V hierarchii svetového volejbalu patrí k absolútnej rozhodcovskej špičke. Na konte má účasť vo finále olympijských hier i majstrovstiev sveta.

Úspechy žne aj v civilnom povolaní. Je vysokoškolský profesor, prodekan, vlastní tituly MUDr. i PhD. Pri rozhovore pôsobí rovnako ako na palubovke. Mimoriadne pokojne a rozvážne.

Slovenský rozhodca JURAJ MOKRÝ zažil v Paríži jednu z najvydarenejších olympiád. Pochvaľoval si kvalitu mužstiev, atmosféru a organizáciu podujatia. 

„Domáci Francúzi sa tešili z toho, že majú olympiádu doma. Na uliciach a námestiach robili aktivity spoločenského charakteru, ktoré boli spojené s podujatím,“ povedal v rozhovore pre Sportnet 49-ročný rodák z Prievidze. 

Kedy ste sa dozvedeli, že pôjdete ako rozhodca na olympijské hry do Paríža? 

Informáciu zo Svetovej volejbalovej federácie som dostal asi pol roka pred začiatkom hier. 

Koľko zápasov ste na podujatí odpískali? 

Desať zápasov. Z toho päť ako hlavný rozhodca, dva ako druhý rozhodca a v troch som bol ako tretí rozhodca.

Aká je funkcia druhého a tretieho rozhodcu vo volejbalovom zápase? 

Druhý rozhodca má na starosti chyby pri dotykoch hráčov pod sieťou alebo prešľapy pod sieťou a posudzovanie postavenia. Tretí rozhodca má na starosti komunikáciu s lavičkami, prerušenia hry. Zisťuje, akú výzvu mužstvo chce využiť. 

Tretí rozhodca je akási ochrana pred verbálnymi útokmi trénerov, ak by prišlo na nejaké kontroverzie. To je jeho úloha. Okrem toho kontroluje aj správanie členov mužstva na lavičkách. 

Ktorý typ rozhodcu vám svedčí najviac? V ktorej pozícii sa cítite najlepšie? 

Priznám sa, že rád robím druhého rozhodcu a rovnako aj hlavného rozhodcu. Nemám však problém ani s jednou z funkcií. 

V mužskom finále ste boli na pozícii tretieho rozhodcu. Domáci Francúzi zdolali Poľsko jednoznačne 3:0. Zrejme ste nemali problém s lavičkami oboch tímov, však? 

Francúzi šli do finále veľmi dobre pripravení. Bolo to jednoznačné. Dá sa povedať, že súperovi nedali žiadnu šancu aj napriek tomu, že sa Poliaci dostali do finále turnaja po viac ako štyridsiatich rokoch. Pre nich už aj to bol úspech. Nebol to ich deň. 

Pred troma rokmi na olympijských hrách v Tokiu som rozhodoval ženské finále. Je taký úzus, že na ďalší rok dávajú vo finále šancu niekomu inému. 

Už len to, že som dostal nomináciu ako tretí rozhodca, bolo pre mňa milé prekvapenie. 

Váš vrcholný zápas na olympiáde v pozícii hlavného rozhodcu bol teda semifinálový zápas žien USA – Brazília. 

Áno, bola to i repríza finále z poslednej olympiády. Vtedy som pískal ako hlavný rozhodca. Semifinálový duel medzi USA a Brazíliou bol najviac dramatický z posledných zápasov, skončil sa 3:2. Vyhrali Američanky po tuhom boji. 

Kvalitne bolo toto stretnutie veľmi vysoko. Aj funkcionári to hodnotili ako jedno z najkvalitnejších stretnutí na turnaji. 

Koncovka zápasu bola veľmi napätá. Vy ste však opäť pôsobili veľmi rozhodne a pokojne. Ako ste to vnímali? 

Myslím, že ako rozhodcovia sme to zvládli. Boli tam nejaké situácie, ktoré potrebovali náš zásah, ale veľmi dobre to hráčky i tréneri akceptovali a poďakovali nám za výkon. Nemyslím si, že by bol počas stretnutia nejaký problém. 

Náročnejšiu situáciu ste zažili v štvrťfinálovom zápase Francúzsko – Nemecko, kde ste dokonca udelili i červenú kartu. Bolo aj toto stretnutie dobre zvládnuté?  

Bolo potrebné urobiť toto rozhodnutie, pretože na začiatku piateho setu som udelil žltú kartu pre nemeckého hráča. Neskôr som jednu udelil i Francúzovi za nevhodné správanie voči súperovi. 

Vzápätí na to sa rovnako nevhodne správal aj nemecký hráč. A keďže už mužstvo malo jednu žltú kartu, musel som dať podľa pravidiel červenú. Jednoducho som inú možnosť v zásade nemal. 

Samozrejme, že to neprijali s nadšením. Namiesto toho, aby Nemci podávali po úspešnej akcii, tak šli na podanie a s bodom naviac Francúzi. Vnímali to citlivo. 

Inak som to však nevedel v tom momente vyriešiť. Po zápase sme to analyzovali a možno by sa dalo nájsť aj iné riešenie, ale v danom okamihu je to ťažšie. Dôležité bolo, že žiaden protest z nemeckej strany nevzišiel. 

Ako pristupujete k diskusiám s hráčmi a trénermi? 

Jednoznačne treba počúvať a netreba hneď reagovať. Vypočujem si ich názor a potom sa snažím vysvetliť, prečo sme tak rozhodli. Vo väčšine prípadov, ak sme už rozhodnutie spravili, tak šanca ho zmeniť nie je veľká. Aj hráči si to nakoniec uvedomia.