Zažil streľbu počas zápasu. Futbal na Balkáne je iný, vysvetľuje tréner Hodruše-Hámrov

S futbalom začínal v rodnom Novom Sade. Veľkú časť života však prežil v Severnom Macedónsku, kde v mládežníckych kategóriách hrával za FK Vardar Skopje a FK Belasicu Strumica.

Zahral si aj v Maďarsku (Diósgyőr), v Česku (Kroměříž) aj na Slovensku (Žiar nad Hronom), kde sa usadil, získal slovenské občianstvo a pôsobí v nižších súťažiach.

V čom sú futbalové súťaže na Balkáne iné ako na Slovensku?

Sú emotívnejšie, čo majú na svedomí balkánski fanúšikovia a ich bláznivá povaha. Keď sa hrajú derby, vždy býva vypredané a atmosféra je elektrizujúca.

Keď príde 70-tisíc ľudí, je to niečo neskutočné. Najväčšie derby v Srbsku je medzi Crvenou Zvezdou a Partizanom Belehrad. Aj keď roky sa snažia zakázať pyrotechniku, na štadiónoch je stále všade.

Sú známe prípady, keď diváci vybehli na ihrisko. Alebo na Balkáne je úplne bežné, že sa fanúšikovia hráčom vyhrážajú. Stalo sa, že niektorí hráči sa báli nastúpiť na zápas.

Aj vy ste mali niekedy strach?

V Severnom  Macedónsku sme vo Vardare Skopje hrali veľké derby proti Škendiji Tetovo.

Medzi týmito klubmi je veľká rivalita, ba priam neznášanlivosť, nakoľko Skopje je čisto macedónske a v Tetove majú zasa prevahu Albánci.

Keď bola krajina na pokraji občianskej vojny medzi macedónskou väčšinou a albánskymi povstalcami a zopár dní pred zápasom zastrelili množstvo policajtov, zápas označili za rizikový a hral sa bez divákov.

Napriek tomu sme mali strach. O to viac, keď sa v blízkosti štadióna začalo počas stretnutia strieľať. Nakoniec sme ho dohrali, strelil som aj gól. Vyhrali sme 2:1 a hneď sme utekali domov, pretože sme sa všetci báli o život. Aj keď sa nikomu nič nestalo, trápilo ma to.

Prečo?

Pretože ľudia, ktorí spolu pred týždňom grilovali, začali po sebe zrazu strieľať. Nerozišli sme sa pokojne ako Česko a Slovensko, ale veľmi zle.

Po rozpade Juhoslávie boli vzťahy medzi jej bývalými republikami krajinami veľmi napäté. A sú dodnes.

Niektorí ľudia si dodnes nevedia prísť na meno. Napríklad, keď hrá Chorvátsko proti Srbsku, je to veľmi rizikový zápas.

Keď hrajú aj kluby z týchto krajín proti sebe, vždy UEFA označí duel za maximálne rizikový.

Sú balkánske ligy herne kvalitnejšie ako naša?

To zasa nie. Myslím, že sú porovnateľné s našou. Balkánske mužstvá sú trošku technickejšie, ale tu sú zasa hráči lepšie fyzicky pripravení.

Nedávno sme mohli vidieť vyrovnané zápasy medzi Spartakom Trnava a Crvenou Zvezdou. V minulosti tiež Petržalka vyradila Partizan Belehrad.

V poslednom čase na Balkáne stúpa počet legionárov rovnako ako na Slovensku, čo zohráva rolu v tom, že zápasy slovenských a balkánskych tímov sú vyrovnané.

Po skončení aktívnej kariéry hráte šiestu ligu na Slovensku. Akú úroveň majú nižšie futbalové súťaže vo vašej rodnej krajine?

Musím povedať, že na Slovensku sú určite na vyššej úrovni. V Severnom Macedónsku majú tuším len päť líg. V Srbsku viac, ale je to bieda.

Čo sa týka hernej stránky, je to slabé. Kým na Slovensku príde na zápas 200 ľudí, tam 50. Ľudia tam nemajú o futbal záujem. Na Slovensku sa futbalom na dedine ľudia bavia víkend čo víkend. Na zápasy chodia celé rodiny a po zápase sa zabávajú.

Som šťastný, že v Hodruši-Hámroch je výborná partia a všetci sa z futbalu tešíme.

Aj v Hornej Vsi, kde som hrával predtým, bolo obrovské zanietenie pre hru. To som počas kariéry nikde nevidel, aby sa ľudia takto futbalom bavili.

Nie je len o deväťdesiatich minútach na ihrisku, ale o hodinách potom, kedy sa sedí pri dobrom pivku. V dedinskom futbale je najdôležitejšia partia a až potom všetko ostatné.

Trikrát ste sa v okresnej súťaži stali najlepším strelcom. Ako ste to ako bývalý profesionál brali?

Nejako špeciálne som to neriešil, skôr som sa vždy tešil z dobrej atmosféry v kabíne. Pretože, keď som hral profesionálne, bolo to iné ako teraz.

V profesionálnych súťažiach sa každý pozerá na seba. Na dedine sú všetky úspechy spoločným dielom.

Ste rodákom zo Srbska. Ako ste sa dostali na Slovensko?

Niekde pri Prešove sme hrali turnaj a prišiel za mnou vtedajší manažér Žiaru nad Hronom pán Greguš, aby som ich posilnil. Neváhal som a ako 25-ročný som prišiel.

Postúpili sme do druhej ligy, no potom prišli finančné problémy. Boli sme s obrovským náskokom na prvom mieste, mali sme postúpiť do ligy, no sezónu sme nedohrali. Bola to škoda.

Potom som s vtedy ešte priateľkou Luckou odišiel do českého Kroměříža. Odohral som tam však len rok a prišli sme späť na Slovensko, kde žijeme dodnes.

Takže ste si tu založili rodinu.

Áno a som tu šťastný. Rodina je základ všetkého, inak by som tu nebol. Bývame v Hodruši-Hámroch, kde robím aj športového manažéra klubu a keďže manželka je volejbalistka, snažíme sa rozvíjať aj iné športy. Založili sme volejbalový klub.

Aké máte ambície?

Keďže som aj trénerom mládeže a mužov, odovzdať mladším svoje skúsenosti. Chcem dať priestor najmä mladým, aby ukázali čo je v nich. Budem im nápomocný ako najlepšie viem a vždy im rád poradím.

Už nehrávate?

Občas, držím sa najmä na lavičke. Lebo z tade budem najlepšie vedieť poradiť. Samozrejme, keď nás bude málo, nastúpim.

Je pravda, že ste ako tréner dostali aj ponuku z FK Pohronie?

Áno, aby som sa venoval mládeži. Veľmi som sa jej potešil, ale nakoniec som ju musel odmietnuť, pretože stále chodím aj do práce a nestíhal by som cestovať. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Aký je váš najväčší futbalový zážitok?

Ťažko vybrať jeden, bolo ich množstvo. Pre mňa bolo vždy zážitkom, keď som prestupoval z krajiny do krajiny. Keď som prišiel do Maďarska, nevedel som nič, dorozumieval som sa rukami a nohami. Ale nakoniec som sa ťažkú reč naučil.

Vždy som sa rád učil nové jazyky. Škoda, že teraz po rokoch viem po po maďarsky už len počítať. Ale to nevadí, hral sa tam kvalitný fyzicky náročný futbal, ktorý mi veľa dal.

DRAGAN KARAKAČANOV

Vek: 38 rokov

Hrával za: FK Vojvodina Novi Sad (Srbsko), FK Vardar Skopje (Macedónsko), FK Belasicu Strumica (Macedónsko), Diósgyőr Miškolc (Maďarsko), Madžari Solidarnost (Macedónsko), Žiar nad Hronom, Kroměříž, Žiar/L. Vieska, Dudince, Sása, Horná Ves, Hodruša-Hámre