Panna alebo orol. Na pomyselnej športovej minci svieti z jednej strany víťazstvo, z druhej smúti prehra. Aká strana padne, nebýva vecou šťastia, ale neúnavného odhodlania byť lepší ako súper.
Spočítať, koľko víťazstiev dosiahla so svojimi tímami za 38 rokov basketbalová trénerka Natália Hejková, by bol ťažký oriešok aj pre umelú inteligenciu. Ponúkneme ich len v najvýznamnejšej európskej klubovej súťaži.
Aktuálne má 130 výhier s tímom USK Praha, 275 v eurolige celkovo (hrá sa od sezóny 1996/97) plus 29 v Európskom pohári majsteriek.

Máte rada štatistiky?

Veľmi ich nesledujem, čísla ma príjemne prekvapili. Naposledy som ich sledovala, keď sme s USK Praha v českej lige natiahli víťaznú sériu na 301 stretnutí. Predchádzajúcu brniansku sme prekonali po 257. víťazstve. Bolo že raz sa úspešná šnúra skončí, no nepociťovala som z toho nijaký tlak. Ale je pravda, že po Brna po 257 víťazstvách sme na pozápasovej slávnosti dostali certifikát za zápis do knihy českých rekordov.

Ružomberok si vás našiel v Prahe, Praha v Bratislave. Vrátili ste sa do haly, ktorú dôverne poznáte z hráčskej kariéry v pražskej Slávii VŠ. Išli ste naproti ponuke alebo prišla prirodzene?

Prišla prirodzene, nič som neiniciovala. Keď ma na začiatku rozohranej sezóny 2012/2013 oslovili, hneď som súhlasila. Ponuka ma potešila, mala som tisíc dôvodov prijať ju. S Prahou ma spájajú silné rodinné i športové väzby.

Študovala i hrávala som tam, zažila som tam titul i triumf v Pohári L. Ronchettiovej. V tej hale, dnes už moderne zrekonštruovanej Královke, sme s Ružomberkom získali prvé federálne zlato. Počas môjho pôsobenia v USK sme ju ozdobili dvanástimi českými prvenstvami – a jedným nečakaným a o to vzácnejším euroligovým.

Do Ružomberku ste prišli na záskok - a vydržali ste 16 sezón. Ako to bolo a je v Prahe?

Vedela som jedno – Praha je moja posledná trénerská štácia. Prvú zmluvu som podpísala na dva roky, to som mala ešte agentku, potom sme ju predlžovali každým rokom. A bude aj ďalší? - pýtajú sa ma. Možno skončím tak, aby to nikto nevedel (so smiechom).

Ak získate trinásty český titul v sérii, vyrovnáte sa trinástim s Ružomberkom. Registrujete to?

Bolo by to pekné, ale nepredbiehajme.

Poznali ste v pražskom klube niekoho z vášho predchádzajúceho hráčskeho pôsobenia?

Dve bývalé spoluhráčky – Martinu Balaštíkovú-Babkovú a Mariu Soukupovú – v internáte sme mali bunku 2+1. Pracovali s mládežou. Balaštíková pri šoférovaní započula správu, že budem trénovať ženy USK. Hejkule, ty si sa zbláznila? Je to pravda? - volala mi vzápätí. Bývala reprezentantka Alena Spejchalová navštevuje každý náš zápas.

Predznamenal prvý federálny titul s Ružomberkom nejako vašu budúcnosť?

Bol príjemný v tom, že to, čo robíme, robíme asi dobre - a odrazili sme sa z Československa do sveta. Nikdy sme nehovorili, že ideme niečo veľké dosiahnuť, no robili sme všetko preto, aby sa tak stalo.

Dovoľte citát k téme: Ak niekto nevidí seba ako víťaza, potom nemôže podávať výkony ako víťaz.

To je svätá pravda.

Kde sa vo vás vzala víťazná nátura?

Neviem, či ju po niekom mám, ale vždy som to mala od detstva. Ustavične som chcela byť vpredu, súťaživosť mi vyhovuje. Je to dané, nedá sa to veľmi naučiť. Ak robíte nejaký šport, musíte túžiť vyhrávať. Prečo by ste to inak robili?

Ružomberok ako dvojnásobný víťaz euroligy - neznelo vám to spočiatku ako sci-fi?

Nedávno som si v jednom českom denníku prečítala, ako uznávaného trénera Brna Jana Bobrovského veľmi bolelo, že vo Final Four 1999 jeho zverenky v domácom prostredí chýbali – a Ružomberok sa tam stal euroligovým šampiónom. Prvým federálnym titulom Ružomberka v Prahe som basketbalovo zmaturovala, prvým euroligovým som absolvovala štátnice. My sme boli vo finále nováčik, talianske Como jasný favorit.

Ružomberčanky vo štvrťfinále dostali doma latu 44:65 od francúzskeho družstva CJM Bourges. Do autobusu na odvetu nastupovali so slzami v očiach. Čo sa stalo, že ďalšie dva zápasy, najprv vonku a potom doma, vyhrali a otvorili si cestu k nečakanému triumfu?

Súperky si mysleli, že postup už majú v suchu. My sme doma nevydržali psychický tlak prvého zápasu, v druhom sme ich zaskočili taktikou. Pamätám si to ako dnes, Martina Godályová hrala podkošovú hráčku, nevedeli si s ňou poradiť. Zaujímavý tretí zápas priniesol veľký boj. Nu što, čempionky Jevropy, snažil sa ma tréner Bourges Kapranov psychicky rozladiť. Napokon sa ukázalo, že mal dobrý odhad o šampiónkach Európy.

Čiže – ďalšie pamätihodné výhry?

Určite. Como a Bourges vtedy dominovali v eurolige. Como totálne nezvládlo finále proti nám. Družstvo prišlo súkromným lietadlom, jeho priaznivci už objednávali posedenia, prezident klubu so starostom mesta si nič iné ako triumf nepripúšťali. Nie je dobré kričať hop, kým nepreskočíte.

Lenže – vy ste mali pripravené víťazné šiltovky. Tak ste si verili?

To bolo na tajňáša. Zariadili to generálny manažér Jozef Smolek s manažérom Dušanom Nižňanským. Vedela som o tom, hráčky nie. Zopakovali sme to aj o rok doma, keď nás už favorizovali. V strhujúcej dráme sme opäť zdolali Bourges – po dvojnásobnom predĺžení! Druhé zariadila Iveta Bieliková ďalekonosnou trojkou, Natália Sviščovová mala istú ruku pri trestných hodoch. Fantázia.

Vidíte medzi euroligovými triumfmi nejaké rozdiely?

Každý prišiel v inej situácii, v inom prostredí a s rôznymi družstvami. Dvoma ružomberskými sa zavŕšila úžasná etapa – začala sa od druhej ligy. Ďalšie dva sme získali so Spartakom Moskovská oblasť (2007, 2008).

Tam ste mali hviezdny káder s chýrnymi Američankami, nič iné než euroligová korunovácia neprichádzala do úvahy...

V prvej sezóne to také jasné nebolo. Nik nečakal, že vyhráme ruský titul i euroligu. CSKA Samara takisto mala porovnateľné hviezdy, družstvo bolo na rozdiel od môjho dlho spolu. V ruskej lige sme CSKA dvakrát podľahli. Tretí raz sme sa stretli v semifinále euroligy – a vyhrali sme! Vtedy platilo, že keď sa do Final Four dostanú dva ruské tímy, stretnú sa v semifinále.

V Spartaku ste mohli získať zlatý hetrik, ak by ste tam ostali. Čo sa stalo, že ste Spartak vymenili za Dynamo?

Jeden môj maďarský kolega, priateľ v úvodzovkách, tak tlačil na majiteľa klubu Šabtaja Kalmanoviča (neskôr sa stal obeťou atentátu, pozn.), aby mu dal príležitosť, a po druhom titule – získali sme ho v Brne – ho uhovoril. V júni mi povedali, že so mnou nerátajú, prijala som angažmán v moskovskom Dyname u pani Ovečkinovej. A „kolega“ tam sezónu ani nedokončil.

Aký prívlastok by ste dali piatemu euroligovému zlatu z Prahy 2015?

Najneočakávanejší. Senzačný. Emotívny v domácej hale v Královke. V základnej skupine sme mali šesť víťazstiev a šesť prehier, postúpili sme z tretieho miesta. Vo Final Four sme sa pred vypredaným hľadiskom vytiahli. V semifinále sme zdolali turecký tím Fenerbahce, víťaza skupiny, vo finále ruský Jekaterinburg 72:68 v zápase ako remeň. V napínavom závere som počas tajmautu nakreslila akciu, naša hráčka hodila loptu do rúk súperke – a viedli sme len o dva body. Už som nemala tajm, nič som nekreslila – a hrali sme to, čo celú sezónu proti presingu. Bum, bum , bum, kôš – a nebol problém.

Máte päť euroligových titulov, čo je svetový unikát. Nemrzí vás, že pri reálnom optimizme ich mohlo byť sedem? Šiesty s Valenciou, siedmy opäť doma v Královke?

Som spokojná i pokorná, no s Valenciou by určite bol šiesty. Do Španielska som sa veľmi tešila, no generálna manažérka mi angažmán neskutočne sprotivila, hraničilo to až so stolkingom. Viedli sme španielsku ligu i skupinu v eurolige, no v polovici decembra 2011 ma odvolala. Niektoré hráčky prišli do Valencie kvôli mne. Keď vyhrali euroligu, viaceré mi povedali, že je to aj moja zásluha, hoci z vedenia klubu sa nik neozval.

S družstvom, aké som tam sformovala, sa nedalo prehrať - jedna hviezda vedľa druhej: Laia Palau, Lauren Jackson, Ann Wauters, Jana Veselá, Maya Moore. Chorú Wauters som poslala z vlakovej stanice domov, mala 39 stupňov teplotu. Manažérku rozčúlilo, čo som si to dovolila. Takýchto historiek som zažila neúrekom. Božie mlyny pracovali – sponzor klubu po víťaznej sezóne skrachoval.

A Final Four v Prahe 2023?

Favoritky sme neboli, v prvom zápase proti tureckému Mersinu určite nie, no doma sme chceli medailu. Prišli sme o ňu v samom závere v stretnutí o bronz s talianskym Schiom.

Emócie si zvyknete strážiť, no po prehre ste vybuchli. Ako ste videli záver?

Po z môjho pohľadu evidentnom faule súperky sme mali hádzať šestky. Maďarská rozhodkyňa faul nevidela, hoci stála blízko, stratili sme loptu a inkasovali kôš od dosky od podkošovej hráčky, aký v živote asi nedala. To ma veľmi nahnevalo. Doznievalo to aj v ďalšej sezóne, lebo euroliga tú strelu za tri body dala do hajlajtov, Ale čo ten faul predtým?

Ste na sto percent presvedčená, že to bol faul?

Som. Ten klip som videla tisíckrát. Šlo o normálny bodyček. Bodyček!

VIDEO: Familia Schio - USK Praha (sporný moment v čase 1:5520)

Ďalší citát: Ľudia uspejú, keď si uvedomia, že neúspechy sú prípravou na víťazstvá. Sedí to?

Sedí. Neúspechy ma mobilizujú, sú prípravou na víťazstvá.

Zvyknete po zápase ísť do šatne?

Väčšinou nie. Kým absolvujem mediálne povinnosti, už je po víťazných oslavách. Vlani po zisku euroligového bronzu si na mňa hráčky počkali - a pooblievali ma. Keby sme v minulej sezóne ostali bez zranení, finále by sme dali. A vo finále to nikdy nevieš, ako bude. Vo februári sa zranila opora Teja Oblak, desať dní pred Final Four ďalšie dve hráčky zo základnej zostavy. Obe však s veľkým sebazaprením nastúpili, aby sme vôbec boli kompletní.

Bolo 130. víťazstvo niečím výnimočné?

Bolo. Zaragozu sme museli zdolať minimálne o päť bodov, aby sme postúpili do ďalšieho kola z tretieho miesta. Viedli sme skoro o dvadsať, no v poslednej štvrtine sme nevedeli dať kôš. V závere moja hráčka, od ktorej som to nečakala, dala z ťažkej pozície ľavou rukou kôš. Viedli sme o šesť. Sekundu pred koncom jedna z opôr súperiek zakončovala spod koša – a lopta vypadla von. Normálne som sa zasmiala. My sme dali kôš hráčkou, od ktorej to v tej situácii nepredpokladáš, oni od tej, čo mala dať, sa to nedočkali. Aj v tom je čaro basketbalu.

Zažili ste podobný moment, keď ste prehrali už-už vyhratý zápas?

Zažila vo Valenciennes. Mali sme loptu spod koša. V tajmaute som určila, ktorá hráčka loptu rozohrá na Bielikovú. Do konca ostávalo zopár sekúnd. Loptu však vhodila do hry iná hráčka inej, nie Bielikovej a po zlej prihrávke súperka vypichla loptu a dvojtakt úspešne zakončila – a prišli sme o postup do Final Four.

Sú víťazstvá ľahkou drogou – alebo je to prisilné prirovnanie?

Prisilné ani nie, je to akoby ľahká droga, človek sa cíti povznesene. Neviem síce, ako sa cíti po ľahkej droge, veď ľahkou drogou je aj alkohol - takže je to povznesený stav bez promile.

Premostíme k slovenskej reprezentácii. Ktoré zápasy patria k nezabudnuteľným?

Z pozície asistentky trénera Tibora Vasiľka sa príjemne spomína na striebro z európskeho šampionátu 1997 v Budapešti – až na prehru vo finále s Litvou. To sú presne momenty, keď idete do finále ako favorit a ono sa to zle skončí. Potešilo ma, že Litve sme o dva roky prehru v podobne dôležitom zápase vrátili. Do štvrťfinále sme postúpili s odretými ušami zo 4. miesta, Litva vyhrala druhú skupinu.

Čo ste pred zápasom, v ktorom šlo o účasť na olympiáde v Sydney 2000, hovorili v šatni?

To sa nehovorí... Vravela som - po prvé, že im to vrátime, po druhé je to o jednom zápase – a súperky nás podcenia. Proste sme sa pripravili na štvrťfinále tak, že ideme vyhrať. Nesmieme to brať tak, že ide o život.

Obrazne – o život v ňom ide.

Je dobré navodiť atmosféru, že nejde o nič, aj keď ide o veľa. My sme spravidla nemali problém vo štvrťfinále. Hráčky si to nesmú tak, brať že ide o všetko. Semifinále v Budapešti sme hrali proti domácemu Maďarsku, ktorému sme v základnej skupine podľahli. Potom sme ho však vysoko zdolali. Stres nesmie byť naložený na hráčky. Preto mám play off zápasy rada. Keď začíname vonku, považujem to za výhodu. Domáce musia vyhrať, sú pod väčším tlakom.

Zaspáva sa ľahšie po víťazstve než po prehre?

Ono sa ťažko zaspáva po oboch. Organizmus ešte stále ide, doznieva adrenalín. Iste, podstatne horšie je to po prehre. Vtedy rozmýšľam, čo som mala urobiť inak. Trápim sa viac. Nespím ani po výhrach, ale je to radostné nespanie.