Zamborská: Krasokorčuľovanie je mojou srdcovou záležitosťou

Krasokorčuliarsky klub Kraso Prešov oslávil v závere decembra päťdesiate výročie svojho vzniku. Najprv bol súčasťou TJ Štadión Prešov, neskôr TJ OÚNZ Prešov, od roku 1991 je samostatným občianskym združením. Od začiatku v ňom pôsobí HELENA ZAMBORSKÁ ako trénerka a od roku 1991 je i jeho predsedníčkou. Svojou zanietenou, húževnatou a cieľavedomou prácou sa pričiňuje o to, že prešovský klub patrí medzi najlepšie na Slovensku a jeho pretekárky a pretekári sa výrazne presadili aj za hranicami našej krajiny. Významná je i jej práca v Slovenskom krasokorčuliarskom zväze. Každoročne sa podieľa na organizovaní obľúbenej Ceny mesta Prešov v krasokorčuľovaní. Jej dlhoročné pôsobenie v tomto športe ocenil i Klub fair play Slovenského olympijského výboru.

Ako ste sa dostali do prešovského krasokorčuľovania?

„Mala som trinásť rokov, keď som prišla z Moldavy do Prešova. Základy krasokorčuľovania som už mala a tak som v ňom chcela pokračovať. Mojím trénerom bol medzivojnový majster Slovenska v krasokorčuľovaní Viliam Gonda. Keď sme sa prisťahovali do Prešova, práve vznikal nový klub a tak som sa doň prihlásila. Chýbali však tréneri. Tréner Imrich Töczik, ktorý chodil z Košíc, mi povedal: – Z teba bude dobrá trénerka, budeš mi pomáhať a trénovať. A tak som sa stala cvičiteľkou a trénerkou.“

V prešovskom krasokorčuľovaní pôsobíte už polstoročnicu. Čo bolo rozhodujúce, že sa stalo súčasťou vášho života?

„Je to moja srdcová záležitosť, bez srdca sa tento šport nedá robiť. Keď mi už nedovolili venovať sa krasokorčuľovaniu pretekársky, povedala som si, že musím byť dobrou trénerkou a nasledovníkom dám všetko, čo môžem, aby z nich boli dobrí pretekári.

Klub patril i patrí medzi popredné na Slovensku. Čo to od vás i vašich spolupracovníčok a spolupracovníkov vyžadovalo a vyžaduje?

„Vyžadovalo hlavne to, aby sme mali dostatočný počet hodín na ľadovej ploche a mohli trénovať. Kedysi sa jazdili aj povinné cviky a tak sa trénovalo dvojfázovo – povinné cviky a voľné jazdy. Tiež obetavých funkcionárov a rodičov, ktorí boli ochotní chodiť s deťmi na tréningy, voziť ich na preteky, zháňať peniaze a sponzorov. Stále je to ťažké, lebo bez financií sa to robiť nedá.“

Čo pre vás táto práca znamená, čo vás dokáže najviac potešiť, na ktoré úspechy spomínate najradšej?

„Vždy ma poteší, keď deti dosiahnu dobré výsledky, napredujú a niečo sa naučia a znova prídu ďalšie deti. Niektorí ľudia sa ma pýtajú: – To vládzeš toľko robiť, to ťa ešte baví, však je to stále to isté. Hovorím, no baví ma to, lebo vždy je to s inými deťmi. Každé dieťa je originálne, prezentuje sa inak, lebo krasokorčuľovanie je umeleckým športom. Na najvyšší piedestál sa dostane ten, kto sa najviac priblíži maximu. Mojimi rukami prešlo mnoho detí a hovorím, každé je iné a dá do tých zostáv niečo svoje. Prvé úspechy sme dosiahli, keď ešte so mnou trénovala pani Petríková. Super generáciou boli súrodenci Peter a Mária Čížovci – Peter Číž to dotiahol až do seniorskej reprezentácie. Krasokorčuliari nie sú profesionálmi, svojmu športu sa nevenujú preto, aby ich živil, prednosť má štúdium. Je to ozaj záľuba, bez záujmu a podpory rodičov by sme toľko detí nemali. Ďalšie úspechy dosiahli moja dcéra Linda, Eva Pállová – na majstrovstvách Slovenska získala šesť medailí, Michaela Bartková, Alica Rothová, Mária Sofia Pucherová, Patrícia Miščíková – druhý rok študuje medicínu, na ľad však stále chodí, príde a urobí svoje a z toho som príjemne prekvapená.“