Legendárny Laver pre SME: Nadal má jediný na Grand Slam

MELBOURNE. Nieto veľa takých športových legiend, po ktorých by zaživa pomenovali najväčší krytý štadión v krajine, ktorých si ctí celý svet a ktorí sú takí skromní, slušní a prístupní ako austrálsky tenista Rod Laver.

Jediný človek na Zemi, ktorý dvakrát vyhral Grand Slam, a to ako amatér (1962), aj ako profesionál (1969). Keby bol hral grandslamové turnaje aj v rokoch 1963-67, keď ešte neboli otvorené majstrovstvá, mal by azda viac titulov než Roger Federer (17). Laver ich získal 11 a bol neoficiálnou svetovou jednotkou v rokoch 1962-69 (rebríček zriadili až roku 1973).

Nedáva veľa rozhovorov, a doteraz sa nepodujal napísať knihu. Až tohto roku, po smrti manželky Mary (zomrela 12. novembra 2012). Vo štvrtok v Aréne Roda Lavera v Melbourne krstili (silné slovo na knihu, skôr uviedli na trh) jeho Životopis (A Memoir) v krajine, kde sa narodil.

Nie v Kalifornii, kde žije a kde reklama vládne nadovšetko a ani nie v Londýne, kde sa 4. novembra zídu hviezdy sveta na ATP Tour Finals, a kde by bolo také dielo vhodné predstaviť.

Vracia sa do farieb Austrálie, ktorá dala pred polstoročím svetu za tucet skvelých hráčov a mala 7-8 tenistov v desiatke. Vracia sa do úlohy, ktorú mu dala domáca federácia - svetový veľvyslanec Australian Open.

Bolo nám cťou stráviť hodnú chvíľu s týmto vzácnym človekom, ktorého odpovede by mala povinne čítať mladá generácia, s ktorého fotografiou rástli a vyhrávali Sampras i Federer, a ďalší ,,Nevidel som ho hrať, ale strýko Toni mi o ňom veľa rozpráva a dáva za príklad,” povedal Rafael Nadal.

Skromný, a hrdý. Nevysoký, a gigant

Na otázku, či by si vedel ako chlapec v queenslandskom rodisku v Rockhamptone predstaviť, že raz vyhrá 200 profesionálnych turnajov, že melbournsku arénu pomenujú po ňom zaživa a stane sa legendou v knižkách, ,,Rocket” Laver odvetil: ,,Musím sa zasmiať. Kdeže, my sme nehrali pre také ciele. Chceli sme súťažiť, vyhrávať. Som hrdý, čo som dosiahol a šťastný, čo všetko mi tenis dal a koľko krásy priniesol, a hádam sa budú moje pamäti ľuďom páčiť. Rozhodol som sa ich napísať, lebo v auguste som dovŕšil 75 rokov a snáď by som sa mohol so svojimi skúsenosťami podeliť. Nikdy som sa nepovažoval za legendu, alebo najlepšieho na svete. Dva Grand Slamy ešte neznamenajú, že musíte byť prvý, jedinečný. Sám dávam na také miesto Federera, ktorý dokázal v ťažšej konkurencii oveľa viac než ja, a Nadalovi dávam najväčšie šance na zisk Grand Slamu, lebo je najvšestrannejší. Roger mal skrátka smolu, že v Paríži narazil vždy na Nadala…”

Nevysoký (173 cm), ale gigantický v každom ďalšom rozmere, si kliesnil cestu za slávou pracovitosťou, atletickosťou, skvelou ľavačkou a rýchlosťou.

,,Našu generáciu s dnešnou nemožno porovnávať,” povedal, ,,my by sme s drevenými raketami proti tejto konkurencii nemali šancu a s mojou postavou by som sa k sieti ani nedostal. Bodoval som vďaka časovaniu úderov a volejom. Zo základnej čiary by som nevyhral a výmeny na 20-25 úderov ako hrajú Nadal s Djokovičom, by som nevydržal. Vždy, keď som už vo výmene päťkrát udrel, som si hovoril, si dobrý, tak už je čas ísť na sieť. Dnes už neuvidíte 16-17-ročných vyhrať veľké trofeje, nemajú šancu proti sile.”

Pomalý bol Raketa, šťúply zasa Svalovec

Ako vznikla Laverova prezývka Raketa? ,,Náš daviscupový kapitán Harry Hopman mi ju dal zo žartu, lebo som bol v 14 rokoch veľmi pomalý. Polovica prezývky Rocket má do činenia s mojím rodiskom Rockhamptonom, ale Hopman dosiahol svoje a vychoval zo mňa strelu. Rýchlosť bola potom moja zbraň. Aj šťúplemu Rosewallovi prischlo meno Svalovec, lebo žiadne nemal, ale jeho rezaný bekhend bol jedovatejší než všetky delovky. Tenis nás naučil strašne veľa do života. Najviac to, že sme si vážili súperov. Všetci moji naväčší rivali boli a tí, čo sú medzi živými stale sú najväčší kamaráti. Každá prehra nepríjemne mrzela, ale o 5 minút sme boli znovu dobrí priatelia a porazený platil pivo. Dnes to už nevidno, hoci ťažko porovnávať. My Austrálčania sme boli vtedy jedna rodina, Hopman nás viedol na turnaje po svete, pre nás to bolo nesmierne ďaleko cestovať, a tak sme držali spolu. V tom bola sila. Jeden od druhého sme sa toľko naučili, že už prípravné zápasy mali špičkovú úroveň. Nezabudnem, ako som sa s Emersonom dohodol, že aut bude platiť, len keď pôjde lopta na míľu za čiaru. Rozhodcov sme nepotrebovali.”

Najťažšie kapitoly? Rodinné

Svoje memoáre diktoval Laver na mikrofón amerického spisovateľa Larryho Writera. Súhlasil po dlhých rokoch presvedčovania s tým, že to skúsi krok po kroku, rok po roku. A najťažšie chvíle?

,,Prvou bolo rozhodnutie stať sa profesionálom po zisku Grand Slamu 1962. Nahovorili ma krajania Rosewall a Hoad. Boli sme mladí, peňazí málo, amaterizmom sa nedalo zabezpečiť rodinu, a tak som šiel s nimi. Musel som sa však vzdať Wimbledonu, Paríža, či vlastných austrálskych majstrovstiev, a to ma bolelo. Päť rokov v športe je dlhá doba. Neviete si predstaviť, ako som sa potešil, keď tenis otvorili profesionálom roku 1968. Až tak, že som o rok všetko vyhral. Pomohlo aj šťastie. Nikdy som nebol suverénny, akurát som zabral v pravej chvíli. Mnohí fináloví súperi z grandslamových turnajov ma potom na ďalších podujatiach zdolávali, ale mne sa darilo v najdôležitejších. Okrem mozgovej porážky roku 1998, z ktorej som sa zázračne dostal, druhou ťažkou kapitolou sú spomienky na šťastné chvíle s manželkou po mojej aktívnej činnosti. Kúpili sme si obytný voz a precestovali kus Ameriky – Kaliforniu, Colorado, Utah. Tieto chvíle sa už vrátiť nedajú.”

Tomič by nemal miesto u Hopmana

Laver nepozná hlavné príčiny krízy v americkom a austrálskom tenise. Podľa neho ide o akýsi cyklus, raz ste hore, raz dole, príkladom je aj Švédsko. ,,Prirodzene, už nikdy nebudeme mať 7 hráčov vo svetovej desiatke,” priznáva, ,,ale môžeme ešte zamiešať karty. V 60-tych rokoch sme len v Sydney mali 1500 osvetlených dvorcov, túžbu poznávať, cestovať, a na to bolo treba tvrdo pracovať a slušne sa správať. Nie každý mohol na Wimbledon. Dnes stretnete mladých ľudí a ten letí tam, ten inam. Nádejou má byť Tomič, videl som ho v Londýne proti Gasquetovi a skrýva potenciál. Francúza si skrotil, a znechutil mu tenis. Má neobyčajný štýl – vyťahuje krátke a slabé lopty, krížne, loby i stopbaly, na pohľad to vyzerá ležérne, ale nedajte sa oklamať. Jeho problém je sústredenosť i to, že niekedy neodovzdá do každého zápasu sto percent. V Hopmanovom time by asi nemal miesto, Harry bol prísny a náročný, navyše, samotní hráči by neuvítali takýto prístup. Veľa silných tenistov sa do tímu nevmestilo pre správanie. Skromnosť a úsilie sa povinne vyžadovali.”

Rodney ,,Rocket” Laver nie je len austrálskou legendou. Celý svet sa mu klania a niektorí doslova. Po finále Roland Garros 1999, keď Andre Agassi dovŕšil kariérny Grand Slam, preberal trofej od Lavera 10 mesiacov po jeho mŕtvici.

Agassi klesol pred všetkými na kolená a vyhlásil: ,,Je to nesmierna česť, som požehnaný a nikdy na túto chvíľu nezabudnem.” ,,Rod Laver o poklony nikdy nestál. Zosobnil príbeh jednoduchého hanblivého chlapca z queenslandského vidieka, ktorý splnil otcov sen vyhrať Wimbledon, lebo tenis sa stal jeho láskou a toto robí z talentu majstra,“ – napísal v predslove najnovšej knihy A Memoir švajčiarsky maestro Roger Federer.