tour. 

Ale teraz, ako hovoríte, nemal Pogačar ani jeden zlý deň. A keď ho mal, tak ho dokázal zamaskovať a nebolo to na ňom vidieť. Alebo si ho len vybral v etape, ktorá nebola dôležitá. 

Vnímam to tak, že kým doteraz mal nejakú slabšiu stránku, jeden zlý deň, tak teraz ju už nemá a v tom je oveľa silnejší. 

Nemyslím si, že sa časom veľmi menil. Keby bola situácia opačne, že Vingegaard je v žltom a Pogačar musí útočiť, tak by sme videli klasického Pogačara, ktorý by to skúšal všade a pre divákov by to bolo oveľa zaujímavejšie. 

Každý deň by nastupoval, bol by živelnejší, aký naozaj je, ale v tejto pozícii to jednoducho robiť nemusel. 

Povedali ste, že Pogačar mal možno zlý deň, ale dokázal to zamaskovať. Ako sa to dá urobiť? 

Je to individuálne. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že takéto dni som mával. Keď to prišlo v stredne ťažkej etape, tak som vedel, že to nejako prežijem, zveziem sa v pelotóne a bude to v poriadku. Ale keď bol na programe nejaký náročný dojazd, človek odratával každú sekundu.

Keď ide o lídrov, ktorí chcú vyhrať Tour, tak to jednoducho nemôžu na sebe dať vedieť. Musia byť s tímom, ukázať, že som tu, som v pohode a nič sa nedeje. 

Ale keď si zlý deň „vyberú" v kopcoch, v horských dojazdoch, tam sa to maskovať nedá. Stačí, že ho súper jeden alebo dvakrát vyskúša a súper hneď vidí, že tu niečo nie je v poriadku a bude to skúšať. 

Počas Tour si Pogačar pripísal na konto 100. víťazstvo. Teraz ich má na konte už 104 a stále má len 26 rokov. Kde sú jeho limity?

No, to je presne tá otázka (smiech). Pogačar je generačný pretekár. To, čo dosahuje, je extrémne. A to sa netýka len Tour de France, ale aj ostatných pretekov. 

On keby zajtra skončil, tak je v pohode. Bol by zapísaný v histórii, má niekoľko rekordov a patril by medzi najlepších. Ale on ešte nekončí. 

Teraz to je už len na ňom, ako ho to bude baviť, ako dlho mu vydrží motivácia a ako sám bude chcieť ďalej vyhrávať. 

Dá sa k niekomu porovnať alebo je podobne výnimočný, ako bol svojho času Peter Sagan? 

Myslím si, že sa nedá porovnať s nikým. Nepamätám si nikoho, kto by v takomto mladom veku mal takéto výsledky a bol by taký úspešný. 

Samozrejme, bol tu aj Peter (Sagan), ktorý však nebol stavaný na etapové preteky, takže je to trochu iné. 

Pogačar je úplne iná trieda, vzdialený od všetkých. 

Počas tohto ročníka Tour sme videli, že takmer každý deň sa jazdilo naplno, dokonca aj v rovinatých etapách sa pelotón trhal na viac častí, neustále sa nastupovalo a vytvorenie úniku trvalo častokrát desiatky kilometrov. Ako veľmi trpia cyklisti počas takýchto etáp? 

Už dávno neplatí to, že na Tour bude pohodový deň, tranzitná etapa, na konci ktorej sa zašpurtuje a vybavené. Už počas našej doby to neplatilo. 

Tour je Tour, tam sa preteká každý deň, aj v etapách, ktoré nie sú dôležité pre celkové poradie. Tak to má byť, tak majú vyzerať najlepšie preteky sveta. 

Objavil sa počas Tour niekto nový, kto vás vyslovene zaujal – mladý jazdec, pretekár v úniku, alebo niekto, kto môže v budúcnosti miešať kartami v celkovom poradí?

Asi nebudem konkrétny. Niekto sa ma už pýtal, že kto bude nástupca Pogačara a ja to vnímam tak, ako to bolo v jeho prípade. Zo dňa na deň môže prísť pretekár, ktorý bude od začiatku vyhrávať a bude naháňať najlepších. 

Nehovorím, že za rok alebo dva bude niekto vedieť vyzvať Pogačara, to asi úplne nie. Ale možno o tých päť, šesť, alebo sedem rokov príde niekto talentovaný, kto bude silný a bude ho vedieť poraziť. 

Vidím tam aj teraz veľa mladých chlapcov, ktorí sa dokážu dostať do prvej desiatky na Tour, ale stále je veľký rozdiel medzi nimi a Pogačarom s Vingegaardom. Stále sú o stupeň nižšie ako oni dvaja. 

V pelotóne nemáme momentálne žiadneho slovenského jazdca na Tour, no viacerí mladí sa snažia presadiť. Sledujete výkony Lukáša Kubiša, Martina Svrčeka alebo Matthiasa Schwarzbachera? 

Človek ich vníma, samozrejme, keď majú nejaký výsledok, tak to na mňa vyskočí a pozriem sa na to. Ale individuálne ich veľmi nesledujem. V každom prípade je dobré, že tam máme niekoho a že sú v dobrých tímoch. 

Nie je to také, že by sa pohybovali v treťodivíznych slovenských tímoch, ale sú priamo medzi tými najlepšími, vo veľmi dobrých tímoch, aj keď iba na farmách alebo juniorkách. 

Sú mladí a stále majú priestor na zlepšovanie sa. Cyklistika je ťažký šport, nemajú to jednoduché, je potrebné tam makať, každý rok si obhájiť svoju pozíciu a posúvať sa ďalej. 

O tom, kedy a či vôbec niekto z nich sa objaví v najbližších rokoch na Tour de France, by som nechcel špekulovať. Záleží na veľa veciach. Niektorému z nich môže veľmi dobre vyjsť sezóna, bude mať výsledky a tím sa rozhodne ho zobrať. Môže sa podariť, že všetko sadne, ako má. 

Teraz vybrať jedného, to sa nedá. Pre všetkých troch je to sen dosianuť. Teraz hovoriť o jednom z nich, že ten je lepší a ten sa tam dostane, to určite nechcem robiť. 

Jednoducho povedané, musia sa snažiť počas sezóny, aby sa dostali do širšej nominácie hlavných tímov a potom sa im snáď podarí dostať sa aj na Tour. 

Slovensko dlhé roky žilo cyklistikou vďaka vám s bratom a Petrovi Saganovi. Azda najväčšiu pozornosť aktuálne púta Viktória Chladoňová. Ako vnímate jej úspechy? 

To je presne talent, ktorý môže cyklistiku na Slovensku opäť posunúť dopredu a na ktorý môžeme byť právom hrdý. 

Ona je extratrieda a ukazovala to už v mládežníckych kategóriách. Teraz sa dostala medzi ženy a ani tam sa už pomaly „nezmestí". 

Má predpoklady na to, aby vyhrávala veľké ženské preteky. Na to sa môžeme tešiť.