Ako dieťa sledoval Mariána Gáboríka v drese Minnesoty Wild. Jeho vzorom bol však legendárny útočník Mike Modano.

Na rozhovor prišiel 24-ročný útočník vysmiaty a v dobrej nálade. Aktuálne najlepší extraligový strelec MAX GERLACH prezradil viac o svojom súkromí, ako vníma Američan život v Prešove, akého zlozvyku sa chce zbaviť, aj to, ako reaguje na otázky o svojom mene.

V tíme Saskatoon Blades vo WHL ste si zahrali s Kirbym Dachom, ktorý je aktuálne spoluhráč Juraja Slafkovského v Montreale. Ste spolu v kontakte?

S Kirbym sme skvelí kamaráti a píšeme si pravidelne. Teší ma, že sa mu v kariére darí. Je veľký a silný hráč, ktorého je radosť sledovať na ľade.

O Slafkovskom sme sa ešte nestihli porozprávať. Viem, že je teraz zranený. Určite sa ho na neho najbližšie opýtam a zistím, čo si o ňom myslí a ako ho vníma.

Je na vás vidieť, že si každý zápas v extralige užívate. Pôsobíte sebavedomo. Ako sa cítite na ľade?

Vďačím za to mojím trénerom, ktorí mi dôverujú a dávajú mi veľký priestor a zároveň voľnosť. Hrám presilovky a vo formácií mám skvelých spoluhráčov. Je pre mňa jednoduché baviť sa hokejom, keď mám na to vytvorené ideálne podmienky.

Úspech v podobe gólov či bodov sa potom dostaví. Oveľa lepšie by to však bolo, ak by sa darilo aj tímu. Náš herný prejav je z môjho pohľadu veľmi dobrý, chýbajú akurát víťazstvá.

Na fotografiách vás často vidieť, ako hryziete chránič na zuby. Je to niečo, čo robíte podvedome alebo vám to pomáha lepšie sa koncentrovať na hru?

Je to taký môj tik. Snažím sa tohto zlozvyku zbaviť, ale zatiaľ sa mi to nedarí (smiech). Keď to vidia moji rodičia, nepáči sa im to. Trápi ma to prakticky od detstva, kedy som chránič nedokázal udržať v ústach. Neustále som sa sa s ním hral alebo ho obhrýzal. Je to vskutku škaredý zlozvyk. Z psychologického hľadiska je však možné, že mi to pomáha pri koncentrácii a robím to už podvedome.

Okrem toho nemám žiadne špeciálne rituály, ktoré by som dodržiaval, či už pred alebo počas zápasu. Vždy sa snažím iba koncentrovať na dýchanie a príliš sa už pred zápasom s ostatnými hráčmi nerozprávam. Som dosť komunikatívny a ak by som to nekontroloval, mohlo by ma to pred zápasom rozhodiť.

Na drese nosíte číslo sedem. Prečo ste si ho vybrali?

Pôvodne som chcel deviatku, ale tá už bola obsadená. Tak som si vybral sedmičku. Chcel som mať jednociferné číslo a sedmičku nosil aj môj strýko. Nebol v tom žiadny výnimočný dôvod.

Ako ste si zvykli na život v Prešove? Ktoré miesta ste si najviac obľúbili?

Mám šťastie, že som sa dostal do skvelej partie. Viacerí chlapci si radi zájdu do mesta na dobré jedlo, či už na obed alebo večeru. Nie som veľmi dobrý kuchár a preto sa rád stravujem v reštauráciách. Zároveň si pozrieme futbal alebo sa inak zabavíme. Môžem povedať, že zatiaľ som v Prešove veľmi spokojný.

Aké jedlo máte najradšej a čo špeciálne ste na Slovensku ochutnali?

Chutí mi skoro všetko. Najradšej mám ale taliansku kuchyňu, rôzne cestoviny, ktoré si dokážem spraviť občas aj sám. Často to nechávam na chlapcov, aby sa rozhodli, kam chcú ísť a na čo majú chuť oni. Ja si obvykle nemám problém vybrať z jedálneho lístka.

Ochutnal som aj vaše národné jedlo - halušky s bryndzou. Veľmi mi to zachutilo, hoci je to trochu ťažšie na žalúdok. Mám rád aj gulášovú polievku, aj keď tá nepatrí medzi tradičné slovenské jedlá.

Už štvrtý rok hrávam v Európe, takže som si celkom zvykol skúšať rôzne jedlá, na ktoré v USA bežne nenatrafíte. Na väčšine z nich som si pochutnal.

Stihli ste si už v Prešove a okolí pozrieť aj nejaké pamiatky alebo vyraziť so spoluhráčmi na menší výlet?

Do centra Prešova chodievame často, takže ho dobre poznám. Videl som aj niektoré pamiatky. V blízkom okolí sa mi páčil Spišský hrad. V tomto smere nie som veľmi náročný. Teším sa, keď si môžem ísť s chlapcami dať niekde dobrú kávu a trochu sa porozprávať. Je to zábavnejšie, ako sedieť celý deň zavretý v byte.

Na Slovensku ste už vyše pol roka. Čo vás tu najviac prekvapilo alebo zaskočilo?