Futbalový búrlivák či legenda Barcelony. V Sieni slávy sú ďalší velikáni

BRATISLAVA. Už je to štyridsať či päťdesiat rokov, čo svižne pobehovali po futbalových trávnikoch a strieľali góly, no stále sa pohybujú rezkým krokom. Takým vykročili aj na pódium počas vyhlásenia ankety Futbalista roka.

V Sieni slávy Slovenského futbalového zväzu je od utorka ďalších päť velikánov. Ján Kozák, Ján Švehlík a Jozef Barmoš si trofeje pripomínajúce tento moment prevzali osobne, Imrich Stacho a Ferdinand Daučík vstúpili do Siene slávy in memoriam.

Za bývalého skvelého brankára Trnavy i československej reprezentácie prevzal ocenenie syn Roman Stacho a za trénerskú legendu FC Barcelona dcéra Zuzana Daučík.

Toto je päť príbehov piatich výnimočných futbalových osobností.

Ján Kozák st.: Búrlivák s víťaznou náturou

Taký cit pre futbal ako on, má na Slovensku len zopár ľudí. Také vnímanie, videnie, chápanie. Futbal mu vracia to, že mu poctivo slúžil, ako hráč aj ako tréner.

Pre mužstvo, ktorého farby hájil na ihrisku či na lavičke, bol rozdielovým činiteľom. Perfektne čítal hru, dokonale predvídal zápasové dianie. Bol hráčskym lídrom a trénerským šéfom.

„Už v čase, keď žiaril ako futbalista, som bol presvedčený, že by z neho mohol byť výborný tréner,“ povedal na jeho adresu slovenský Tréner storočia Jozef Vengloš.

S loptou prežil netuctový príbeh, plný úžasných momentov, v ktorom nechýbali vrcholy ani horšie obdobia. To, čo z neho robilo rozdielového činiteľa, bola jeho víťazná nátura. Neznášal prehry a miloval víťazstvá.

Ešte viac neznášal krivdu v akejkoľvek forme, či sa dotýkala priamo jeho či jeho najbližších alebo mužstva, ktoré viedol, vlastne kohokoľvek a kdekoľvek. To ho privádzalo k prejavom, za ktoré získal povesť futbalového búrliváka.

Netuctovosť jeho príbehu sa začala už jeho príchodom na svet – v deň narodenín jeho mamy. Vážil viac ako päť kilogramov.

Futbalovo vyrastal ako samorast, do pätnástich rokov nemal ani registračku, ako žiaka ho nik netrénoval, nehral žiadnu súťaž. Z neorganizovanej dedinskej zábavy do pre neho prvého reprezentačného výberu mu to trvalo päť rokov...

Namiesto sudičiek stál pri jeho kolíske otec železničiar. Akoby to predznamenalo zásadnú etapu na jeho futbalovej ceste, v troch kapitolách strávil v drese Lokomotívy Košice tucet sezón.

„Ak by som sa nestal futbalistom, pokračoval by som v otcových stopách a zakotvil na železnici,“ zamyslel sa v životopisnej knihe Príbeh futbalového rebela. 

Lokomotíva ho posunula hore. V nej ho viedol Jozef Jankech, ktorý o ňom povedal, že „je taký poctivý, že si pridáva každý deň tréningové dávky a kontroluje si váhu.“ 

Bol súčasťou reprezentačnej bronzovej partie z ME 1980. Na svoj hráčsky vrchol vystúpil počas vojenčiny v drese pražskej Dukly. Stal sa majstrom, vyhral anketu Futbalista roka.

Bol v kádri tímu pre MS 1982, ale postihlo ho zranenie kolena v lige a to ovplyvnilo nielen to, že si na šampionáte nezahral ani minútu, ale spustilo tri roky futbalovej neistoty - chvíľu hral, chvíľu nie.

Až známy profesor Oldřich Čech problém vyriešil a umožnil mu otvoriť dvere do zahraničia, kopačky však zavesil opäť ako hráč Lokomotívy v 36 rokoch.

Neplánoval byť trénerom, tvrdí dodnes. Že sa ním stal, rozhodli okolnosti a presviedčanie košického funkcionára Ladislava Belanského. Na začiatku tejto etapy jeho života bola opäť Lokomotíva Košice.

Celý trénerský život strávil v kluboch na východe Slovenska, výnimkou bol post reprezentačného kormidelníka.

K nevšednosti príbehu jeho futbalového života patrí i to, že prevzal národný tím, hoci nemal vo verejnosti jednoznačnú podporu. Je jediný Slovák, ktorý sa prebojoval na ME ako hráč i tréner. A na turnaji bol úspešný.

Jozef Barmoš: Džentlmen

Ešte keď bol hráčom, písali o ňom: ak sa na niečo stojí v zástupe, nikdy sa netlačí, prvý je však tam, kde sa rozdeľujú úlohy. 

Alebo: stelesňuje futbalovú inteligenciu a bojovnosť.

Či: je rytierom zelených trávnikov a snáď sa ani nevie rozhnevať, hoci ako obranca by mal vedieť ukázať zlosť. On na to ide po svojom – dôsledne, ale slušne až džentlmensky.

Rok strávil na vojenčine v Dukle Praha a na Juliske mu vystavili takéto vysvedčenie: spoľahlivý krajný obranca – vedel hrať vpravo aj vľavo – so zodpovedným prístupom ku každému zápasu, súťažnému, priateľskému i neoficiálnemu. 

Taká bola (a je) pravda o ňom: nech robí čokoľvek, nikdy nič neoklamal ani v jedinom okamihu.

V šestnástich rokoch prišiel do dorastu Interu Bratislava a so žlto-čiernymi farbami zrástol ako s druhou kožou. Výnimkou bol len ten rok vojenčiny, počas ktorého získal svoj jediný majstrovský titul.

Spoluhráčmi mu boli Netolička, Stromšík, Samek, Macela, Fiala, Rott, Pelc, Štambacher, Vízek, Nehoda, Gajdůšek, Berger, Kříž, Bilský – všetko reprezentanti, ktorí boli kmeňovými hráčmi Dukly, on jediný medzi nimi ako „záklaďák“ aj to iba na rok a predsa mal pevné miesto v základnej zostave. Lebo on bol istota a garancia kvality.

Oficiálne má v reprezentačnom drese v kolónke strelených gólov nulu (hoci zlé jazyky pripomínajú jeho „vlastenca“ na MS 1982 v zápase s Anglickom), no pre našu futbalovú históriu je nezabudnuteľný ním premenený pokutový kop v rozstrele po zápase o 3. miesto na ME 1980 s Talianskom.

Šestnásť strelcov sa nepomýlilo, potom Netolička kryl pokus Collovattiho a na rade bol Barmoš.

„Nebol som exekútorom jedenástok, ale sem-tam som sa musel k lopte postaviť. V Neapole tréneri už veľa možností nemali, hrozilo, že sa vystriedame všetci, vrátane brankárov. Pozorne som sledoval hráčov, ktorí už strieľali.

Vedel som, že Talian predo mnou nedal gól, hoci to nebola úplne jasná situácia a istotu vtedy nemali ani televízni komentátori. Trošku ma upokojoval fakt, že aj keď náhodou penaltu nedám, nič nebude rozhodnuté.

Všímal som si, že brankár Zoff sa hodil alebo urobil pohyb po pravej ruke. Ak reagoval doľava, tak vždy len symbolicky. Počkal som si na jeho pohyb a keď som si potvrdil, že ide na svoju silnejšiu stranu, vystrelil som.“

Svoj pokus bezpečne premenil a čs. tím získal európsky bronz.

Popri futbale vyštudoval právo a získal titul doktora práv, ale touto cestou šiel len chvíľku. Keď reprezentáciu prevzal tréner Jankech, oslovil ho s ponukou na spoluprácu.

Súhlasil a potom už futbalové prostredie neopustil. Robil najlepšie, ako vedel, buď ako tréner alebo ako funkcionár. A platí to doteraz.

Ján Švehlík: Dobrý chlap

„Jarova smola bola mojím šťastím,“ takto sa vždy vracia k tomu, ako sa zrodila jeho možno kľúčová nominácia do zostavy v kariére.

Nastúpil na finále ME 1976 po tom, ako v semifinále dostal Pollák červenú kartu a tréneri sa rozhodli, že v zápase o zlato proti Nemecku nastúpi medzi Masným a Nehodom práve on.

„Nebyť trénera Vengloša, asi by som belehradské finále nehral. Práve on podľa mňa prehovoril Václava Ježka, aby mi dal šancu. Som o tom presvedčený, aj keď to nikdy nepriznal,“ spomína na to, čo predchádzalo jeho najpamätnejšiemu gólu.

Ním otvoril skóre zápasu, na konci ktorého bol penaltový rozstrel a titul majstrov Európy pre Československo.

Hoci pochádza zo stredného Slovenska, má slovanistické srdce a belasú krv. Vo farbách klubu z Tehelného poľa pôsobil na všemožných pozíciách - hráč, tréner, manažér, vedúci mužstva – a je to jediný slovenský klub, s ktorým spojil svoj život.

Stal sa jeho legendou výkonmi, úspechmi, vernosťou, hoci o tento status vlastne ani nikdy nestál. 

Jemu je vlastná skromnosť, nenápadnosť, na výborného futbalistu nečakaná utiahnutosť. Keď ho médiá pri životnom jubileu 70 rokov označili za jedného z najúspešnejších československých futbalistov histórie, ohradil sa, že to s tým kvetnatým prívlastkom prehnali.

„Nikdy som nebol rád v centre pozornosti,“ hovorí jeden z dvoch Slovákov, ktorí dali gól vo finále veľkého šampionátu. Jeho charakteristika, zhrnutá do dvoch slov, znie: dobrý chlap.

Na futbalovom ihrisku rozdával plnými priehrštiami radosť spoluhráčom a fanúšikom, v súkromí zas pohodu, pokoj a úsmev.

Šibalský pohľad, na tvári výraz večného mladíka a jemný úsmev ho charakterizujú v každej debate, v každej situácii, pritom sám hovorí, že „vyskytli sa aj mrzuté situácie v živote.“

Tak by sa dal pomenovať napríklad rok vojenčiny v Dukle Praha, kam narukoval ako čerstvý majster Európy, ale hral napokon za ňu len v 12 ligových zápasoch, no sezóna napokon vyústila do majstrovského titulu. Pre neho nič nové, už predtým vyhral opakovane ligu so Slovanom.

„Ale nemyslím si, že som priťahoval úspechy. Už na začiatku mojej dráhy však bolo treba kus šťastia a to, že som sa dostal do Slovana tým ozajstným šťastím bolo a že si ma tréner Vičan vytiahol do áčka, k tomu už nemám čo povedať...“

O futbale sa bude rozprávať vždy veľmi rád, ale aby bol on centrom príbehu, k tomu ho treba tlačiť, on si na to fakt nepotrpí.

Má právnické vzdelanie, patrí mu titul JUDr., ale advokátom nikdy nebol. „Vždy ma to ťahalo k športu, k futbalu,“ kýva hlavou. Má najvyššiu trénerskú licenciu, ale hlavým trénerom bol opakovane a vždy len na záskok.

„Keď som trénerstvo študoval, aj som si myslel, že na to mám, ale keď ma potom hodili do vody, zistil som, že to nie je moja šálka kávy. Radšej som vycúval, lebo aj ako tréner musíte mať určité predpoklady. Mňa vždy bavilo najviac trénovať béčko, kde z dorastu prichádzali talenty a tie som chcel formovať.“

Päťdesiat rokov – s dvoma neveľkými prestávkami – je jeho domovskou futbalovou adresou Tehelné pole.

S nostalgiou ale spomína na staré londýnske Wembely, tvrdú trnavskú obranu pod vedením Jarábka, stále miluje Zamarovského knihy o histórii, perkelt s haluškami i pivo a nenávidí klamstvo.

Čo sa však veriť nechce, že jeho najväčšou neresťou má byť podľa vlastného priznania skákanie do rečí druhým...

Ferdinand Daučík: Deväť trofejí s Barcelonou

Od detstva hrával v rodných Šahách, najčastejším spoločníkom mu bol handrák. Pokračoval v Komárne, potom v I. ČsŠK Bratislava.

Do bratislavského klubu prichádzal ako urastený útočník. Na prvý pohľad ťažkopádny, ale s dobrou orientáciou, výbornou hlavičkou a solídnym gólovým nástrelom.

Práve pri Dunaji ho prerobili na stredného obrancu a na tomto poste si počínal skvele. Až tak, že si zahral za reprezentáciu, čo bolo pre hráčov z amatérskych klubov unikátom. 

Siahla po ňom pražská Slavia a v jej drese získal nielen majstrovské tituly, ale ako kapitán aj víťazstvo vo vtedy prestížnom Stredoeurópskom pohári. Bol vôbec prvým Slovákom s kapitánskou páskou v tíme pražských S. 

Na MS 1938 ho slávny Brazílčan Leonidas označil za najlepšieho obrancu. Po konci v Slavii a už v zmenených vojnových podmienkach sa vrátil do Bratislavy, kde ako tréner ŠK a reprezentácie piloval so svojimi zverencami WM-systém. 

Po vojne zažil rôzne veci. Jeden rok bol trénerom reprezentácie, ďalší sa ocitol v pracovnom tábore prenasledovaný komunistami.

Odtiaľ na priepustky trénoval divíznu Prievidzu, a napokon s celou rodinou za dobrodružných okolností emigroval a skončil spolu so svojím švagrom Ladislavom Kubalom v Barcelone. 

S ňou v sezóne 1951/52 získal päť trofejí! Až v roku 1992 sa k Daučíkovmu kúsku priblížil Johann Cruyff so štyrmi a Daučíka prekonal potom Pep Guardiola s tímom plných es, keď v roku 2009 získal až šesť trofejí. 

Na lavičke Barcelony vyhral Daučík deväť súťaží. V žatve pokračoval aj s Bilbaom, s ktorým získal jeden titul a dva poháre. So Zaragozou sa dostal do finále Pohára veľtržných miest, predchodcu Pohára UEFA resp. Európskej ligy.

So šiestimi víťazstvami v Španielskom pohári je dodnes rekordérom medzi trénermi. Podľa počtu zápasov v La Lige je v historickej tabuľke so 488 duelmi na 7. mieste, v ďalších 126 stretnutiach koučoval tímy v II. lige.

V La Lige dosiahol víťazstvo v 234 zápasoch, čo je v historickej tabuľke piate najvyššie číslo. Viac ligových zápasov majú na konte len Luis Aragonés (344), Miguel Muňoz (323), Javier Irureta (259) a najčerstvejšie Diego Simeone (237). 

O týchto číslach, faktoch a úspechoch sa v Československu desaťročia nevedelo. Komunistický režim neodpúšťal…

Imrich Stacho: Verný Capan

Ako je v trnavskej futbalovej histórii najlepším na trénerskom poste Anton Malatinský, medzi útočníkmi Jozef Adamec, stredopoliarmi Ladislav Kuna a obrancami Karol Dobiaš, tak v spomienkach je nezabudnuteľným brankárom Imrich Stacho. 

„Bolo nás doma deväť detí, aj na mňa prišiel rad a musel som ísť pásť kozy za trnavskú tehelňu, kde bola najlepšia paša. Hnevala ma nedobrovoľná služba, chlapci hrali futbal bezo mňa. Pomohol som si: kozy som uviazal a postavil sa do brány.

Nejaký čas to šlo, potom sa jedna koza napajedila a zvŕtala sa dovtedy, kým sa nezadusila na motúze. Doma bol výprask, medzi chlapcami smiech a mne prischlo meno Capan. Nikto ma odvtedy nevolal inakšie,” vysvetľoval pôvod svojej prezývky.

Začínal ako osemročný s „handrákom,” so skutočným futbalom sa stretol až v jedenástke saleziánov na Kopánke, kde ho zaregistrovali v roku 1942. O štyri roky neskôr ho objavil Anton Malatinský, ktorý si všimol chlapca, chytajúceho za žiakov ŠK Oratórium.

Prestúpil do TŠS Trnava, predchodcu dnešného Spartaka, a tomuto klubu zostal verný s výnimkou vojenčiny v ATK a Tankista Praha plných dvadsať rokov až do konca aktívnej činnosti. 

Prečo ostal celý hráčsky čas v Trnave? „Lebo v Trnave ma objavili, tam som sa naučil chytať, nemohol som predsa zradiť svojich. Mal som výhodné ponuky od mnohých ligových klubov, ale všetky som odmietol.”

Prvé stretnutie odchytal za Trnavu 24. apríla 1946. Mal 15 rokov a s dorastom vyhral titul majstrov Československa. Prvoligovú seniorskú premiéru absolvoval na jar 1950 v domácom zápase s Vodotechnou Teplice (1:1). 

Lev Jašin, držiteľ Zlatej lopty z roku 1963, hovorieval, že jeho vzorom mu bol práve Stacho, obaja mali veľmi podobný štýl chytania.  

Za Spartak si pripísal v I. lige viac ako 200 štartov a zapísal sa aj ako strelec pokutových kopov, čo bola jeho špecialita.

Prvú jedenástku premenil na jeseň 1956 v domácom zápase s Kladnom a vďaka tomu vyhrala Trnava 1:0. O rok neskôr zdolal Spartak odvekého rivala Slovan 4:2 a Stacho premenil dokonca dva pokutové kopy.

Posledný súťažný zápas medzi trnavskými žrďami absolvoval na záver jesene 1965, Trnava prehrala v Trenčíne (0:1). Od jari ho nahradil v bráne Spartaka Josef Geryk. 

Nepríjemné zranenia mu skrátili kariéru. Prvý raz v máji 1960 v Bukurešti. ČSSR vyhrala nad Rumunskom 2:0, Stacho chytal výborne, v osudnej chvíli po strete s Mateianumom mu povolilo koleno.

Oba menisky praskli, šľachy sa potrhali, no štyri injekcie na niekoľko minút umŕtvili bolesť a krivkajúci Capan chytal ďalej. Z ihriska ho vyniesli členovia veľvyslanectva na pleciach, pokračoval do nemocnice.

„Potom to už nebolo ono,” spomínal často. Kým sa liečil, objavil sa Viliam Schrojf. Stacho však ešte šesť rokov chytal za Spartak. Definitívny koniec prinieslo druhé zranenie.

Na rozlúčke Laca Pavloviča, chýbalo niekoľko minút do konca, keď dal Buberník „malú domov,” Capan sa rozbehol proti lopte nikým neatakovaný a – praskla mu achillovka. Noha sa nie a nie zahojiť. Krivkal, premáhal bolesť, o zlepšení sa ťažko dalo hovoriť.

Spartak o rok začal žať prvé úspechy, vyhral pohár i STEP a vydal sa na cestu za prvým titulom majstra. Stacho sa definitívne rozlúčil 5. novembra 1968 v zápase proti viedenskej Admire, ktorú viedol Anton Malatinský. 

Na plochu trnavského štadióna nastúpili bývalí spoluhráči zo Spartaka i z reprezentácie, v hľadisku ich vítalo vyše desaťtisíc divákov. Zápas sa skončil 0:0, po poslednom hvizde obehli spoluhráči s Capanom na pleciach čestné kolo.