S jednou obličkou absolvoval dvoje MS hádzanárov. Boj s covidom, žiaľ, prehral

KOŠICE. Smutná správa zastihla nielen priaznivcov hádzanej na celom území bývalého Československa.

Vo štvrtok 18. marca navždy odišiel Ján Babic. Športovec, ktorý aktívne písal najslávnejšie kapitoly košickej hádzanej, podľahol ochoreniu Covid-19.

Ján Babic by v tomto roku 29. októbra oslávil významné životné jubileum – sedemdesiatku. Už ju mali v kalendári poznačenú mnohí jeho priatelia, bývalí spoluhráči i priaznivci.

Učiteľ ho od basketbalu priviedol k hádzanej

Pre jeho výšku vyše 190 cm si ho ako prví vyhliadli basketbalisti a všetko nasvedčovalo tomu, že skončí v najlepšom vtedajšom košickom tíme – v Slávii VŠT.

Našťastie, v jeho tínedžerských rokoch mal vynikajúci nos na hádzanárske talenty bývalý úspešný košický vodný pólista Leopold Kalinka.

Ako Babicov učiteľ telesnej výchovy na základnej škole dokázal vysokého chlapca presvedčiť, aby loptu naháňal medzi sedmičkami a nie pod košmi.

Kalinkovi kolegovia z basketbalového prostredia mu to dlho nevedeli odpustiť.

Jano Babic bol pri prerode nevýraznej košickej mužskej hádzanej na tím, o ktorom sa s rešpektom začalo hovoriť v celom Československu.

Začalo sa to postupom do I. celoštátnej ligy v roku 1972 a skončilo sa ziskom dvoch titulov majstrov ČSSR (1978 a 1981) a celkovým víťazstvom v Československom pohári 1981.

Nemusíme zdôrazňovať, že patričný podiel na týchto úspechoch mali Babicove góly, ktorých súperovým brankárom nadeľoval nad očakávanie.

Na MS v Dánsku trojica Košičanov

Napriek tomu jeho cesta do československej reprezentácie nebola jednoduchá a dostal sa do nej až ako 25-ročný.

Tých trénerov, ktorí mu dali šancu, však nikdy nesklamal, či už to bolo na majstrovstvách sveta 1978 v Dánsku alebo o štyri roky neskôr v Spolkovej republike Nemecko.

Len pre zaujímavosť – v malej škandinávskej krajine sa na svetovom šampionáte predstavilo trio Košičanov – okrem Babica i Jaroslav Papiernik a Dušan Pituch.

Zahraniční odborníci so závisťou sledovali kvalitnú hru všetkých troch, každého z nich by radi videli v popredných a najbohatších klubových mužstvách Európy.

Vtedy však jedinou cestou pôsobiť v cudzine bola iba nelegálna emigrácia a pre tú by sa nikto z nich nerozhodol.

Nečudo, že táto trojica sa niekoľko rokov pravidelne objavovala v anketách o najlepšieho slovenského, resp. československého hádzanára roka.

Umiestenia v nich Jána Babica boli úplnou samozrejmosťou.

Príležitosť hrať v zahraničí nedostal

Obdiv si zaslúžil o to viac, že celú kariéru vrcholového športovca – reprezentanta absolvoval bez jednej obličky.

Pre jeho zdravotný stav nemusel absolvovať vtedy povinnú dvojročnú vojenskú službu. Určite by oňho mali záujem vrcholové tímy Dukly Praha či ČH Bratislava.

A tak pôsobil v jedinom oddiele – TJ VSŽ Košice. Plných 17 rokov.

Bol skromný športovec a skutočný príklad pre nasledujúcu generáciu hádzanárov.

Tí však už mohli využívať iné možnosti. Napríklad aj odísť do zahraničného klubu hocikedy a hocikam, kde o nich prejavili záujem.

Škoda, že Babic a jeho rovesníci túto príležitosť nikdy nedostali.

Posledná rozlúčka s Jánom Babicom bude v stredu 24. marca o 11.30 hod. na Verejnom cintoríne v Košiciach.