Snoubordistka Baša Števulová: Každý skok si v noci pred očami prehrávam

v, ona za sponzorské peniaze lieta po celom svete. BAŠA ŠTEVULOVÁ - naša najlepšia snoubordistka.

Ani tí, čo sa zaujímajú o šport, o vás nepočuli. Stačí sa však pozrieť na internet a dozvieme sa, že ste najlepšia slovenská snoubordistka. Ako je to možné?

Na Slovensku sa o mne nevie, pretože preteky, čo som odjazdila, nesleduje Slovenský lyžiarsky zväz. Na svete sú dve série pretekov pre snoubordistov – FIS, ktoré sa jazdia pod záštitou lyžiarskeho zväzu, a TTR – Ticket To Ride, čo nemá s FIS-om nič spoločné. Hoci sú uznávané po celom svete a jazdia na nich najlepší svetoví jazdci, na Slovensku to nikoho nezaujíma.

Aký je váš najväčší úspech?

TTR preteky sú ohodnotené hviezdičkami – od dvoch do šiestich. V roku 2006 som na najkvalitnejších, šesťhviezdičkových pretekoch získala cenu za najlepšie zajazdenie trikov na zábradlí a na debnách. Bol to veľký úspech, ale nikto na Slovensku o tom nepísal.

Snoubord u nás zviditeľnil Rado Židek, ktorý na olympiáde vybojoval striebro. Nesnažíte sa o niečo podobné?

Keby som sa chcela dostať na olympiádu v roku 2014, musela by som jazdiť svetové a európske poháre, čiže FIS preteky. Keďže však na Slovensku nemám žiadnu podporu od zväzu, pochybujem, že sa o to pokúsim. Pri free style, ktorý robím ja, si môžem vybrať dve cesty - FIS alebo TTR, ja som si vybrala TTR.

Kde bývajú preteky TTR?

Po celom svete. Najväčšie svetové ženské preteky sú Roxy Chicken Jam, jeden v Európe, jeden v Spojených štátoch, kde sa zídu najlepšie baby z celého sveta. A potom sú Burton European Open, US Open, Canadian Open, Asian Open... To sú tie najväčšie šesťhviezdičkové preteky. Vždy sa jazdia dve disciplíny: slope style – skoky a zábradlia, a druhá je rampa. Na slope style je trať postavená z rôzne veľkých skokov, dební a zábradlí.

Snoubordistky sú vraj dobrá partia, spolu trénujú
triky, radia si, tešia sa, keď sa jednej podarí

Takže nie ten jeden veľký skok?

Jeden veľký skok sa nazýva big air. Táto disciplína sa však pre ženy skoro vôbec nerobí, pretože skok je vysoký a nie všetky dievčatá by sa naň odvážili.

Môžeme vás vidieť v televízii na športových kanáloch?

Iba ak na stanici Extreme sport, ktorá vysiela preteky TTR. Ale na preteky sa už veľmi nezameriavam, venujem sa najmä filmovaniu a foteniu pre časopisy. Na preteky chodím len pre sponzorov, alebo keď dostanem pozvánku.

Takže teraz ste skôr snoubordová modelka ako pretekárka?

Nie je to modeling, ide stále o snoubording. Keď spomeniem fotenie, veľa ľudí si predstaví modelkovské fotky. My fotíme v snoubordových parkoch alebo na zjazdovkách v prašane, kde si staviame rôzne skoky alebo skáčeme z previsov a skál. Pri nakrúcaní ide najmä o to, aby sme vyprodukovali čo najviac snoubordových trikov a mali dobrú časť v snoubordovom filme. Každý rok bývajú vyhodnotenia jazdcov – sú nominovaní aj za najlepší part natočený vo filme.

Kde si môžeme pozrieť filmy, čo nakrútite?

Doteraz sme točili iba podcasty pre sponzora, ktoré vychádzali každý mesiac. Tie sa vysielajú v obchodoch alebo na veľkých snoubordových weboch. Každá väčšia športová firma má svoje videá s vlastnými jazdcami a potom sú rôzne iné produkcie, ktoré si vyberajú jazdcov a sponzori im zaplatia, aby mohli spolu nakrútiť film. My sme teraz rozbehli čisto ženskú produkciu a natáčame prvý ženský snoubordový film. Taká produkcia ešte v Európe nebola, v Amerike však mala úspech. Zišlo sa nás asi dvadsať najlepších báb z celej Európy, máme svojich filmárov, fotografov a riadime sa podľa snehových podmienok. Film bude zadarmo na stiahnutie na internete. Chceme spraviť premiéry v rôznych hlavných mestách. V Bratislave by mala byť niekedy na jeseň, keď bude všetko hotové.

So snoubordingom Baša precestuje celý svet, tu je na fotení v Marakéši.
Všade má veľa kamarátov, na partnera však zatiaľ nemá čas

Nechýbajú vám niekedy preteky?

Nie. Rada som na ne chodila, ale vždy som z nich mala stres. Neviem ho potlačiť a potom mi niekedy triky nevyjdú. Preto budem radšej filmovať a dvadsaťkrát zopakujem trik, kým nie je dobre, ako keď mi to nevyjde raz na pretekoch a vlastne som skončila.

Ako človek príde na to, že chce robiť práve takýto šport? S čím ste začínali?

Začínala som s lyžovaním. Mama ma postavila na lyže, keď som mala tri - štyri roky. Keď vybudovali snoubordový park na Donovaloch, mala som asi trinásť. Bolo to zrazu niečo úplne nové, nevídané, chcela som to skúsiť. Hneď ma to chytilo. Bola som mladá, nerozmýšľala som, čo sa mi môže stať, že sa môžem zraniť, že je to nebezpečné. Keby som nemala takú mamu, ako mám, nebola by som tam, kde som teraz. Snoubordovanie je dosť nákladný šport, nezvládla by som začiatky, keby mi nepomáhala.

Mali ste nejakého inštruktora?

Nie, všetko som sa učila sama. Mama mi kúpila snoubord a ja som to skúšala. Odkukávala som, keď niekto vedel snoubordovať. Mala som určite veľa chýb, ale potom som sa ich zbavila. Určite je lepšie začať s inštruktorom, vysvetlí základy a hneď upozorní, čo robíte zle.

Niektorí ľudia hovoria, že lyžovanie aj snoubordovanie je zbytočné. Stojí to strašne veľa peňazí a všetci to robia iba zo snobizmu. Čo vám to dáva?

Ja by som mohla povedať, že hranie hokeja alebo futbalu je zbytočné. Je to môj život. Som neustále v prírode, veľa cestujem, som obklopená stále novými ľuďmi a robím to, čo ma baví. Vždy sa veľmi teším, keď sa naučím nejaký nový trik alebo prekonám svoj vlastný strach pred niečím. Nie je to len adrenalín, ako si niekto myslí, ale aj pohoda a úžasný pocit. Keď som začala snoubordovať, nemala som ani šajnu, že by sa to dalo robiť profesionálne, že by som mohla mať sponzorov, že by som mohla cestovať po celom svete. Potom som začala jazdiť preteky na Slovensku, neskôr v Rakúsku... Od šestnástich rokov som sama cestovala autobusmi alebo vlakmi po celej Európe.

Píšu o nej, že je ako chalan, neudržateľná, nebojácna, stále s novými
trikmi. Najväčší úspech zatiaľ dosiahla pri takomto slope style

Naši športovci sa radi sťažujú, že sa nedajú nájsť sponzori, športy krachujú...

Kto si čo vybaví, to má. Možno som mala šťastie, že som z východnej Európy. Človek sa nikdy nemôže spoliehať, že za ním príde sponzor sám a povie mu, chceme ťa podporovať, lebo si dobrý. Každý rok si robím nové prezentácie s fotkami a výsledkami, ktoré posielam sponzorom. Od začiatku som bola sponzorovaná americkou firmou Roxy a šlo o to, prebojovať sa na základe výsledkov do európskeho tímu. Keď som sa tam raz dostala, už ma nepustia, aj mi to dopredu povedali – sme ako jedna veľká rodina. Keď sa tam raz človek dostane, je v tíme až do konca kariéry. Samozrejme, keď má výsledky.

Koľko času trávite na snouborde?

Od októbra do júla. August a september mám voľno. Celý jún som bola surfovať a potom znovu na hory. Na kopec idem väčšinou od desiatej a som tam do tretej. Takých päť hodín denne skúšam v parku.

Ste stále na jednom mieste alebo to striedate?

Veľmi obľúbený mám Mayrhofen v Rakúsku, tamojší park sa mi veľmi páči. Ale teraz vyslovene cestujem za podmienkami, aby sme mohli natáčať. V pondelok letím do Helsínk, kde ideme nakrúcať zábradlia v meste. Helsinky sú známe v snoubordovej komunite tým, že sú tam výborné zábradlia a je tam veľmi veľa snehu. Ideme tam na týždeň a odtiaľ hneď do Chamonix, kde máme fotenie s naším tímom.

Keď sa hrá futbal alebo hokej, je to viac ako hodinová záležitosť. Keď idete vy spraviť trik, je to pár sekúnd. Ako sa na to pripravujete? Ako sa dá tak skoncentrovať?

Naša tímová manažérka nás naučila, že strašne dôležitá je vizualizácia. Keď idem spať, mám zatvorené oči a predstavujem si, ako trik robím - ako sa odrazím, čo robím vo vzduchu a spomalene si to prehrávam z rôznych pohľadov. Pozerám sa na seba zvrchu, zboku, spredu. Máme veľmi dobrú tímovú manažérku, ktorá nás vie výborne psychicky pripraviť. Vizualizácia je veľmi dobrý spôsob, ako sa učiť triky. A nielen pri športe.

Mama síce nie je športovkyňa, ale dcérku postavila na lyže už ako
trojročnú a neskôr ju veľmi podporovala v snoubordingu

Triky si vymýšľate sama alebo máte nejakého trénera?

Nemáme žiadnych trénerov. Človek by mal ísť krok za krokom, postupne, nič sa nedá preskočiť. Rotácie sa nacvičujú najprv 180 stupňov, potom 360, 540 až 900 stupňov, čo je dva a pol obrátky. Treba ich vedieť na všetky strany. Je to veľmi individuálne. Niekedy je to frustrujúce, keď sa mi nedarí nacvičiť nejaký trik. Inokedy mám dobrý deň a naučím sa aj niekoľko nových trikov, ale niekedy to proste nejde.

Nepoužívate pri nácviku trampolíny?

Používajú sa aj trampolíny, ale ja som raz na trampolíne mala úraz, tak som na ne zanevrela. Určite veľmi pomôže, ak človek pred snoubordingom robil gymnastiku.

Aký podporný šport ešte pomáha?

Dajú sa nacvičovať skoky do vody a výborná je novinka, že sa skáče do veľkého nafúknutého vankúša. Máme ho na Donovaloch, aj preto idem teraz domov, aby som na ňom štyri dni skúšala nové triky, čo som si vymyslela. Okrem toho dosť bicyklujem a posilňujem. Nebaví ma chodiť do posilňovne, ale keď tam som, tak si dám zabrať. Suchá príprava je veľmi dôležitá – v lete chodím behať, veľa surfujem a bicyklujem. To všetko je dobré na nohy.

Prakticky celý rok ste preč z domu. Už ste si zvykli? Neprepadáva vás smútok?

Nie. Hovory mám zadarmo, s mamou si voláme aj päťkrát denne a skypujeme si. Najhorší je odchod z domu. Už som zbalená, sedím v aute a nedá sa mi odísť. Je mi smutno. Keď som za Žiarom, zrazu ma to prejde, ale kým šoférujem z Bystrice do Žiaru, je mi hrozne smutno. Mame to ani nemôžem povedať, lebo by aj ona bola smutná. Cestujem síce sama, ale bývam s kamoškami. Všade mám veľa známych, nikdy nie som sama.

Hovorí sa, že snoubordisti s lyžiarmi sa neznášajú, jedni druhým na svahu nadávajú. Máte tiež také skúsenosti?

Medzi nami v parku taká nevraživosť určite nie je. Teda sem-tam si ponadávame, ale nejde o to, či je to lyžiar alebo snoubordista. Stáva sa, že sa niekto začne rozčuľovať v rade, ale to sú takí tí nervózni ľudia. Ja nemám nič proti lyžiarom, nech si každý robí, čo chce. Keď mi niekto začne nadávať za to, že som na snouborde, poviem, ste na dovolenke, tak sa upokojte.

Na svojich cestách stále spoznávam nových ľudí a je nám
veselo. Tu mierime na nákupný víkend do Londýna

Nemáte chuť vrátiť sa na lyže?

Nie. Chodíme niekedy lyžovať len tak zo zábavy, ale nemáme na to čas. Naposledy som lyžovala asi pred dvoma rokmi. Veľmi ma to nebaví a už mi to ani príliš nejde. Nemám prečo lyžovať.

Niektorí ľudia, čo radi lyžujú a vedú k tomu aj svoje deti, im nechcú dovoliť snoubord, aby nezanevreli na lyže. Čo by ste im povedali?

Tomu nerozumiem. Keď už vie dieťa lyžovať, prečo by som ho nenaučila snoubordovať – bude vedieť aj jedno, aj druhé.

Nie je snoubordovanie jednoduchšie?

Je to ľahšie, veď lyže majú štyri hrany a snoubord len dve. Keby som mala dieťa, určite ho najprv naučím lyžovať, lebo je to preňho prirodzenejšie, ale potom by som mu kúpila snoubord.

Stávajú sa pri vašom športe vážne úrazy?

Najtypickejšími úrazmi sú pretrhané väzivá v kolenách. Ja som mala otras mozgu, pri fotení nás rozťahovali skútrami na jeden skok. Preletela som ho, spadla a pretože som nemala prilbu, zostala som v bezvedomí. Odvtedy bez prilby nejazdím. Mala by to byť povinná výbava pre každého, čo ide na svah, lebo stačí, že vás niekto zrazí a stane sa vážny úraz.

Aké fyzické a psychické predpoklady človek potrebuje, aby mohol robiť také triky ako vy?

Keď človek chce byt profesionálny snoubordista, musí na to byť fyzicky stavaný. Ja som odmalička pretekársky plávala, mám tak dobre vypracované svalstvo, že mi chráni celé telo. Poznám veľa dievčat, ktoré sú stále zranené. A psychicky... Keď sa človek bojí, tak by to robiť nemal. Mal by si povedať, na čo má a na čo nie, a nepúšťať sa do toho, keď nie je disponovaný.

Nie som modelka, aj keď ma fotia, najdôležitejší je snoubording,
vysvetľuje Baša, aj keď výzor na to má

Môžu naše hory konkurovať napríklad rakúskym?

Hory môžu, ale strediská nie. Máme super hory. Chopok je úžasný kopec. Ale vybudovanie stredísk veľmi zaostáva. Aj keď je niekde park, nie je dobre spravený. Keď sa ma spýtajú, čo si o ňom myslím, a ja im poviem, čo sa mi nepáči, som tá zlá, rozmaznaná zo sveta.

V jednom rozhovore ste povedali, že na Slovensku sú závistliví ľudia. Ako sa to prejavilo k vám?

Všade ľudia závidia, ale na Slovensku je to oveľa vypuklejšie. Počula som napríklad rôzne hrozné veci, ako som prišla k sponzoringu. Nikto nevidí tú prácu za tým, len každý závidí, keď už človek niečo dosiahol a niečo má. Keď je niekto úspešný, či herec, podnikateľ alebo športovec, hneď mu závidia a ohovárajú ho.

Vo vrcholových športoch sa hovorí o drogách. Sú aj v snoubordingu?

Drogy sú podľa mňa všade. Neviem však o tom, že by snoubordisti brali drogy na zlepšenie výkonu.

Snoubordisti vyzerajú ako slobodná komunita. Možno aj tým, ako sa obliekajú. Kým lyžiari sú v pestrom, dobre padnúcom oblečení, snoubordisti akoby chceli vyzerať čo najodpudzujúcejšie. Sivé alebo kaki farby, nohavice spustené pod kolená, traky vejúce pod zadkom. Má to tak vyzerať? Všimla som si, že to, čo predvádzate vy, je celkom iné.

Trendy v snoubordovom oblečení sa z roka na rok menia. V Amerike sa už dva roky nosia vypasované nohavice, dole rozšírené na lyžiarky, pastelové farby a skôr jednoduché dizajny. Podľa mňa by dievčatá mali vyzerať dievčensky aj na snouborde. My predvádzame trend, ktorý príde na trh v ďalšom roku, a iste to nie je ten look ako z počiatkov snoubordovania. Žiadne široké nohavice.

Keby ste nerobili snoubording, čo by ste robili?

Určite nejaký šport, ja neviem obsedieť.

Rodičia sú tiež športovci?

Nie. Mamina síce lyžuje, ale že by bola nejaký športovec, to nie.

Ako dlho sa snoubordingu môžete venovať?

Máme v tíme kočky, ktorým ťahá na tridsiatku a stále sú profesionálne snoubordistky. Dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie. Chcela by som si samozrejme dorobiť aj školu, ale popri športe sa to nedá stihnúť.

Máte nejaký podporný tím, čo sa o vás stará, ako masér či fyzioterapeut?

Nikoho nemám, aj keď by to dobre padlo, ale ja si musím všetko hradiť sama a na to nemám. Všetko je drahé – cestovanie, ubytovanie, sezónne lístky na vleky. Platím si to z peňazí od sponzorov, ale tie sa vedia rýchlo minúť.

Môžeme vás niekedy vidieť aj na Slovensku?

Napríklad v prvom marcovom týždni, keď má prázdniny východné Slovensko, budem v Jasnej, kde organizujeme kemp pre deti. Budeme ich učiť triky, ale aj úplných začiatočníkov snoubordovať. Vlani sme v kempe mali strašne veľa malých štvor-, päťročných detičiek, ktoré prvý raz stáli na snouborde, ale aj mladých, čo sa chceli učiť jazdiť v parku.

Za aký dlhý čas sa naučili?

Podľa toho, či chceli počúvať. Mala som dievčatká, ktoré sa za tých šesť hodín, čo sme ich učili, super naučili základy snoubordingu.