So Slovanom Bratislava získal Pohár víťazov pohárov aj tri tituly majstra Československa. Roky patril k najlepším futbalovým brankárom v krajine, je tiež majstrom Európy z roku 1976.

Po skončení kariéry pôsobil ako tréner brankárov. Hosťom podcastu Vykroč bol ALEXANDER VENCEL starší.

8. februára 2024 oslavuje jubilejných 80 rokov. Článok sme vybrali z archívu, pôvodne vyšiel 13. októbra 2022.

Byť futbalový brankár je pomerne nevďačné. Keď útočník zahodí tri-štyri čisté gólové šance a z piatej dá gól, je všetko v poriadku. Keď však brankár desať šancí súpera zlikviduje, ale následne dostane hlúpy gól, všetka vina padá na jeho hlavu a chybu mu vyčítajú ešte roky. Bremeno väčšej zodpovednosti nesie jednoznačne brankár. Prečo ste sa chceli stať futbalovým brankárom?

Je to dlhší príbeh, ale skúsim ho skrátiť. Bývali sme v Šali, kúsok od železničnej stanice, kde bol priestor veľký skoro ako futbalové ihrisko. Tam sa stretávali všetci z „dolnej časti“ Šale a hrali tam futbal.

Hrávali tam velikáni ako Jozef Jankech a jeho brat, Štefanovič a ďalší, vrátane môjho brata, ktorý bol takisto futbalista v doraste Šale. Hráčov tam bolo veľa, ale nemali brankára. Ja som sa tam ponevieral a Jankech hovorí: „Ty si taký vysoký, z teba spravíme brankára!“ A zrazu som bol brankár.

Zaľúbilo sa mi to, začal som sa o chytanie vážne zaujímať. Chytal som za školskú jedenástku. V doraste prišla prehra 0:7 v Leviciach a celú cestu domov som preplakal, keďže to bol môj prvý zápas. Postupne sa to však zlepšovalo.

Keď som skončil základnú školu a mal takmer 15 rokov, hrali sme na turnaji v Nových Zámkoch, kde hrala zhodou okolností aj bratislavská „dimitrovka“ a pán tréner Rakús sa ma po zápase opýtal, či sa nechcem ísť učiť do Bratislavy. Odvetil som mu, že sa chystám do Bánoviec nad Bebravou na automobilovú priemyslovku. Odvetil, že by ma chceli za brankára a v Bratislave majú tiež učilište s maturitou.

Doma som to povedal otcovi, ktorý bol bývalý futbalista a priaznivá duša. Nebol proti, ale mal som ešte presvedčiť mamu. Bývali sme vtedy už v Diakovciach a mama sa bála toho, čo povedia na dedine, že som odišiel do učňovskej školy. Povedal som jej, že sa nič nedá robiť, už som sa rozhodol a chcem byť futbalista. A tak som odišiel do Bratislavy a o necelé dva roky som už bol v Slovane.

Od debaklu v Leviciach ste sa vypracovali a napokon sa vám podarilo vyhrať druhú najcennejšiu európsku klubovú trofej a ste aj majster Európy. Spoznávajú vás ľudia na ulici a vedia mladí futbalisti kto ste?

Skôr ma spoznávajú starší. Prakticky ešte pred troma rokmi som trénoval mládež v Slovane. Vydržal som ako profesionál vo futbale dosť dlho, keďže už v roku 1961 som sa dostal do prvého mužstva Slovana a odvtedy som sa pohyboval vo futbale – dvadsať rokov ako hráč a zvyšok ako tréner v rôznych funkciách v Slovane, ale aj v Dunajskej Strede, Trnave a vo všetkých reprezentáciách od mládeže až po prvé mužstvo ako tréner brankárov.

Mal som najvyššiu kvalifikáciu, ale nechcel som ísť robiť hlavného trénera, lebo som si sám povedal, že nemám na to povahu. Som skôr nekonfliktný typ, ktorý ustúpi a s hráčmi je konflikt potrebný neustále. Tak som si radšej povedal, že budem tréner brankárov a s nimi konflikty mať nebudem.

Útočníci alebo tvorcovia hry majú zvyčajne vyšší plat než brankári a aj pri prestupe sú ich sumy vyššie. Prečo je to tak?

Dlhé roky bolo brankárske remeslo veľmi nedocenené. Ako brankári sme boli stále v ústraní. Až možno posledných dvadsať rokov prišla zmena v tom, že si mužstvá uvedomili, že Buffon či Petr Čech, alebo aj ďalší výborní brankári dokázali uhrať mužstvu v sezóne aj 25 bodov tým, že nedostali gól. Aj prestupové ceny brankárov sa zvýšili.

My sme boli v pozícii, že keď mužstvo dostalo gól, skoro vždy diváci tvrdili, že na vine bol brankár. Ale keď som chytil v jednom zápase dve penalty, noviny spomenuli akurát to, že Adamec asi nemal deň, no nenapísali, že ja som bol dobrý a chytil som dve penalty.

Spája sa mi s tým ešte jeden pekný príbeh. Hrali sme doma so Slaviou Praha. Na štadióne bolo 40-tisíc divákov, nevedeli sme dať gól a v 90. minúte bolo stále 0:0. Ich brankár prekopol celé ihrisko, lopta prišla až ku mne, pekne som si ju pristavil a pripravil na rozohrávku. Z pravej strany mi kričal Urban: „Šaňo, daj mi ju!“ Z opačnej strany kričal druhý obranca, nech mu prihrám. Ja som sa tak v pokoji rozhliadal a zrazu zo zeme „vyrástol“ Franta Veselý, zobral mi loptu, dal gól a prehrali sme 0:1.

Keď rozhodca odpískal koniec zápasu, plakal som ako malé dieťa, keď mu zoberú hračku a šiel som do kabíny. Dobehli za mnou spoluhráči ako Janko Popluhár a iní a utešovali ma, že sa nič nedeje a také veci sa stávajú.

Ja som si však v hlave premietal to, že som práve v ten deň dostal prvýkrát pozvánku do reprezentácie Československa na zápas s Rumunskom, ktorý sa hral o tri dni a týmto gólom sa končí moja kariéra v reprezentácii, už ma nikdy nezavolajú. Tréner Marko však povedal, že aj tak budem proti Rumunom chytať. Tak aj bolo, vyhrali sme, všetko bolo v poriadku, zrazu sa na spomínaný nešťastný gól zabudlo.

Ale nie úplne. Ešte aj tento rok ma v Bratislave cestou domov zastavil jeden starší pán a hovorí: „Dobrý deň, pán Vencel. A pamätáte si, čo ste spravili so Slaviou, aký gól ste dostali a preto sme prehrali 0:1?“ Nezdržal som sa, odvetil som mu, že si pamätám a opýtal som sa ho, či si pamätá aj to, že som chytil Adamcovi dve penalty a vyhrali sme. S údivom odpovedal, že to mu z pamäte vypadlo. (smiech)

Toto je brankársky údel – ľudia si pamätajú, aké sme dostali góly, ale čo sme všetko pochytali, na to rýchlo zabúdajú.

Viacerí hostia v podcaste Vykroč hovoria, že ich úspech je výsledkom každodenných návykov. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky a čo ste robili preto, aby ste sa stali špičkovým športovcom?

Mal som výhodu v tom, že keď som prišiel do Bratislavy do druholigového dorastu TJ Dimitrov, trénoval ho už spomínaný pán Rakús, ktorý ako hráč pôsobil určitý čas aj v Slovane. Bol to človek, ktorý nielen rozumel futbalu, ale bol akoby naším otcom. Mali sme 15-16 a on nám povedal o živote možno viac než o futbale.

Učil nás hrať futbal tak, ako vedel, že sa futbal hrá a ako ho hral možno aj on sám. Pri tom všetkom bol veľmi prísny a vyžadoval mnoho – v tom čase sme už päťkrát v týždni trénovali a cez víkend hrali zápas. Chodil som do školy a po nej z Bieleho kríža utekal peši cez „dimitrovku“ do Mierovej kolónie, kde sme mali štadión a nemal som čas na nič iné, len na futbal.

Veľmi rád som pozeral iných hráčov. Prvý skvelý brankár, ktorého som v živote videl, bol Beara. V Bratislave sa hral zápas Československo - Juhoslávia, Borovička dal víťazný gól. Na štadióne bolo 60-tisíc divákov a ja medzi nimi vďaka môjmu krstnému otcovi, ktorý ma tam trinásťročného zobral. Cez ľudí som však veľa nevidel, tak mi hovoria: „Však ty si chlapec z dediny, pozri sa na tieto topole vedľa hodín. Vylez hore a budeš mať tribúnu.“