Šupler bol inovátor, Pálffy neskutočný flegmatik. Holaň žije aj vďaka tomu, že mu klamali

Bývalý hokejový obranca a v súčasnosti tréner Miloš Holaň. (Autor: Sportnet)

Boris Vanya|21. máj 2024 o 08:00

V hale, kde sa hrajú majstrovstvá sveta v hokeji, zažil Miloš Holaň mnoho radosti, aj sklamaní.

Piaty máj 1996. Vo viedenskej Stadthalle oslavovali českí hokejisti po víťazstve nad Kanaďanmi svoj prvý titul majstrov sveta.

Mohol byť medzi nimi aj Miloš Holaň, v tom čase jeden z najlepších českých obrancov. Anaheim, kde pôsobil, v tej sezóne nepostúpil do play-off NHL. Ale Holaň na turnaji nehral. Mal celkom iné starosti.

Informácie o MS v hokeji 2024 (prehľad)

Schudol vyše štyridsať kíl, prekonal zápal obličiek, žlčníkový záchvat, po ktorom mu lekári orgán vyoperovali, z chemoterapie mu vypadali vlasy. Boli noci, keď sa modlil, aby sa ráno opäť zobudil, ale aj také, keď si prial opak. Bolesť bola neznesiteľná.

„Šampionát vo Viedni? Ten som vôbec nevnímal,“ hovorí v ostravskej kaviarni vyšportovaný 53-ročný chlapík. Sedí, mieša si kávu a v dobrej nálade rozpráva svoj netuctový príbeh. Keby bol Američan, iste by siahol po ňom Hollywood.

Zabudni, že si ešte zahráš v NHL

Na jar roku 1993 zdvihol Miloš Holaň nad hlavu Zlatú hokejku pre najlepšieho československého hokejistu.

Šikovný obranca dosiahol v 53 zápasoch neskutočných 68 bodov a potiahol Vítkovice až do finále posledného ročníka federálnej súťaže proti Sparte Praha. Celkom zaslúžene sa mu ušla aj nominácia na majstrovstvá sveta v Nemecku.

„Spomínam na ne rád. Chýbal nám kúsok do finále, získali sme bronz. Šiel som tam ako mladé ucho. Reprezentoval som síce už v mládežníckych kategóriách, ale toto bolo iné fórum. Na spoluhráčov som sa díval ako na celebrity.

V obrane som hral s Drahomírom Kadlecom, ktorý bol v tom čase skúsený tridsaťročný borec. V mužstve boli lídri ako Otakar Janecký, Jiří Kučera a Petr Bříza v bránke. Sledoval som ich a učil sa.“

V lete si ho v drafte NHL vybrali Philadelphia Flyers zo 77. miesta. Americké dobrodružstvo sa mohlo začať.

„Prišiel som do NHL ako jeden z top obrancov v Európe a nebol som zvyknutý sedieť na striedačke. Európania to mali vtedy oveľa ťažšie. Nevedeli sme po anglicky, zametali s nami. Takmer celý rok som odohral na farme. Agent mi radil, aby som vydržal, že si ma určite vytiahnu hore.“

Aj ďalšiu sezónu však začal v tíme Hershey Bears a mladému bekovi dochádzala trpezlivosť. Definitívne ju stratil, keď Flyers vzali do prvého tímu Karla Dykhuisa z farmy Chicaga.

„Povedal som si dosť. Už tu viac nebudem. Pohádal som sa s generálnym manažérom Flyers Bobom Clarkom. Dodnes spomínam s úsmevom, ako mi povedal, nech zabudnem na to, že nejaký Holaň raz bude hrať v NHL. Poslal som ho kade ľahšie. Zbalil som sa a na drzovku som odcestoval do Ostravy.

Viac-menej som už bol dohodnutý so švajčiarskym Bernom. Sotva som prišiel domov, pribehol za mnou sused – lebo v dome bola iba jedna telefónna linka – že mi niekto volá z Ameriky. Pomyslel som si, čo odo mňa chcú?

Veď len teraz som odtiaľ zmizol. Agent mi oznámil, že ma vymenili do Anaheimu, aby som si ani nevybalil veci a vrátil sa naspäť. Najprv som mu odvetil, že nikam nejdem. Ale presviedčal ma, že v Anaheime budem hrať, že so mnou naisto počítajú.“

More, piesok, raj na zemi

Ak v NHL existujú vychytené adresy, kde si hráči užívajú život mimo hokeja, tak Anaheim v Kalifornii je jedna z nich.

„Keď som vystúpil z lietadla, zacítil som teplý vánok a pozrel som sa na pláže, bol to raj na zemi. Ihneď som telefonoval domov manželke, aby za mnou aj s dcérou prišli.

Najúsmevnejšiu historku mám z kabíny, keď som prišiel do tímu. Tréner Anaheimu sa spýtal, kde je ten Čech, ktorý poslal Američanov do prdele? To ma trochu vyľakalo. Netušil som, ako to myslí.

Vravím si, to je stratené. Ďalší tréner, ktorý sa po mne bude voziť, lebo nemá rád Európanov. Nevedel som, čo mám urobiť. Ale kouč sa zasmial na vlastnom vtipe a privítal ma medzi hráčmi. Odľahlo mi.“

Anaheim bol celkom nový klub v profilige. Na mapu NHL ho v roku 1993 umiestnila spoločnosť Walta Disneyho a klub dostal názov Mighty Ducks (Mocní káčeri) podľa rovnomenného filmu.

„Hokejovo to bolo fantastické. Paul Kariya bol ešte len vychádzajúca hviezda. Neskôr prišiel k nemu usmievavý Teemu Selänne, aby sa Kanaďan od neho učil. Na ľade aj mimo neho. Selänne bol profesionál, ale vedel aj žiť.

Paul to od neho trošku pochytil. Prežil som tam vrchol kariéry. Život mimo hokeja bol v Anaheime skvelý. Aj bývalá manželka si ho pochvaľovala. Mali sme s ostatnými hráčmi spoločné akcie, deti sa spolu stretávali. Zrazu bolo všetko super.

Vo Philadelphii bol tréner obrancov, ktorý ma nútil vyhadzovať puky z tretiny von. Hovoril som mu, že to nie je môj štýl, že takto hrať nechcem. Sporili sme sa.

V Anaheime bol celkom iný tréner obrancov, ktorý kedysi hrával s Bobbym Orrom. Keď som na tréningu z obrannej tretiny vyhodil puk, zapískal do píšťalky a spýtal sa ma, čo robím.

Vravel, že ma sledovali na farme, kde som všetky prihrávky dával na hokejky a nie o mantinel. Chceli konštruktívneho obrancu. Konečne som mohol hrať svoj hokej. Moja nálada sa úplne zmenila.“

Budete žiť – ak nájdeme darcu

V lete 1997 podpísal Miloš Holaň v Anaheime novú, tentoraz už jednocestnú zmluvu. V príprave na sezónu podstúpil aj obvyklé zdravotné testy. Klubový lekár mu po nich oznámil, že našiel v krvi zvýšený počet bielych krviniek. Nasledovali ďalšie testy a odber kostnej drene. Potom prišiel šok.

Presná diagnóza znela chronická meocytická leukémia. Oznámili mu, že má asi 75 % šancu na vyliečenie – ak nájdu pre neho vhodného darcu. Zrútil sa mu svet.

„Ničomu som nerozumel, cítil som sa dobre. Dali mi tabletky na udržiavanie hodnôt a hral som hokej. O dva roky neskôr ochorel na rovnakú chorobu iný hokejista. Keď mu ju diagnostikovali, bol stále unavený. Ale ja som bol v tejto fáze nabudený. Hráč, ktorého spomínam, šiel neskôr na transplantáciu a zomrel.“

V tej sezóne nastúpil v NHL na 16 zápasov. „Tréner Ron Wilson ma nasadzoval menej a veľmi som sa na neho hneval. Cítil som sa dobre a nepáčilo sa mi, že som často sedel na striedačke. Zúril som.

Wilson mi s odstupom dvoch-troch rokov všetko vysvetlil. Povedal, že sa o mňa bál ako o vlastného syna. Mal strach, že skolabujem na ľade a moji rodičia ho budú za to viniť. Vtedy som tomu nerozumel, ale teraz si ho vážim za jeho ľudský prístup.

Musím povedať, že v klube sa zachovali ku mne úžasne. Moja zmluva platila ďalej, hoci som nehral. Mal som neskutočné privilégiá. Doteraz som v kontakte s dvoma ľudmi – bývalým generálnym manažérom Jackom Ferreirom a hlavným skautom. Raz za čas si zavoláme.“

Osem mesiacov v Meste nádeje

Miloš Holaň sa dostal do opatery renomovaného špecialistu Stephena Formana z onkologického centra s príznačným názvom City of Hope (Mesto nádeje) v kalifornskom Duarte. Zaradili ho do medzinárodného registra na vyhľadávanie vhodného darcu kostnej drene.

Testy podstúpili desiatky ľudí – príbuzných, spoluhráčov či fanúšikov, ale nikto nespĺňal prísne kritériá.

Chronická leukémia sa postupne menila na akútnu. Bolo treba čo najskôr pristúpiť k transplantácii. Šťastnú novinu sa dozvedel 4. januára 1996. „Máme pre vás vhodného darcu,“ zvestovali mu.

„Dnes už viem, že darca, ktorého vybrali, sa zhodoval iba v troch číslach zo šiestich. To je päťdesiat percent. Doktor mi neskôr vysvetľoval, že ak by mi to vtedy prezradil, psychicky by som sa zložil. Nedal by som to v hlave.

Prestal by som veriť a bolo by to zlé. Vtedy prišiel za mnou nadšený, že našli darcu, ktorý sa zhoduje na tisíc percent. Vraj je ako môj brat.“

Holaň strávil v nemocnici s malými prestávkami osem mesiacov. „Predstavujem si to ako rozprávku. V mojom tele boli dvaja a kto je silnejší, ten vyhrá. Trvalo to dlhých osem mesiacov a napokon som vyhral ja.

Všetko je napísané hore. Nikto nemôže povedať, že niekto prežije a iný nie. Ale nejaké fyzické predpoklady mohli hrať rolu. Počas hokejovej kariéry ma zdobila vôľa, drina a odriekanie. Keď som si niečo zmyslel, šiel som za tým ako buldog. Možno mi to pomohlo aj v tomto zápase.“

Po dvoch rokoch v Amerike odišiel domov do Česka. Lekár, ktorého si našiel vo Švajčiarsku, posielal do Ameriky pravidelne správy, v prípade komplikácií sa mal hneď vrátiť.

Nechcel, aby ho ľutovali

Doma ho raz navštívil bývalý spoluhráč z Vítkovíc Petr Fabian. „Bol zhrozený z toho, ako vyzerám. Povedal mi doslova: Ty si hovädo, verím, že sa raz vrátiš späť. Vtedy som mu neveril. Bol som rád, že žijem. Chcel som si postaviť dom na konci Ostravy, kde budem mať pokoj.

Bol by som tam šťastný. Ale trochu ma predsa nahlodal. Vravel som si, čo keď má pravdu? Hokej ma stále bavil, mal som v sebe tú vášeň. Túžil som opäť niečo dokázať, nechcel som, aby ma niekto ľutoval.“

Na jeseň 1998 sa Miloš Holaň v drese Vítkovíc vrátil na ľad. Aj vďaka trénerovi Vladimírovi Vůjtkovi.

„Je pre mňa osudový človek. Veľa som sa od neho naučil – nielen hokejovo, ale aj z ľudskej stránky. Keď som mal po chorobe prvý raz nastúpiť, odporučil mi, aby som prvý zápas nehral doma. Prišlo by veľa ľudí a očakávania by boli veľké.

Zbytočne by som bol z toho nervózny. Prvý zápas som odohral v Karlových Varoch. Keď som nastúpil na zápas, s hráčmi súpera sme sa zdravili na modrej čiare. Zrazu sa ozval hlásateľ a privítal ma späť na ľade. Vzalo ma to v pozitívnom zmysle a naštartovalo. Znovu som šiel na ľade bomby.“

Nasledujúce leto opäť skúšal šťastie v kempe Anaheimu. „Keď som tam videl bývalého trénera Philadelphie Craiga Hartsburga, ktorý ma nepozdravil, tušil som, že to nebude dobré. Zostalo nás v tíme 35, no on ma nepostavil na žiadny prípravný zápas.

Pýtal som sa generálneho manažéra, prečo nehrám. Odpovedal, že si to riadi tréner. Craig bol obrovský kretén. Zdvihla sa proti nemu aj veľká vlna nevôle fanúšikov. Prečo mi nedovolil odohrať ani jeden prípravný zápas? Aspoň kvôli fanúšikom. Bol by to príbeh s americkým happyendom.“

Z Ameriky odišiel totálne otrávený. „Hral som ešte v Třinci a v Nemecku, ale už som z hokeja nemal dobrý pocit. Všetci ma porovnávali, aký som bol kedysi hráč.

Chceli odo mňa góly, ale ja som bol rád, že som sa vylízal z choroby. Keď som v Nemecku skončil, doma som stretol známeho, ktorý mal hokejový klub v Porube.

Potreboval trénera dorastu. Tak sa vlastne začala moja trénerská kariéra. Aj vďaka tomu som rýchlo zabudol na hranie a trénerstvo ma veľmi chytilo. Hoci som bol ešte mladý.“

Porovnával, už to nerobí

Neskôr sa stal asistentom Vladimíra Vůjtka vo Vítkoviciach.

„S nikým sa mi nespolupracovalo lepšie. Bral som ho ako strýka, lebo hrával hokej s otcom. Keď sme začali spolupracovať, ponúkol, aby sme si tykali.

Dovtedy bol pre mňa pán Vůjtek. Človek, pre ktorého by som na ľade položil život. Dodnes si spomínam na historku z mojej vydarenej sezóny, keď som za výkony vo Vítkoviciach získal Zlatú hokejku.

V Olomouci sme prehrávali 1:2. Tréner Vůjtek prišiel do šatne a spucoval ma ako malého žiačika. Nikdy predtým to neurobil. Naštvalo ma to. Prečo kričal iba na mňa? V tretej tretine som dal gól, pridal asistenciu a vyhrali sme 3:2.

Na ďalší deň sme mali regeneráciu. Vůjtek si ma zavolal do kancelárie, kde popíjal červené vínko, mal dobrú náladu. Vysvetlil mi, že na mňa musel nakričať, lebo vedel, že ja som ten, kto rozhodne zápas. Vedel, že keď naserie mňa, strhnem aj ostatných hráčov.“

Keď Vůjtek ochorel, Holaň prevzal mužstvo ako hlavný kouč, ale dlho na striedačke nevydržal.

„Spočiatku som bol ako tréner veľmi impulzívny a arogantný. Stále som mal tendenciu porovnávať hráčov so sebou. Prečo nevystrelíš? Čo robíš v tejto lige? pýtal som sa. Dnes to už nerobím.

Dostal som zopár faciek a spamätal som sa. Aj hráčom hovorím, aby zabudli na zlý zápas a šli odznova. Pochopil som, že ak sa nezmením, nemám ako tréner šancu. Som tu preto, aby som hráčov učil a nie porovnával. Môžem byť prísny, ale spravodlivý.“

Kúp mäso, sprav párty

Okrem Česka trénoval kluby aj na Slovensku, v Nórsku, Rakúsku, Bielorusku či na Ukrajine. Odvšadiaľ má veľa zážitkov.

„Nie veľa trénerov si trúfne ísť do zahraničia. Musíte ovládať reč, prispôsobiť sa prostrediu a získať na svoju stranu ľudí. Vo všetkých mestách, kde som pôsobil, mám dodnes priateľov. To ukazuje, že asi nie som taký blbec.“ (smeje sa).

V Nórsku trénoval jednu sezónu Lillehammer.

„Krásna príroda. Keď sme sa vracali v noci zo zápasu, občas sme museli zastaviť, aby cez cestu prešlo stádo sobov. Okolo boli dva metre snehu, všade zima a z nozdier im vychádzala para. Nádhera. Stáli sme pol hodiny a čakali. Vravím šoférovi, zatrúb na nich. Ale tam platili iné pravidlá.“

V Rakúsku viedol dve sezóny vo Feldkirche polovičných profesionálov. „Nebol som na to zvyknutý. Bál som sa, že na nich budem kričať a pošlú ma kade ľahšie už po prvom tréningu. Jeden Slovák ma však zasvätil do miestnych zvykov.

Presvedčil ma, aby som v stredu kúpil mäso a basu piva. Hovoria tomu kabína fest. Mal som s hráčmi posedieť až do konca. Ja to však profesionálne neuznávam a dbám tiež na životosprávu. Tu som spravil výnimku a bol som za to vďačný.

Odrazilo sa to aj na výkonoch hráčov v zápasoch. Rituál s hostinou pokračoval každú stredu, vždy ho zabezpečil niekto iný.“

Najviac zážitkov má z Bieloruska, kde viedol Neman Grodno.

„Tam, keď sa darilo, tréner bol pán Boh. Majiteľ klub bol oligarcha a hokej mal ako hračku. Často ma zavolal k sebe do priestorov VIP. Šialené, čo všetko tam bolo. Kreviet toľko, že pomaly skákali po stoloch.

Vstúpil som do dverí a začala hrať kapela. Keď som kráčal prvý deň do trénerskej kabíny, pred dverami stálo päť ľudí. Nechápal som, na čo čakajú, poslal som ich dnu. Oni sa na mňa začudovane pozreli a spýtali sa: Bez príkazu?“

Šupler mal pre neho slabosť

Osobitné miesto v kariére Miloša Holaňa má sezóna 1991/92. Mladý šikovný obranca z Vítkovíc narukoval na vojenčinu do Trenčína. Na konci svojho pôsobenia tu oslavoval federálny titul.

„Július Šupler ma trénoval v reprezentačnej dvadsiatke. V decembri 1990 sme leteli na šampionát do Kanady a celý čas ma presviedčal, ako ma potrebuje, lebo má zranených štyroch obrancov.

Z Jihlavy mi zasa volal Holík a ťahal ma tam. Ale do Jihlavy sa mi nechcelo. Cítil som, že tam bude vojna prísnejšia, a tiež som mal k Slovákom blízko. Šiel som do Trenčína. Boli sme neuveriteľná partia. Nielen hráči, aj ľudia vo vedení klubu alebo ľadári – skvelí chlapi. Samozrejme, že sa aj dosť pilo. Heslo nemenovaného spoluhráča znelo: Nič nepiješ, nič nehráš...“

Na trénera Šuplera a jeho metódy spomína Holaň s nostalgiou. „Dodnes mám spísané Julove tréningy z letnej prípravy. Nikdy som nemal lepšiu fyzičku. Julo bol v tom čase inovátor. Neviem, či mal tie tréningy naštudované alebo si ich vymýšľal, ale bavilo ma to.

Bol však aj dobrý chlap, správny psychológ. Možno mal pre mňa trochu slabosť. Na zimnom štadióne bola malá garsónka, kde som sa mohol stretávať s manželkou. Po niekoľkých rokoch sa mi priznal, že za ňu platil. Chvíľu ma napínal a potom dodal, že päť korún na noc.“

Trenčín získal v roku 1992 titul s výrazným prispením najlepšej päťky extraligy – Žigmund Pálfy, Róbert Petrovický, Branislav Jánoš, Róbert Švehla, Miloš Holaň.

„Sadli sme si a nielen hokejovo. Bolo nám jedno, kto dá gól. Žigo Pálffy bol neskutočný talent. Uchvátilo ma na ňom, aký bol flegmatik. Sedel som s ním v autobuse, viezli sme sa do Českých Budějovíc a on mi hovorí: Zabudol som si korčule, čo mám robiť?

V Budějoviciach mu zohnali o dve čísla väčšie, skoro mu z nich vyskočili päty. Ale on si ani svoje korčule veľmi neuťahoval. V tom zápase dal dva góly. To bol proste Žigo.“

V Trenčíne mohol zostať aj naďalej ako vojak z povolania. Tréner Šupler mu zabezpečil byt. „Uvažoval som nad tým, ale delila sa republika, tak som sa vrátil späť do Vítkovíc.“

Wov, Miloš je tu!

Darca kostnej drene pre Miloša Holaňa vzišiel z celosvetovej databázy. Volá sa Robert Stransky a v tom čase bol štátny zamestnanec vo Washingtone.

„Rok po transplantácii má pacient nárok vedieť, kto bol darca. Potom je na darcovi, či sa chce stretnúť. Obaja sme súhlasili. Zaujímavé bolo, že na stretnutie sme prišli takmer rovnako oblečení. Bola to náhoda, ale fakt je, že mám časť jeho génov,“ usmieva sa Holaň.

Do nemocnice City of Hope sa pravidelne vracia. Doktor Forman má dnes 83 rokov, sestričky vítajú Holaňa zvolaním Wov, Miloš je tu!

„Keď prekročím prah nemocnice, všetky myšlienky z toho obdobia sa mi vrátia späť. Potom sa z toho deň či dva spamätávam.“

Holaň tvrdí, že rok 1998 ho navždy zmenil, hoci na to občas zabúda. „V tejto sezóne ma vyhodili z pozície trénera Vítkovíc a veľmi zle som to niesol. Potom som si však znovu spomenul, aké maličkosti ma robili šťastným, keď som bol chorý.

A dnes sa mám trápiť, nad tým, že som niekde dostal padáka? Veru nie, život ide ďalej!“ filozofuje bývalý hokejista a neskôr kouč.