Z košického sídliska sa na skejtborde rokmi driny dostal až do olympijského finále. Kedysi by to znelo ako sci-fi, ale dnes je to realita, ktorú prežíva RICHARD TURY. 

V podstate za deň sa stal jednou z najžiadanejších športových osobností na Slovensku. Pritom mal v minulosti veľakrát myšlienky, že so skejtbordingom končí. 

V rozhovore sa podelil nielen o dojmy z olympiády, ale aj o zážitky z 24-ročnej cesty, ktorá ho k piatemu miestu doviedla.

VIDEO: Podcast s Richardom Turym

Koľko rozhovorov ste už absolvovali po olympiáde? 

Bolo to najviac rozhovorov, čo som v živote dal. V Bratislave po návrate z olympiády vo štvrtok a piatok som každú hodinu bol niekde inde. (úsmev) Aj kamoši mi vraveli, že raz ma videli v takom médiu, potom v inom, každú hodinu ma videli niekde inde. Bolo to dosť náročné, ale patrí to k tomu a užívam si to. 

Ide vám to tak prirodzene ako na skejtborde?  

Povedal by som, že áno, nemám problém s rozprávaním na kameru. Za tie roky som sa to naučil. Pamätám si, že keď som bol mladší, robil som to nerád, ale prirodzenou cestou to ide a nemám s tým žiaden problém.

Je popularita vyčerpávajúca? 

Za posledný týždeň som určite populárnejší ako kedysi. Ale ja sa to snažím brať tak, aby som sa na nič nepretvaroval. Stále som rovnaký človek, ako som bol. Zmenilo sa iba to, že mám vyššie čísla na sociálnych sieťach. 

Každý úspech trvá nejaký čas. Postupne to podľa mňa bude opadať. Ale je to sranda, napríklad v pondelok som sa vrátil do Košíc, nastúpil som do autobusu, fotka, vystúpil som z neho, niekto na mňa kričí. (smiech) Je to taký kolobeh, človek nemá veľmi pokoj, veľa ľudí ho zastavuje, čo je síce pekné, ale na druhej strane je stále treba niekomu odpovedať. 

Ja sa snažím byť ľudský, neplánujem sa preto meniť. Nie som namyslený, lebo teraz ma pozná viac ľudí. Stále chcem byť, aký som bol, chodiť skejtbordovať, robiť, čo ma baví.

Máte v pláne už aj nejaký oddych či dovolenku? 

Už je týždeň od olympiády, keď som nebol veľmi na skejtborde a trochu som si oddýchol. Ale už sa chystám do košického skejtparku. Budem robiť, čo ma baví a prekladať to s oddychom. O mesiac máme majstrovstvá sveta v Ríme a oddych bude skôr potom, možno niekam vycestujem s priateľkou. Uvidíme, nechám to otvorené.

Beriete si skejtbord aj na dovolenku? 

Veľakrát som bol na dovolenke aj so skejtbordom. Na začiatku roka sme boli v Mexiku a v Amerike, tak aj tam som mal skejtbord a každý deň som na ňom aspoň chvíľu bol. (smiech) Hodinu denne akceptuje aj priateľka a podporuje ma v tom, takže jej ďakujem. 

Spomínate, že sa chystáte do košického skejtparku. Aj ako olympijský finalista budete trénovať v otvorenom skejtparku s ostatnými skejtbordistami? 

Na tom sa nič nezmenilo. Aj keď je olympijský tréning, skejtparky sú verejne dostupné a môže tam prísť ktokoľvek. Je jedno, či sa pripravujem na súťaže alebo jazdím rekreačne, som stále v tom istom skejtparku. Rozdiel je len ten, že keď sa človek pripravuje profesionálne, jazdí aj do zahraničia na olympijské skejtparky, ale ani tie nie sú iné ako košický, sú verejne dostupné pre každého.

Je motivácia pre mladších skejtbordovať sa s olympijským finalistom? 

Budem rád, keď sa niekto z ktoréhokoľvek skejtparku vydá podobnou cestou. Je tam veľa ľudí a vždy je medzi nimi aj niekto, kto sa môže vyšvihnúť na vyšší level a, ktovie, ísť aj olympijskou cestou a dosiahnuť podobný úspech.

Mnoho športovcov sa na podmienky v olympijskej dedine – stravu či postele – sťažovalo, vy ste sa však priamo z dejiska vyjadrovali, že to bol pre vás jeden z najlepších zážitkov v živote. Vnímate to tak aj s odstupom času? 

Keďže som vychovaný skejtbordingom a veľakrát som cestoval na vlastnú päsť, toto sa mi zdalo ako väčší luxus než bolo možné zažiť. Nemal som tam s ničím problém. Postele mi absolútne neprekážali, paplóny boli skvelé. Jedlo, ako som hovoril, perfektné. Obrovská hala, množstvo rôznych kuchýň, 24 hodín nonstop otvorené. Človek si mohol vybrať, čo len chcel a do toho rôzne kaviarne, ďalšie iné jedlá na zahryznutie. 

Bolo tam veľa aktivít. Po dlhej dobe som zažil niečo také. Bolo to odlišné ako iné súťaže, lebo sa od rána do večera niečo dialo a človek sa nezastavil. Stále tam bolo čo robiť. Mám z toho neuveriteľný zážitok, naozaj na celý život. Budem na to veľmi rád spomínať. 

Motivuje vás práve tento zážitok a olympijská atmosféra v snahe dostať sa aj na olympiádu v roku 2028 v Los Angeles? 

Určite, je to iné ako ostatné súťaže. No nielen konkrétne to, ale aj cesta, ktorá vedie na olympiádu. Nie je ľahká, zažijete počas nej množstvo pádov aj vzostupov. A o to, čo som už zažil teraz, by som sa chcel pokúsiť znova. Uvidíme, či to vyjde, ale chcel by som to prežiť ešte raz, lebo to vo mne zanechalo silné zážitky.

Boli ste najstarší finalista, keďže svetová špička je dosť mladá. Nebudete v Los Angeles už taký “skejtbordový Zdeno Chára”? 

Je to dosť možné. Závisí to od toho, ako sa bude cítiť telo. Aj teraz som trošku rozbitý. Ale povedal by som, že ak sa budem udržiavať, tak telo bude fungovať. Horšie by bolo, keby som s tým mal prestať, to by sa prejavili väčšie problémy. 

Vek je iba číslo. V Paríži bol 38-ročný Kanaďan, 33-ročný Brazílčan, ja som mal 31. Ešte sa dá. Len človek musí byť zapálený a motivovaný ísť občas aj cez mŕtvoly. 

Dokedy plánujete skejtbordovať? 

Vrchol by bol, ak by sa mi podarilo znovu dostať sa na olympiádu. A potom, pokiaľ bude telo vládať, tak to budem v podstate chcieť robiť celý život, aj po kariére rekreačne. Avšak môže sa zohrať veľa okolností. Je otázka, či budem chcieť ešte súťažiť, či ma to bude napĺňať, či budem schopný konkurovať ďalším jazdcom... 

Uvidíme. Pokiaľ bude chuť a motivácia, tak až pokiaľ mi nohy neodpadnú.

Keď ste začínali, v Košiciach ste nemali podobný profesionálny vzor. Meno Tony Hawk síce pozná každý, ale bolo to ešte pred dobou YouTube. Ako a od koho ste sa vlastne učili vo svojich začiatkoch?  

Začali sme vďaka videohre (Tony Hawk's Pro Skater, vydanej v roku 1999, pozn. red.). Ale mal som aj vzory – som vďačný staršej generácii, ktorá v Košiciach jazdila a aspoň nejaké podmienky na ulici a komunitu nám tu zanechala. 

Bolo to vtedy o tom, že sme trénovali najprv na ulici, potom v roku 2002 vznikol skejtpark na sídlisku Ťahanovce a v roku 2008 mi veľmi v kariére pomohol nový skejtpark na Alejovej ulici. Ale bez staršej generácie, ktorá nás naviedla, by som nezažil takúto cestu. Pomohli mi makať. V tom čase - na to, aké boli podmienky – jazdilo veľa ľudí, oproti dnešku rádovo viac. 

Na chvíľku odbočím k Tonymu Hawkovi. Stretli ste sa v Paríži? 

Už som ho stretol osobne, hoci konkrétne na olympiáde nie, ale videl som ho tam na tribúne. Bolo super ho tam vidieť. On ovplyvnil generácie ľudí. Bol to on, kto spôsobil ten skejtbordový boom vo svete.

Už ste spomínali, že okolie vašu záľubu veľmi nechápalo, označovalo vás za chuligánov. Aké ste to mali doma?

Rodičia sa snažili ma vždy podporovať, ale keď sa na to spätne pozriem, som nesmierne vďačný, že ustáli okolité vplyvy, keď sa na nás spoločnosť pozerala inak, že sme nesprávni, že ideme inou cestou, vyčnievame z radu, že nepatríme k normálnym športovcom.