Dnes má 89 rokov a je naším najstarším žijúcim olympionikom. V piatok symbolicky odovzdal slovenskú olympijskú pochodeň mladým.
Potešilo vás, že ste boli súčasťou takejto udalosti?
„Bola to pre mňa pocta. Aj som bol na pódiu trochu nervózny.“
Ako si spomínate na svoje olympijské vystúpenie v 1948?
„Bolo to pre nás veľké vyznamenanie. Po vojne bola bieda. Potraviny boli na lístky a športovať v takých podmienkach bolo veľmi ťažké. Museli sme si veľa odriekať. Všetko, čo nám ostalo, sme dávali na jedlo. Na olympiáde sme sa po dlhom čase mohli dobre najesť.“
Bola už pred šesťdesiatimi rokmi olympiáda takým veľkým sviatkom ako dnes?
„Pre nás bola hádam aj väčším. Veľmi sme si to vážili. V tých časoch bol problém vycestovať do cudziny.“
Ako ste sa vtedy pripravovali na olympiádu?
„V Dukle som začínal ako bežec na lyžiach. Až neskôr som prešiel k vodákom. Bývali sme v Zbraslave a chodieval som si stavať loď do Podola a to bolo 12 kilometrov po Vltave. Ráno som vstal, najedol som sa, išiel som 12 kilometrov tam, 12 späť. Naobed som sa vrátil. Denne som najazdil 48 kilometrov. Získal som dobrú vytrvalosť. Keď boli kvalifikačné preteky na olympiádu, tak som na desaťkilometrovej trati vyhral pred vlaňajším majstrom republiky Vamdorom o štyri minúty. To bolo o celý kilometer.“
Vy ste si museli sám postaviť loď?
„Ak som tam chcel ísť áno. Bol som zručný po otcovi a pri ňom som sa dostal k stolárčine. Ako prvý som postavil dvojkajak, s ktorým sme chodili na Malý Dunaj.“
Ako si spomínate na samotné preteky?
„Súťažilo sa na Temži. Presne v tých miestach, kde sa dodnes jazdia preteky osemveslíc Oxford – Cambridge. Rieka bola dosť široká, štartovalo sa proti prúdu. Vtedy sa na olympiádach jazdili iba dve disciplíny – kilometer a desať kilometrov. My, čo sme išli desiatku, sme mali v polovici obrátku okolo malého ostrovčeka.“
Vtedy neexistovali dráhy. Nebol to na vode boj a taktizovanie medzi súpermi?
„Ani nie. Vtedy boli kajakárskou veľmocou severania. Tie krajiny vojna nepoznačila, ich vodáci boli po väčšine hasiči a mali dobré podmienky na tréning. Mohli sa pripravovať aj celý rok. My sme na nich nemali. Ja som bol po štarte asi na pätnástom mieste, postupne som ich zdolával, až som sa dostal na deviate miesto. Čo bolo celkom slušné.“
Vy hovoríte, že veľmocou boli severania, ale Československo získalo vtedy v kanoistike tri zlaté a jednu striebornú medailu.
„To je pravda, ale všetky medaily získali pretekári na kanoe. Keď sme sa vrátili, bola na václaváku veľká paráda. Všade plno ľudí a nás vozili na džípoch.“
Čím vás prekvapil Londýn?
„Skôr prístupom ľudí. Bolo z nich cítiť chlad. Oni nie sú takí otvorení a srdeční ako my. Ale čo ma veľmi uchvátilo, bolo Múzeum madame Tussaudovej. Figuríny boli na nerozoznanie od živých ľudí. Hneď pri vstupe boli štyri a v rukách mali vstupenky. Ja som od jednej chcel vziať lístok, no nešlo to. Rád by som sa tam ešte pozrel, ako sa za tie roky zmenilo.“
Pôjdete v lete pozrieť na olympijské súťaže priamo do Británie?
„Veľmi rád. Hlavne aby som sa toho dožil. Chcel by som vidieť rýchlostnú kanoistiku a atletiku.“
Kto zo slovenských športovcov by mohol získať medailu?
„Vodní slalomári môžu získať aj zlato. Verím aj rýchlostným kanoistom, že medailu prinesú. No neviem, či bude zlatá.“
Ako sa zmenila rýchlostná kanoistika?
„To sa nedá porovnať. Ja som si loď musel postaviť, dnes majú športovci všetko zabezpečené. My sme vtedy museli popri športe chodiť aj do školy či do práce. Za športom som mohol chodiť až potom.“
