Hossa: Všetko sa hrnie do rýchlosti, niekedy sa oplatí spomaliť

V čom sa situácia čerstvého držiteľa Stanleyho pohára líši a v čom podobá s rokom 2010 ?

„Prvý triumf je vždy špeciálny. Prežíval som ho emotívnejšie o to viac, že predchádzajúce dve prehry vo finále v dresoch Pittsburghu i Detroitu boli frustrujúce. Teraz si pohár viac užívam. Pokojnejšie, už viem, čo tieto chvíle znamenajú pre mňa priateľov i fanúšikov. Celé je to to pohodovejšie.“

Zo štyroch účastí vo finále máte teraz päťdesiatpercentnú úspešnosť. Spokojný?

„Teraz je to príjemné. Vyhrať Stanley Cup si vyžaduje kombináciu maximálneho tímového i individuálneho úsilia. Ale musíš mať aj potrebné šťastie. Je veľa hokejistov, ktorí vyhrali finále hneď na prvýkrát. Ale možno je viac takých, ktorým sa to nepodarilo nikdy. U mňa nastal obrat po finálovom triumfe 2010 nad Philadelphiou. A myslím, že aj celý tím Chicaga odvtedy nadobudol drajv plynúci zo sebadôvery.“

S Bostonom ste mali šťastie v šiestom zápase. Vaše Chicago v priebehu sedemnástich sekúnd otočilo zápas.

„Súhlasím. Boston bol silný, keby sme sériu prehrali, nemôžeme povedať nič. Nedávno sme sedeli v Trenčíne na káve so Zdenom Chárom. O hokeji sme veľa nehovorili, každému bolo jasné, čo všetko dokáže priniesť hokej a človeku neostáva nič iné, len sa naladiť pozitívne.“

Pred play off prišiel zo San Jose do Chicaga Michal Handzuš. Čo priniesol?

„Viac, než naše vedenie čakalo. Mišo je víťazný typ, dobrý a fyzicky silný v defenzíve, úspešný na buly. Je veľmi inteligentný aj herne. Zaslúžene sa posunul zo štvrtého útoku do druhého.“

Ani v tomto ročníku sa vám nevyhýbali zranenia. V treťom finále ste pre posunutú platničku nemohli nastúpiť, vo zvyšných dvoch ste sa dosť trápili. Ste už v poriadku?

„Zďaleka nie. Minulý týždeň som bol u pána doktora Juraja Vyletelku v Žiline, kde som dostal ozónovú injekciu, aby sa mi postihnutá oblasť uvoľnila a upokojila. Telo zaťažujem len postupne, rehabilitačné cvičenia chrbta robím s fyzioterapeutom. Vyhol som sa operácii, nemôžem si dovoliť niečo uponáhľať.“

V NHL ste počas šestnástich sezón odohrali 1018 zápasov základnej časti plus 152 v play off. Aké trendy v tejto súťaži registrujete?

„Hokej je čoraz rýchlejší. Všetko sa hrnie do rýchlosti, ktorá býva niekedy vyššia než čítanie hry. Niekedy sa oplatí spomaliť. Súperi prefrčia a vám sa otvorí priestor na prienik iným smerom alebo výhodnejšiu prihrávku.“

Stalo sa spomalenie jazdy vaším novým taktickým prvkom alebo tak reagujete na zranenie?

„Skôr vtedy, keď to ponúka herná situácia. Dá sa povedať, že ťažím zo skúseností. Nečakaným spomalením sa dá zrazu získať viac miesta. Iste, sú tiež chvíle, keď sa nemôžem do toho opierať naplno. To však býva koncom play off, keď sa drobnejšie zranenia znásobia.

S Bostonom už neboli zďaleka drobné.

„Z platničky mi vystreľovala bolesť cez nerv do nohy. Sľúbil som trénerovi, že urobím všetko preto, aby som nastúpil. Vtedy boli všetci rýchlejší bez toho, že by som spomaľoval. Noha mi tŕpla, vlastne som ju ani necítil, nemohol som na ňu stúpiť.“

Marián Gáborík hráva v NHL s malým číslom 38 a iniciálkami na zadnej časti prilby. Nosili ste aj vy symbol na pamiatku vášho zosnulého kamaráta Pavla Demitru?“

„Jeho číslo a iniciálky mám vyšité na rukaviciach. Ku koncu sezóny boli už trochu ošúchané, ale pozeral som sa na ne veľmi často.“

V Soči vás vo februári čaká už štvrý olympijský štart. V Salt Lake City 2002 sa slovenský tím ešte neprebojoval do hlavného turnaja, no pamätným ostal váš gól zadovkou v stretnutí s Francúzskom (7:1) o konečné trináste miesto. S Demitrom na olympiáde v Turíne 2006 skončilo Slovensko piate, vo Vancouvri 2010 štvrté. Tešíte sa do Soči?

„Rád by som si na atraktívnom turnaji zahral. Zídu sa tam najlepší hráči sveta. Je to vždy špeciálna výzva.“