PRIEVIDZA. Tú slávnu éru pripomína už len zopár čiernobielych fotografií a najmä nezmazateľné spomienky. V druhej polovici 80. rokov minulého storočia vládol na Hornej Nitre basketbalový boom.

Basketbalisti Baníka Cígeľ Prievidza sa v roku 1989 po prvýkrát v histórii stali federálnym majstrom a predstavili sa aj na európskej scéne.

Pre niektorých hráčov to znamenalo, že sa v ére socializmu dostali prvý raz v živote za Železnú oponu.

Basketbalom žila vtedy celá Horná Nitra od Partizánskeho až po Prievidzu. Bonbónikom celého úsilia bola pre prievidzských basketbalistov konfrontácia s jedným z najlepších európskych tímov FC Barcelona, s ktorým sa stretli v druhom kole Európskeho pohára majstrov. V sobotu uplynie od pamätného súboja v Prievidzi 35 rokov.

„Bola plná hala. A pred ňou stálo ďalších dva a pol tisíc divákov, ktorí sa nedostali k lístkom. My sme boli počas celej sezóny zvyknutí na podporu ľudí. Neodpadli sme z toho, menili sa akurát naši súperi,“ opísal priamy aktér zápasov, člen Siene slávy prievidzského basketbalu, Branislav Jašš.

Na atraktívnych podujatiach, kde dopyt výrazne prevyšoval ponuku, sa aj v socializme vedeli priživiť špekulanti a priekupníci. Pred zápasom proti Barcelone však podľa bývalých hráčov vyšli naprázdno.

Po desať lístkov na zápas dostali hráči a ľudia z klubu, zvyšné vykúpili fanúšikovia. „Na čiernom trhu lístky neboli. Kto mal lístok, tak ho nechcel predať. Špekulanti sa k nim nedostali,“ hovorí bývalý basketbalista a taktiež člen klubovej Siene slávy Marián Stopka.

Na zápase proti Barcelone však vládla trochu komornejšia atmosféra, než na akú boli hráči Prievidze zvyknutí.

„Mali sme veľmi búrlivé obecenstvo. Ale proti Barcelone to také nebolo. Keď som sa pozrel do hľadiska, plno doktorov, právnikov. Všetci páni chceli vidieť veľkú Barcelonu,“ hovorí Stopka.

Bez reprezentantov

Na to, aby sa Prievidza mohla pozrieť do európskeho basketbalu, potrebovala majstrovskú sezónu. V ére spoločného štátu Čechov a Slovákov bola federálna liga na vysokej úrovni.

V 80. rokoch v lige diktovali tempo najmä Zbrojovka Brno, Inter Bratislava, či pražské tímy Sparta a VŠ. V kádroch mali aj vicemajstrov Európy z roku 1985, ako napríklad Juraja Žuffu (Inter), Ota Matického (Inter), Jiřího Okáča (Brno) či Vladimíra Vyorala (Sparta).

Prievidza vyhrala titul bez jediného reprezentanta, čo ešte viac vzbudilo rešpekt tímu okolo Jána Hluchého.

„V tom roku, keď sme boli majstri republiky, sme nemali najlepších pivotov. Tí boli v Brne, Interi či v Prahe. Ale mali sme troch - Jaro Kraus, Braňo Jašš a Karol Varga. Spolu boli najlepší. Takisto aj krídla,“ vyzdvihol Stopka.

Vznikla chémia

Majstrovskej sezóne predchádzala práca bývalého trénera Jána Kostku, ktorý tím viedol štyri sezóny od roku 1984.

Stopka aj Jašš sa zhodli, že Hluchý svojím príchodom takpovediac "zlízol smotanu". Tímu však dodal systém svojím strategickým myslením, aj jednotný štýl hry.

„Poznal typológiu každého hráča. Staval na tom, v čom je ten hráč dobrý. Podľa toho rozdával aj úlohy. Bolo to prospešné pre hráčov, vedeli si to sami odsledovať. Hráči si uvedomili, kedy sú na palubovke dlho a ak niečo pokazili, sami schádzali z ihriska,“ vysvetľuje Jašš.

Tréner Hluchý hráčom vštepoval taktické úlohy a naučil ich nestrácať lopty. „My sme mali v priemere osem stratených lôpt na zápas. Hru sme mali postavenú na dokonalom odstavení hráčov súpera,“ dodal Stopka.

Tréner bol špecifický v tom, že starším hráčom dával príležitosť hovoriť o taktike a rešpektoval ich nápady. „Ja som bol mladík, ale Marián s ním predebatoval aj 20 minút, kým sme hádzali na kôš. Robil to dobre, všetkých nás dostal na svoju stranu,“ dodáva Jašš s úsmevom.

Prievidza v majstrovskej sezóne 1988/1989 vytvorila aj rekord súťaže, keď vyhrala šestnásť zápasov v rade. Hluchý bol typický svojimi rôznymi signálmi. Hráči museli poznať znamenia na 30, 25, 20, 15, 10, 5 a 3 sekundy.

„Dokonca aj na jednu. Tým, že sa hralo na tridsať sekúnd, basketbal bol prepracovanejší. Strieľalo sa len vtedy, keď na to bola pozícia. Všetky signály sa dali zakončiť piatimi spôsobmi,“ vysvetlil Stopka taktické myslenie trénera Hluchého.

Už si vymieňali vizitky

Dvojzápasu Prievidze s Barcelonou v Európskom pohári majstrov (dnešná Euroliga) predchádzalo ešte prvé kolo súťaže.

Tím z Hornej Nitry sa v ňom stretol so švédskym majstrom Täby Basket. Prievidžania v severskej krajine prehrali o 12 bodov 71:83. „Mariána chceli kúpiť,“ spomína so smiechom Jašš.

Vo Švédsku mali odohrať Prievidžania ešte jeden prípravný zápas, no napokon k nemu nedošlo. Hráči sa tak pobrali domov o dva dni skôr, ale museli sa neplánovane zdržať vo Viedni.

„Nechápali sme, chceli sme už ísť domov. Ale potom nám povedali, že musíme čakať, lebo plánovaný príjazd do Československa máme až o dva dni a nemôžeme ísť proti pravidlám komunistického režimu. Bola taká doba,“ spomína Stopka.

Keď prišli Švédi na Slovensko, cítili sa už ako víťazi. Verili si. Myslel si to aj manažér Barcelony, ktorý sa prišiel pozrieť na zápas.

„So švédskym manažérom si vymenil už pred zápasom vizitky a dohadovali sa, kde budú bývať, keď sa v ďalšom kole stretnú. Nám nepovedal ani Buenos dias (dobrý deň),“ smeje sa Stopka.

Prievidza však v odvete zmazala 12-bodové manko zo Švédska a vyhrala 95:61.

„Tí Švédi boli majstri. Mali piatich takých černochov, že keď vybehli na ihrisko, myslel som si, že nás zožerú a vypľujú len kosti. Ale zabojovali sme a vyšlo to,“ dodá.

Chceli vyhrať

Štvrtok, 26. októbra 1989 nadišiel veľký deň prievidzského basketbalu, zápas proti Barcelone.

„Na duel sme sa ani nemali ako pripraviť. Videá vtedy u nás iba začínali, nemali sme také možnosti. Nemali sme ich kde vidieť hrať. Za komunizmu sme sa k západným televíziám nedostali,“ hovorí Stopka.

Do Prievidze prišlo katalánske mužstvo s veľkými skúsenosťami. Prievidžania priznali, že najviac sa zľakli klubového loga, mali pred súperom rešpekt. „Mali sme jeden malý handicap. Vyhrali sme ligu ešte za socializmu, za hranice sme sa s basketbalom dostali do Budapešti alebo do Poľska,“ dodáva Stopka.

Zápas pred vypredaným hľadiskom prievidzskej haly mal grády už od začiatku. Domáci na začiatku aj viedli, po prvom polčase bol stav 39:39.

„Tréner bol prekvapený viac ako my. Všetci si mysleli, že dostaneme o tridsať. Hráčom Barcelony asi vyčistili žalúdky,“ spomína Jašš.

Zápas sa podľa neho vyvíjal tak, že problémy mala Barcelona, nie domáci. „Mysleli si, že to bude ľahká cesta. Až ten druhý polčas zapli.“

Paul Thompson, Andres Jimenéz, Ferran Martinéz, Xavier Marin. Čo meno, to pojem. Hráči sa rozhodovali, či budú hrať v Španielsku alebo v zámorskej NBA.

Najväčšie problémy im robili pod košom, kde ich nemali domáci šancu ubrániť. Napokon Prievidza v domácom súboji prehrala 74:85. „Hanbu sme si určite neurobili. Ak by sme s nimi hrali ďalší domáci zápas, vyhrali by sme. Mali sme rešpekt zo značky,“ hodnotí Stopka.

Hráči Barcelony vynikali silou, výškou i skúsenosťami. „Oni mali kontakt s celým svetom. Ale boli sme dôstojný súper, sami povedali, že nečakali taký odpor. Ešte aj teraz fanúšikovia spomínajú, aký to bol super zápas,“ reaguje Jašš.

Prievidza nemusela prehrať dvojciferným rozdielom. Stopka vysvetlil, prečo sa to stalo: „Pred koncom to bolo ešte len o šesť bodov. Mali sme len dve možnosti: Buď rýchlo zakončíte a dáte kôš, alebo nie a oni to využijú. No a bola to tá druhá možnosť. Dali nám z protiútoku dva koše. My sme nehrali na výsledok, chceli sme vyhrať.“

Na obede s Koemanom

Týždeň po domácom európskom sviatku sa Prievidžania vybrali do Barcelony. Do Španielska leteli.

„Šli sme najskôr z Bratislavy do Prahy takým vrtuľovým lietadlom. Kamarát kričal na pilota: Počúvajte, veď na krídle sa plechy trepú. A on mu povedal: To si nevšímajte, po tomto lete už ide do šrotu,“ vysvetľuje Stopka, dnes už so smiechom.