Má 79 rokov, neváha sa hodiť na zem. Chytali sme v montérkach a zváračských rukaviciach, spomína

Skoro ráno vstane a uteká na ihrisko. Treba oprať dresy, vyvešať ich a postarať sa o ihrisko.

GERD ŘEHÁČEK (79) je pod Tatrami legenda, osobnosť ŠK Štrba.

Okrem toho, že zastáva funkciu hospodára, trénuje nádejných brankárov. Po večeroch chodí hrávať tenis, volejbal, je tiež futbalový a lyžiarsky rozhodca.

„Netuším, čo je to nuda a čo to slovo znamená. Ja som stále aktívny, život bez športu si neviem predstaviť,“ tvrdí usmievavý pán.

Máte takmer osemdesiat rokov a stále sa staráte o ihrisko. Ako to zvládate?

Ako nič. Futbalový štadión je môj domov, druhá záhrada. Som tu každý deň. Naše krásne podtatranské prostredie je na nezaplatenie.

Ihrisko sa pomaly prebúdza zo zimy, takže doobedia budem mať čo robiť. Aby som trávnik dostal do kondície.

Poobede si zvykneme zahrať futbal na malé bránky, večer chodím na tenis alebo volejbal.

Tenis?

Minule som bol na turnaji, kde bolo 25 účastníkov a obsadil som prvé miesto.

Vo veku 79 rokov?

Áno, šport je môj zmysel života. Vediem k tomu aj mladých. V Štrbe trénujem nádejných brankárov, nemám problém sa hodiť na zem. Ukázať im, ako sa to robí.

Kedy ste nastúpili na posledný súťažný zápas?

Krátko pred sedemdesiatkou. V minulosti som hrával za Poprad tretiu ligu, takže skúsenosti mám.

Pamätám si, ako som stihol odchytať aj dva zápasy za jeden deň.

Ako?

Ráno som išiel za béčko z Matejoviec a poobede za Poprad. Vtedy sa to mohlo.

Na ktoré úspechy rád spomínate?

Tatranská Lomnica sa po desiatich rokoch prihlásila do súťaže a hľadala brankára. Oslovila mňa, mal som vtedy 54 rokov. Od poslednej súťaže sme postúpili až medzi okresnú elitu. Rád na to spomínam.

Posledný zápas za Lomnicu som chytal, keď som mal 65 rokov. Bol som v najlepších rokoch, takže som prestúpil do Štrby (smiech).

Odvtedy tu robím správcu štadióna, hospodára, trénera, spravujem tiež multifunkčné ihriská. Nenudím sa. Ja ani neviem, čo to slovo znamená.

Ako hovorím, sem tam si aj zatrénujem.

A to vás nič nebolí, keď hráte s mladými chlapcami a hádžete sa na zem?

Nie, ja som nikdy nebol zranený. Dokonca ani chorý.

Minulý rok som dostal ocenenie pre športovca roka Štrby, čo si veľmi vážim.

Vo voľnom čase robím medzinárodného rozhodcu lyžovania, futbalového arbitra a rozhodcu na behoch.

Ako to robíte, že ste stále taký aktívny?

Baví ma to, napĺňa. Nejako špeciálne neholdujem alkoholu, zdravo sa stravujem. Samozrejme, klobásku a pivečko si po futbale dám, ale s mierou.

Víkendy, to sú u mňa futbal a zábava. S áčkom chodím aj ako masér, zdravotník.

Čo pre vás znamená šport?

Zdravie. Vďaka športu som v dobrej kondícii a mám radosť zo života. Zároveň som si vďaka nemu našiel množstvo priateľov.

Na svete sme preto, aby sme sa mali radi. A nerobili si prieky. Podľa toho sa v živote správam, je to moje krédo.

Ako hráč som nikdy nebol surový a nikdy sa mi to nepáčilo. Šport má ľudí zbližovať.

Ako sa futbal zmenil za posledné roky?

Išiel a ide dopredu. Je rýchlejší a technickejší. Hráči dnes vedia také kľučky, o ktorých sme my nemali páru. Len sme behali hore a dole.

Kedysi sme hrali na škvare, čo pri šmýkačkách poriadne bolelo. Teraz aj v okrese sú štadióny na vysokej úrovni. Ako aj ten náš.

Ste dobrý hospodár, takže máte skvelé ihrisko.

Ďakujem. Akurát niekedy ma mrzí, keď faganom poviem, aby neboli iba v šestnástke, ale oni si nedajú povedať. Mali by sa rozmiestniť po celej ploche, nie drať trávu na jednom mieste.

K trávniku som mal vždy špecifický vzťah. Raz, keď som ešte chytal za Liberec, sme hrali v Berlíne.

Útočník išiel na mňa a ja som prudkým pohybom urobil dieru na ihrisku. Hneď ako som to uvidel, zobral som drn trávy a medzeru som zašliapal.

Po zápase za mnou prišiel správca a dal mi fľašu. Povedal: Takto by sa mal správať každý hráč, klobúk dole.

Vtedy som si viac začal vážiť ihriská.

Aký bol za vašich čias brankársky výstroj?

Žiadny (smiech). Aj môj otec bol brankár a pamätám si, že na ihrisko vybehol v spodnej bielizni. Namiesto dresu mal starý sveter od babičky.

My sme na tom už boli o čosi lepšie, chytali sme v montérkach a zváračských rukaviciach. Štulpne sme si robili zo starých punčocháčov, len sme nakreslili tri pruhy.

Brankárske gate sme takisto nemali, boli len obyčajné nohavice, do ktorých sme si dali molitan, vatu. Brankársky dres bol starý čierny sveter s našitou jednotkou.

Bola chudoba, neboli ani také finty ako teraz. Ale hrali sme so srdcom, mám na to pekné spomienky.

Pamätám si, ako sme sa pred zápasom chodili medzi jablone rozchytať. Dnes hráči len prídu, spýtajú sa, aké majú dresy a hrajú.

Máte do života nejaké prianie?

Hýbať sa čo najdlhšie. Či je leto alebo zima, byť čo najdlhšie v pohybe. A baviť sa tým, čo ma celý život napĺňa. Športom.