Z kabíny rozhodcov si odniesol zvláštny suvenír. Z tašky mu vo vlaku vyskočila myš

Pochádza zo Zlatých Moraviec. V mladom veku sa s rodinou postupne sťahovali do Veľkej Máni, do Kalnej nad Hronom a opäť späť do Zlatých Moraviec, kde aj hrával okresnú súťaž za Sokol Chyzerovce. Neskôr si súťažne obliekol aj dres futbalového klubu Topoľčianok.

Mnohí fanúšikovia futbalu si ho pamätajú ako rozhodcu, neskôr ako delegáta a samozrejme aj ako predsedu Oblastného futbalového zväzu Levice. PAVEL HLAVATÝ v rozhovore spomína na najzaujímavejšie momenty dlhej kariéry.

Spomeniete si na svoj prvý futbalový zápas ako rozhodca?

Samozrejme, že si to pamätám, bolo to v Želiezovciach v roku 1966. Na súpera si už presne nespomínam, ale bolo to jedno z mužstiev buď Vyškovce, alebo Ipeľský Sokolec.

Ako ste sa dostali k rozhodovaniu?

V jedálni SES Tlmače na obede som si prisadol k vtedajšiemu predsedovi komisie rozhodcov Františkovi Orthovi, ktorý sa ma spýtal ako hrali Tlmače. Povedal som mu, že výsledok viem, ale úroveň stretnutia nie, keďže som bol u rodičov v Zlatých Moravciach a tiež na futbale. Povedal som, že na úroveň súťaže bol tam veľmi slabý rozhodca. Odpovedal mi: To sa ti dobre hovorí na tribúne, ale skús to na ihrisku. Odvetil som, že aj o polnoci. To som nemal robiť. V utorok mi priniesol Pravidlá futbalu, v stredu som si vzal dovolenku a vo štvrtok som robil ústne a písomné skúšky.

Málokto o vás vie, že okrem futbalu ste mali blízko aj k cyklistike. Prezraďte nám, ako sa vytvoril váš vzťah k tomuto športu?

Keď som ešte býval v Kalnej nad Hronom, mal som kamarátov, boli to bratia Máčajovci a to František, Ladislav a Imrich. To boli prvé kontakty, lebo všetci sa venovali cyklistike. Ja som bol v tomto smere obojživelník, aj futbal aj bicykel. Keď som prestúpil vo futbale z Chyzeroviec do Topoľčianok a v prípravnom stretnutí s Novou Baňou vo februári 1957 som sa zranil, lekár okrem tabletiek a octanu hlinitého mi odporučil plávanie a bicykel – a bolo rozhodnuté. V rieke Žitave sa plávať nedalo, bolo zamrznuté a bazén v Zlatých Moravciach vtedy nebol.

Vráťme sa späť k futbalu. Na ktoré obdobie vášho futbalového pôsobenia si najradšej spomínate?

Nemôžem povedať, že by bolo nejaké konkrétne obdobie, na ktoré spomínam najradšej. Bolo to celé obdobie od roku 1966 až do 2010 a to je polovica života. Avšak, keď na konferencii SFZ v Senci v septembri 2010 mi bol udelený Zlatý odznak SFZ za celoživotný prínos futbalu v spoločnosti takých osobností ako JUDr. Štefan Krídla, dlhoročný predseda DK SFZ, Ing. Valér Švec, majster Československa ako hráč a tréner, Vladimír Lehoťan, stredoslovenský funkcionár, Vladimír Weiss, tréner slovenskej reprezentácie za úspech v Juhoafrickej republike, tak celé obdobie asi nebol zbytočne strávený čas.

Ako rozhodca mali ste svoj obľúbený klub, kde ste sa rád vracali?

Všade tam, kde boli početné návštevy divákov, lebo ako pre hráčov, tak aj pre rozhodcov je dôležitá atmosféra. Komorné prostredie neprospieva ani jednej zo zúčastnených strán. Keď však môžem spomenúť, najvyššie návštevy boli v Komárne, Hlohovci, Topoľčanoch, Dunajskej Strede, Stropkove, Štúrove, v Trebišove a okrem iného aj vo Vranove nad Topľou.

Pôsobili ste aj ako delegát na rôznych úrovniach. Bola práca s rozhodcami v kabíne ťažká?

Na všetkých úrovniach od ObFZ cez ZsFZ a SFZ sú kvalitné komisie rozhodcov na určitej odbornej úrovni, lebo to je v prvom rade ich vizitka. Určite, nie vždy je výkon rozhodcu na požadovanej úrovni, avšak zdôvodnenie nedostatkov musí byť podložené odbornou argumentáciou. Nepamätám si na žiadny konflikt s rozhodcami, skôr delegát sa snaží pomôcť k jeho odbornému rastu a odstráneniu nedostatkov.

Dlhé roky ste pôsobili ako predseda ObFZ Levice, čo všetko vám dala táto funkcia?

Spoznal som mnoho funkcionárov, priateľov oddaných futbalu, ktorí nesmierne veľa času venovali fungovaniu klubu ako aj zväzovej činnosti na úkor svojho voľna a rodiny. S mnohými som dodnes v telefonickom a písomnom kontakte.

Spomínam si, ako v levickom okrese pôsobili rozhodcovia Bohunický, Ács, Bukovčan, Mäsiar, Hengerics a mohol by som pokračovať v menovaní. Fanúšikovia futbalu spomínajú na mnohé úsmevné príhody. Máte aj vy niečo úsmevné vo vašom talóne?

Rozhodoval som stretnutie Pohronský Ruskov proti Starému Tekovu, keď šatňa pre rozhodcov bola v rozpadávajúcom sa baraku po stavbároch asi 50 m od ihriska, okná zadebnené doskami, bez elektriky. Zápis o stretnutí sa vypisoval pri sviečke, hostia mali šatňu v autobuse.

Po stretnutí som šiel na železničnú stanicu, nastúpil do vozňa, usadil sa do prvej uličky, na druhom konci boli traja cestujúci. Športovú tašku som položil na lavicu pred seba a onedlho z nej vyskočila myš. Všetko som hneď vyhádzal z tašky a prekontroloval, našťastie bola iba jedna.

V Želiezovciach pristúpili manželia a podľa reakcií sa všetci poznali. Keď vlak opúšťal stanicu v Tekovských Lužanoch, mladá pani vyskočila na lavicu s neskutočným krikom. Myš, myš, myš. Ešte si z nej uťahovali, však si nepila, kde vidíš myš? Onedlho nato mužský hlas, má pravdu, aj ja ju vidím.

Keď vlak zastavil v Tekovskom Hrádku, vystúpil som, že idem do vedľajšieho vozňa a sprievodca sa ma spýtal, či nejdem do Levíc. Idem, ale máte tam myš. Čo? A vymenili sme si miesta so sprievodcom. Po zastavení vlaku som sa rýchlym krokom vzďaľoval od vlaku, ktorý viezol myš.

Ako si spomínate na spoluprácu s tajomníkom ObFZ Levice Ondrom Hanušiakom, dnes tak trošku zabudnutou ikonou futbalu v okrese?

Spolupráca bola bezproblémová. Čo sa týka prípravy materiálov na zasadnutia jednotlivých komisií, prípadne konferencie, tie boli včas nachystané, aj keď rozmnožovacia technika bola v porovnaní s dnešnou na predpotopnej úrovni, o to viac to bola prácnejšia príprava. Nemôžem súhlasiť, že zabudnutá ikona, lebo tak jeho, ako aj mňa terajšie vedenie ObFZ Levice pozýva na konferenciu, avšak doteraz sa nezúčastnil.

Máte zápas na ktorý by ste najradšej zabudli?

Ako rozhodca určite nie a ako delegát zväzu som nebol konfliktný typ a určité mantinely museli platiť pre všetky strany.

Dalo by sa s vami hodiny a hodiny rozprávať o futbale, mňa by ale zaujímalo, prečo okres Levice mal a má doteraz tak málo rozhodcov v najvyššej súťaži. Na ozrejmenie pamäti, dlhé roky pôsobil v lige Rasťo Kubica, potom dlho nikto a až teraz Bálint Kišš.

To je otázka osobných ambícií niečo dokázať a tomuto podriadiť veľmi veľa vecí. Mnohí rozhodcovia sú spokojní, keď sú na listine rozhodcov v okrese, alebo na krajskej úrovni. Na rozhodcov v najvyššej súťaži sú kladené vysoké nároky, hlavne fyzické, a to si vyžaduje každodenný tréning. Pán MUDr. Rastislav Kubica, ako aj Bálint Kišš tomu podriadili celý svoj životný štýl.

Ako vnímate nezáujem mladých o futbal a šport?

Je to spôsobené dobou v ktorej žijeme. Vykonávať akýkoľvek druh športu, to je o pohybe, aktivite, disciplíne a morálne vôľových vlastnostiach a toto mládeži chýba. Sadnúť za PC je ľahšie ako pohybovať sa, navyše ešte rodičia vybavia doklad o oslobodení od telesného pohybu.

Existuje cesta vrátiť deti na ihriská?

Je potrebný vhodný systém v školstve a vzory pre deti, ktoré by ich v mladom veku podchytili k pohybovej činnosti v akomkoľvek športe. Niekoľko zanietených rodičov to neutiahne. Poznám poslancov v parlamente, ktorí sa tam dostali aj vďaka tomu, že boli aktívni v športovej oblasti, avšak ich podpora je nulová. Športová činnosť je súčasťou zdravého životného štýlu, avšak toto je tŕňom v oku v zdravotníckom biznise.

Stále chodíte na futbalové stretnutia tak, ako ste to dlhé roky praktizovali?

V poslednom období už nie, nakoľko nezmyselné opatrenia vlády obmedzujú športový a divácky záujem. Pritom je to predsa pohyb ľudí na vzduchu.