Na hádky nemajú čas. Škantárovci sú v lodi jedno telo i duša

BRATISLAVA. Predchádzajúce štyri olympiády sledovali len z televízie. Zakaždým videli ako bratia Hochschornerovci získali medailu (3x zlato, 1x bronz).

Až po rokoch driny a odriekania sa situácia otočila. Bratranci Ladislav a Peter Škantárovci sa premiérovo prebojovali na olympijské hry a hneď v nich vybojovali zlatú medailu.

Splnili si životný sen

Keď sa začalo špekulovať, že kategória deblkanoistov môže mať v Riu svoju derniéru, bratranci Škantárovci zbystrili pozornosť. Naplno si uvedomili, že to môže byť ich jediná olympijská príležitosť.

V predvlaňajšej sezóne absolútne dominovali. Získali titul majstrov Európy, bronz zo svetového šampionátu a stali sa celkovými víťazmi Svetového pohára.

Zrazu sa však zabrzdili. V minulom ročníku, v ktorom sa začala aj interná slovenská kvalifikácia do Ria už neboli natoľko presvedčiví. Miestenku na olympiádu si zaistili až v máji na ME v Liptovskom Mikuláši.

„Konečne si splníme náš životný sen. Kvôli tomuto sme dlhé roky trénovali a bojovali,“ vyhlásili zhodne.

Prekonali aj trénera

Už v kvalifikácii si olympijský kanál Whitewater podmanili a suverénne v nej zvíťazili. Obaja tvrdili, že tamojšia voda im sedí. Určite im pomohli aj štyri sústredenia, ktoré v Riu pred hrami absolvovali.

„Prvá skúsenosť s kanálom bola hrozivá. Snažili sme sa ísť na stred bránok a vždy nás v poslednej chvíli vynieslo,“ spomína 34-ročný Peter.

Pred najdôležitejšími pretekmi svojej kariéry vedeli presne, čo majú urobiť. „Dôležité je sa dobre vyspať a kvalitne si pozrieť trať a rozjazdiť sa.“

„V posledných momentoch pred štartom potrebujú cítiť stres a rešpekt z jazdy. Len vtedy sú absolútne pripravení. Slováci sú nasýtení úspechmi a nič iné ako medaila sa nepočíta,“ prezrádza ich tréner Juraj Minčík.

Pred šestnástimi rokmi v Sydney získal bronz. Jeho zverenci ho ešte prekonali. Matej Beňuš vybojoval striebro a Škantárovci zlato.

V lodi sú ako jeden

Rodáci z Kežmarku trávia spolu väčšinu času. Pred odchodom do Ria pôsobili uvoľnene a vtipne. To, že sú zohratá dvojica je cítiť na vode i na brehu.

„Je dôležité, aby sme ťahali za jeden povraz. Keď si sadneme do lode, stane sa z nás jeden človek. Sme jedno telo i duša,“ približuje 33-ročný Ladislav.

Za dlhé roky sa nevyhnú ani ponorkovej chorobe. „Je vždy len krátkodobá. Na hádky nemáme čas,“ smejú sa.

To, že ich kategória nemusí byť v programe olympijských hier v Tokiu 2020 neberú ako športovú tragédiu.

„Stále veríme, že naša kategória bude aj o v Tokiu. Keby ju aj zrušili, svet sa nezrúti a určite budeme pokračovať ďalej.“