Basketbal hral profesionálne v siedmich krajinách, má šesť českých titulov a s kariérou sa lúčil v 38 rokoch ako slovenský šampión. Hosťom podcastu Vykroč bol osemnásobný slovenský Basketbalista roka RADOSLAV RANČÍK.

Jakub Kudláček, bývalý český basketbalista a dnes šéf medzinárodného skautingu tímu NBA Charlotte Hornets, ktorý patrí Michaelovi Jordanovi hovorí, že to, či Michael je alebo nie je v kanceláriách klubu spozná okamžite, ako do kancelárie vojde. A to podľa energie a správania sa ľudí v nej. Michael ma obrovskú charizmu a takýto efekt na ľudí. Dokážu ľudia vycítiť, že v budove je Rado Rančík aj bez toho, aby videli jeho auto na parkovisku?

Dobrá otázka. (smiech) Neviem, či vyžarujem až takú energiu, to si nedovolím povedať. Michael Jordan je jeden z najikonickejších športovcov vôbec a bolo by veľmi odvážne takýmto spôsobom označiť moju energiu.

Nejakú energiu so sebou určite prinášam, možno vzbudzujem aj rešpekt, ba dokonca mi ľudia povedali, že zo mňa srší až arogancia. To je pre mňa trochu zarážajúce, lebo ja som veľmi otvorený človek a mám rád, keď môžem komunikovať aj s ľuďmi z rôznych odvetví, nielen športu. 

Boli ste považovaný za veľmi sebavedomého hráča. Aká je hranica je medzi zdravým sebavedomím a aroganciou? Akým reálnym základom musí byť zdravé sebavedomie podložené?

U mňa zdravé sebavedomie vyplývalo z tréningového procesu. Vzhľadom na to, že som mal veľa odtrénované a veril som si, vedel som, že aj ak sa dostanem do zložitej situácie, tak sa z nej viem dostať na základe tréningového procesu a toho, čo som musel spĺňať na to, aby som bol dobrý hráč.

Keď som prišiel na ihrisko, vedel som, že mi je jedno, kto sa postaví predo mňa. Mohol to byť aj Andrej Kirilenko, ktorý hral dlhé roky v Utah Jazz a stretol som sa s ním, keď sme hrali proti CSKA Moskva a dal som mu 17 bodov. V domácom zápase proti CSKA už nebol, ale bol tam ďalší výborný obranca, Viktor Chrjapa, o ktorom sa hovorilo, že bol v tom čase najlepší obranca v Európe, a jemu som dal 26 bodov.

Nerozmýšľal som nad tým, kto stojí proti mne, povedal som si, že hrám muž proti mužovi a poďme si to rozdať na ihrisku. A keď som videl, že to takýmto spôsobom ide, tak stúpalo aj moje sebavedomie. 

A čo sa týka arogancie? Možno to bolo tým, že som nikomu nič nikdy nedal na ihrisku zadarmo, ale musel si to vybojovať a niekedy to bolo možno tvrdšie, než sa to danému človeku páčilo. Ale nikdy som nezačínal žiadnu potýčku.

Novým prezidentom SBA sa nedávno stal bývalý reprezentant, neskôr dlhoročný manažér basketbalového Interu Bratislava Michal Ondruš. Do Výkonného výboru SBA zvolili aj vás. Ako sa tieto zmeny odrazia na riadení basketbalu? Čo sa zlepší? 

Dúfam, že to bude pozitívna zmena. Čo sa zlepší, ukáže až budúcnosť, ale máme nejaký čas, aby sme basketbal dostali na miesto tretieho najpopulárnejšieho športu na Slovensku, ktoré mu patrí.

Budeme musieť popracovať na mnohých veciach, ako sú vzdelávanie trénerov, vzdelávanie hráčov či marketing, ako aj priniesť progresívne myslenie do športu ako takého. Mám však pocit, že tím, ktorý bol zvolený, má veľký potenciál, aby basketbalu u nás prinavrátil popularitu, ktorú má vo svete. 

Basketbal vymyslel v roku 1891 kanadský stredoškolský učiteľ telesnej výchovy James Naismith, ako bezpečnejšiu alternatívu k futbalu, ktorú je možné hrať vo vnútri počas zimných mesiacov. Vy ste alternatívu k futbalu nepotrebovali, začínali ste v plaveckom bazéne. Prečo vám učaroval basketbal?

Veľmi jednoducho – mama povedala. (smiech) Vždy sme inklinovali k športu aj vzhľadom na to, že otec bol profesionálny hádzanár za VSŽ Košice a neskôr ČH Bratislava, čo bol dôvod, prečo sme prišli z Košíc do Bratislavy. Otec mal veľa zranení a mama mala pocit, že basketbal nie je až taká fyzická hra.

Obaja s bratom sme začali v bazéne, ale tým, že mama bola učiteľka telesnej výchovy, brávala nás v podstate každý víkend do školy, kde sme skúšali rôzne športy. Mama je basketbalistka, dodnes ešte hrá basketbal za staré dámy, čo je úplne úžasné.

Ona ma naučila prvé basketbalové veci a ja som si basketbal zamiloval „na prvý hod.“ Učil som sa hrať popri deťoch, ktoré trénovala a potom neskôr som už prešiel do BSC Bratislava, alebo bývalej Matadorky, kde ma pod svoje krídla zobral tréner Robert Schnürmacher a tam sa začínali moje prvé kroky ozajstného basketbalu. 

Od tretieho ročníka strednej školy ste študovali v USA, kam ste nasledovali svojho staršieho brata Martina. Celkovo ste tam strávili sedem rokov. Aké boli začiatky bez rodičov v ďalekom svete? 

Zo začiatku to bolo extrémne náročné, mal som asi 15-16 rokov a nebol som zvyknutý byť bez rodičov a domáceho pohodlia, i keď rodina, u ktorej som býval, sú fantastickí ľudia, s ktorými som v kontakte dodnes. Nevedel som však, akým spôsobom riešiť problémy a často to prinášalo aj slzy. Zmenilo to moje myslenie, uzavrel som sa viac do seba, čo mi neskôr v osobnom živote robilo problémy, pretože som nedokázal vhodne komunikovať.

Na druhej strane mi to však prinieslo aj to, že som zistil, že ak nebudem robiť všetko na 120 percent, tak za mnou v Amerike stojí ďalších tisíc chlapcov, ktorí sú pripravení zobrať môj „flek.“ Uvedomil som si, že pokiaľ naozaj nebudem robiť všetko, čo je potrebné, tak by som to asi nedokázal.

Naučilo ma to tvrdej pracovnej morálke, psychickej odolnosti, nekompromisnosti, ktorá niekedy zašla až za hranicu povoleného štandardu, ale to je skrátka moje myslenie – ísť cez mŕtvoly za svojím cieľom a keď niekto s tým nesúhlasí alebo nie je na tej istej úrovni, čo sa týka cieľov a ich napĺňania, tak ho nechám za sebou.

Váš starší brat Martin bol tiež vynikajúci basketbalista, v drese Bologne sa stal majstrom Talianska. Pred piatimi rokmi sa dostal do organizácie klubu Chicago Bulls, ktorý po celom svete preslávil najmä Michal Jordan. Klub má údajne viac ako 500 zamestnancov a do haly chodia najvyššie návštevy v rámci celej NBA. Martin tam začal ako videoanalytik a prepracoval sa až na pozíciu jedného z asistentov hlavného trénera, zodpovedného za rozvoj niektorých hráčov. Ako formoval vašu športovú kariéru a ako sa mu v Chicagu darí?

Formoval ju do veľkej miery, pretože vždy, keď sme hrali 1 proti 1 alebo sme spolu trénovali, tak ma „ťahal.“ Pri hre 1 proti 1 sa to zvyčajne skončilo nejakou bitkou alebo hádkou, keďže sme obaja extrémne súťaživí a ani jeden z nás nedal druhému nič zadarmo. Martin bol veľkú časť kariéry môj vzor.

Čo sa týka jeho momentálnej kariéry, dostal sa do povedomia celej organizácie najmä vďaka tomu, že je ochotný pracovať skoro nonstop. Má toho veľa, ale je veľmi spokojný, vyhovuje mu to a vidí kariérne napredovanie a možnosť sa ďalej posúvať.

Ako relaxuje popri tvrdej každodennej práci? 

Zvyčajne si ide zacvičiť do posilňovne. Keď som prvýkrát prišiel do tréningového centra, neveril som vlastným očiam, čo všetko majú k dispozícii. Je to absolútne skvelý servis a myslia úplne na všetko. Ale je pravda aj to, že je v práci od 6:45 ráno a odchádza domov niekedy až okolo desiatej večer.

Počas zápasov dostáva tipy, ktorú akciu by chceli potom ešte raz vidieť na videu, to všetko si zapíše a hneď po zápase to v počítači zostrihá tak, aby to tréner mal zhruba do hodiny k dispozícii na stole a mohli si to prejsť.

Pri skautingu rieši analýzy celých zápasov, individuálne schopnosti hráčov, rady, ako ich brániť a podobne. Je to extrémne komplexné a na začiatku mu robil problém najmä americký basketbalový slang, pretože tie výrazy, ktoré používame na Slovensku, sa líšia od tých, ktoré sa používajú v NBA. Musel sa to rýchlo naučiť, no je tam dnes a je úspešný. 

Po ukončení strednej školy ste dostali štipendium na univerzite Saint Cloud State University v Minnesote, kde ste študovali žurnalistiku a popri tom hrávali basketbal. Je pre vývoj hráča lepšie americké univerzitné prostredie alebo európske klubové?

Myslím si, že to nezáleží iba od prostredia, ale najmä od osobnosti človeka. Amerika je úplne iná kultúra a ľudia tam majú iné hodnoty. Treba sa prispôsobiť a vedieť byť ako chameleón. Prostredie v Amerike si to vyžaduje, nie sú tam zvyknutí na európsku otvorenosť, sú zvyknutí byť konzervatívni a neustále pozitívne naladení. Na začiatku som s tým mal problémy a musel som sa to naučiť.

Na druhej strane európske kluby, najmä v basketbalovo pokročilých krajinách ako Španielsko, Taliansko, Nemecko či Francúzsko, majú svoje akadémie a vývoj hráča je viac technickejší s väčším využitím „basketbalového IQ.“

V Amerike je to atletickejšie, rýchlejšie, dôraz je kladený na štatistiky a napríklad na to, aby hráči strieľali z pozícií, z ktorých majú najvyššiu úspešnosť. Dnes v NBA dominujú európski hráči, ale aj Amerika má svoje čaro.

Mňa naučila Amerika nekompromisnosti a Európa ma naučila byť viac technický a premýšľať nad basketbalom. Myslím si, že to je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som bol úspešný – nebol som nejaký atlét, nemal som extra rýchle nohy, ale dokázal som čítať hru a mal som dobrú ruku. Ale to zasa vyplýva z tréningu – ja som strieľal, strieľal, strieľal a strieľal.

V tíme NBA Minnesota Timberwolves ste absolvovali aj skúšobný tréning, ktorý sa vám vydaril, ale do NBA vás napokon nedraftovali. Najlepšiu ligu sveta si zatiaľ zahral iba jeden Slovák, Richard Petruška, ktorý v drese Houston Rockets v sezóne 1993-94 ligu dokonca vyhral a vlastní vzácny prsteň víťaza NBA. Otvorila sa vám ešte niekedy šanca preniknúť do NBA?

Otvorila sa mi v čase, keď som hral vo Francúzsku play-off. Pred svojou prvou profesionálnou sezónou som bol na kempe v Trevise – bol to kemp Dallasu Mavericks, ktorý mi vybavil jeden agent.

V kempe som bol úspešný, získal som jediné ocenenie, ktoré tam dávali – Mr. Intensity, ktoré bolo pre naintenzívnejšieho hráča. Dostal som sa tým do hľadáčika Dallasu, ale aj San Antonia Spurs a dostal som ponuku byť v týchto tímoch v rámci letnej NBA ligy.

Ale v čase, keď sa táto liga hrala, som bol vo Francúzsku v play-off a nechcel som tím nechať „v štichu.“ Navyše som vedel, že väčšiu pravdepodobnosť preraziť budem mať v Európe a nechcel som si poškvrniť meno, zbaliť sa a okamžite odcestovať do NBA. Keď sa na to pozerám spätne, asi som to mohol raz urobiť, ale videl som väčší potenciál v Európe, kde som potom odohral krásnych 16 sezón.

Z USA ste odišli do Európy a sezónu 2002/03 ste strávili v chorvátskom tíme Istra Pula. Prečo práve tam a ako vám rok v Chorvátsku prospel?

Istra Pula preto, lebo mi agent dohodol skúšobný zápas v ich drese. Prišiel som do Rogle v Slovinsku, kde sa zápas hral, nepoznal som nikoho, predstavil som sa spoluhráčom, zoznámil som sa s trénerom a ten ma poslal na palubovku.

Myslím, že som nastrieľal 42 bodov, na čo mi tréner povedal, že idem s nimi rovno do Puly. Povedal som mu, že nie som ani zbalený, ani zmluvu nemáme, nič z toho. Po dohode s agentom som odcestoval ešte domov a o dva dni som sa do Puly vrátil.

Basketbal v Pule bol pre mňa kultúrny šok. Tréner Joško Puľa bol počas vojny v bývalej Juhoslávii veliteľ v armáde – a striktný bol aj ako tréner. Pondelky sme napríklad trénovali bez lopty, pričom on stál v strede ihriska a fajčil jednu cigaretu za druhou.

Ďalším zážitkom bolo aj to, že keď sme hrali doma proti Rijeke a porazili sme ich, naši fanúšikovia zahádzali autobus kameňmi a rozbili všetky sklá, čo pre mňa boli veľmi divné veci. A v neposlednom rade – po dvoch výplatách som už žiadnu ďalšiu nedostal, takže som si zbalil veci a odišiel som do Francúzska.

Vo Francúzsku ste v priebehu troch rokov vystriedali viaceré tímy. Ako vás posunulo toto pôsobenie z hernej a ľudskej stránky? 

Prvý tím, do ktorého som prišiel, bol Limoges, ktorý potreboval zostať v druhej lige. Mňa brali ako pomoc a podarilo sa nám zachrániť sa.

Odtiaľ som prešiel do tímu Bourg-en-Bresse, ktorý sa takisto potreboval zachrániť – hrali sme play-out so siedmimi tímami druhej ligy, ktoré sme vyhrali a taktiež sme sa zachránili. Ďalší rok ma podpísal Paríž, kde som sa však nezhodol s trénerom, ktorý prišiel viackrát na tréning opitý.