Ako sa mažoretka Mirka stala športovou novinárkou

PREŠOV. Je jediná prešovská športová novinárka. Športu sa venuje aj v súkromí. Je futbalová fanatička a ako sama vraví, futbalový klub Tatran Prešov miluje. O tom, ako začínala s novinárčinou a televíznymi reportážami a čo bol jej sen, prezradila pre MY Miroslava Baranová.

Vždy si chcela byť novinárka? Kde si navštevovala základnú a strednú školu?

„Chodievala som na základnú školu na ulici Československej armády. Je to momentálne najväčšia škola v Prešove. Čo sa týka strednej školy, tak to bolo pre mňa len pro forma. Chodila som na strednú školu podnikania a študovala som manažment cestovného ruchu. Ale už na základnej škole som vedela, že môj cieľ je byť športová novinárka. V podstate mi bolo jedno, kde vyštudujem strednú školu, vedela som, kam chcem ísť na vysokú a čomu sa budem naozaj venovať.“

Takže ťa to štúdium nebavilo?

„Nedá sa to takto povedať. Aj áno, ale nebola to moja priorita, zostať pri manažmente.“

Nakoniec si ale študovala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.

„Áno. Boli to mediálne štúdiá. Bola som rada, keď som sa na túto školu dostala, mala som ju vysnívanú už oveľa skôr. Štúdium som ukončila len nedávno a škola mi ešte chýba. Mali sme síce veľa teoretických predmetov, vždy sme písali množstvo prác a analýz, mali sme veľa slovenčiny, ale aj praktické predmety. To všetko mi však pomohlo v mojej práci a stále mi aj pomáha.“

Prvý článok o hádzanej

Kedy si naskočila do toho novinárskeho života?

„Bolo to už na strednej škole. Moja trénerka mažoretiek sa poznala s prešovským novinárom Jánom Jacošom, ktorému ma spomenula. On to prijal a ponúkol mi spoluprácu v Prešovskom večerníku. Dodnes som mu za to vďačná. Aj jeho zásluhou odštartovala moja novinárska kariéra, stále spolupracujeme a vždy mi pomáha.“

Keďže si futbalový nadšenec, bol tvoj prvý článok o futbale?

„Práveže nie. Prvý článok som písala o hádzanej a bol to rozhovor s terajším kapitánom Radom Pekárom.“

Žena a športová žurnalistika, pre niekoho niečo zvláštne, pre niekoho nie. Ako ťa na začiatku vnímali terajší kolegovia novinári?

„Dá sa povedať, že celkom fajn. Aj keď niektorí na mňa pozerali, že čo ja tam hľadám a že idem písať šport. Bola som také dievčatko a preto som sa, samozrejme, musela trošku oťukať. Presvedčiť ľudí, že aj žena môže byť športová novinárka, bolo ťažké.“

Takže začiatky neboli jednoduché.

„Neboli, ale postupne sa to zlepšovalo. Teraz ma už každý v redakciách pozná. Je to už v pohode. Musela som si vydobyť, aby ma novinári a športovci akceptovali.“

Si hlásateľka ligových zápasov vo futbalovom klube 1. FC Tatran Prešov. Baví ťa to?

„Bol to jeden z mojich veľkých futbalových snov. Táto práca ma neskutočne baví a keďže som aj fanúšička prešovského Tatrana, tak je to bonus, za ktorý som vďačná.“

Ako prišlo na to, že budeš aj hlásateľka?

„Najprv som zaskakovala za Jána Jacoša. Práve on ma k tomu doviedol. Spočiatku som hlásila tretiu ligu, kde pôsobí juniorka Tatrana. Neskôr som začala aj zápasy A mužstva. Paradox je to, že ponuka na hlásenie A mužstva prišla nečakane. Bolo to len pár hodín pred zápasom.“

Ktorý zápas to bol? Pamätáš sa na to?

„Bol to domáci zápas, kde Tatran Prešov hostil klub z Podbrezovej. Ten zápas vtedy skončil pre Tatran zle. Prehral 0:2. Bolo to prekvapenie pre divákov a novinárov, že som hlásila. Po zápase za mnou chodili a chválili ma, že som to zvládla a že sa im to páčilo. Mala som z toho radosť.“

Nemala si z toho trému, keďže ťa bude počuť kopec divákov vo Fortuna lige?

„Jasné že tú trému som mala. Môj predchodca Ivan Kriššák nasadil latku veľmi vysoko. Je to profesionál. Je ťažko ju preskočiť.“

Vieš o tom, že v celej stodvadsaťročnej histórii Tatrana si jediná hlásateľka?

„Je to pre mňa česť a motivácia a zároveň. A splnenie sna. O tejto práci som totiž snívala odmala. Na zápasoch som stále hovorila, že niekedy by som chcela takto hlásiť aj ja. Určite mi vtedy ešte nikto neveril, že by to bol možné, ale dokázala som to. Išla som si za svojím a po pár rokoch sa moje želanie splnilo.“

Spolupracuješ aj s prešovskou televíziou TV7. Ako k tejto spolupráci došlo?

„Oslovil ma majiteľ telky Rado Kreheľ. Pre mňa to bola výzva. Je to trošku iné ako písať články. V TV7 nerobím len šport, ale aj kultúru a spravodajstvo. Dá sa povedať, že ma to baví.“

Ale skúsenosti s televíziou si už mala aj skôr, alebo nie?

„Áno. Po príchode na vysokú školu som pracovala aj v študentskej televízii Mediálka. Už v prvom ročníku som dokonca pomáhala kolegom novinárom a natáčala som reportáže pre celoslovenské televízie.“

Ktorú reportáž si natáčala ako prvú?

„Bolo to pri otvorení NTC v Poprade, kde hrá aktuálne domáce zápasy náš futbalový Tatran. Prvý rozhovor pre televíziu bol s prezidentom Slovenského futbalového zväzu Jánom Kováčikom.“

V dedkových šľapajach

Kto ťa doviedol k športu?

„Bol to môj dedko. Od malička ma brával v Prešove na futbalové, hokejové a aj hádzanárske zápasy.“

Takže aj tvoj dedko bol fanúšik futbalu v Prešove?

„Samozrejme. Popri mne už aj celá rodina. Dedko býval pri štadióne futbalového klubu. Na zápasy chodieva už vyše šesťdesiat rokov. Stále mi hovorí o svojich zážitkoch z futbalových zápasov. Dúfam, že je hrdý na to, že teraz som súčasťou duelov Tatrana aj ja.“

Máš aj nejakú historku z rozprávania svojho dedka, čo zažil na športoviskách?

„Jedna taká by sa našla. Bol to derby zápas medzi rivalmi z Prešova a Košíc. Počas zápasu v Prešove domáci fanúšikovia pustili vrany, ktoré mali poviazané krídla, na ihrisko. Celý štadión sa začal smiať. Vtipné bolo, ako hráči začali chytať a naháňať tie operence, aby zápas mohol pokračovať.“

Určite ti vravel aj o tom, ako na štadión chodievalo množstvo divákov.

„To áno. Stále mi to pripomína. Na každom zápase bolo vypredané. Štadión v tej dobe praskal vo švíkoch.“

Žiaľ, liga sa momentálne nehrá na prešovskom štadióne, ako to vnímaš?

„Je mi to ľúto. Je mi smutno z toho, že sa môj milovaný štadión búra. Je dobré, že vyrastie v Prešove nový stánok, ale nie som stotožnená s tým, že nebude na svojom pôvodnom mieste, pretože práve tam začala moja veľká láska k Tatranu. S týmto sa preto len ťažko vyrovnávam.“

Učaroval jej futbal

Futbal je u teba top?

„Samozrejme že áno. Futbal, to je môj život a na prvom mieste je náš Tatran. Ale keď som bola malá, tak to bol hokej, až neskôr futbal a hádzaná. Všetky tieto športy pre mňa znamenajú veľa, ale vedie futbal.“

Kde sa to u teba zlomilo, že práve futbal je pre teba číslo jeden?

„To viem celkom presne... Bola som na zápase 1. FC Tatran Prešov – ŠK Slovan Bratislava. Prešov hral druhú najvyššiu súťaž. Vtedy tatranisti vyhrali 3:0. Na zápase bolo 6 500 divákov a bolo to skvelé. Odvtedy som na každom jednom domácom stretnutí našich futbalistov a som rada, že sa mi postupne darí chodiť podporovať zeleno-bielych aj na zápasy vonku.“

Pravidelne však navštevuješ aj zápasy hádzanárskeho Tatrana.

„Je to tak. Rada ju pozerám. Hádzaná je krásny šport.“

A čo hokej?

„S hokejom je to trošku komplikovanejšie. Je pravda, že hokej navštevujem pomenej, ale, bohužiaľ, už nie je toľko času, ako bolo v minulosti. Musím to napraviť.“

Nie je tajomstvo, že pravidelne navštevuješ aj futsal.

„Je to tak. Futsal mám rada. Nie je to až taký populárny šport na Slovensku, ale mňa zaujal. Dokonca v prešovskom klube FK Ekoprim Prešov aj pracujem.“

Týka sa to mediálnej práce?

„Áno. Natáčam zápasy, robím videá a popri tom aj rozhovory s hráčmi a mám na starosti kontakt s médiami. Komunikujem s nimi ohľadne celého klubu.“
Majsterka sveta s súborom mažoretiek Labi

Si známa tým, že si mažoretka. Ako si sa k tomuto športu dostala?

„Už v materskej škole som tancovala v súbore Lupienok, neskôr v Šarišančeku. Keď som chodila na základnú školu, tak bol konkurz na mažoretky. Mojej mamke sa to veľmi páčilo a preto ma prihlásila. Absolvovala som ho a zobrali ma. Mažoretky sú taktiež moja srdcová záležitosť a život bez nich si ani neviem predstaviť.“

Koľko rokov si mala, keď si s tým športom začala?

„Deväť .“

Pôsobíš v súbore Labi, s ktorým si mala nejeden úspech a dokonca si sa stala aj majsterkou sveta. Ako to vnímaš?

„Áno, je to tak. So súborom Labi sme v chorvátskom Poreči v roku 2016 dokázali získať titul majsteriek sveta. Porazili sme aj silné Afričanky, bola to paráda.“

Ktorý zážitok patrí k tvojim najväčším?

„S mažoretkami sa pravidelne zúčastňujeme festivalov a karnevalov v zahraničí. Medzi moje najväčšie zážitky patrí účasť na druhom najväčšom karnevale na svete vo francúzskom Nice. Tam sme boli ako jediný súbor zo Slovenska dvakrát.“

Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny č.8/2018. V predaji od utorka 27. 2. do pondelka 5. 3.