Dancák dočiahol na medailu medzi veteránmi

KOŠICE. Pre slovenských zápasníkov visia medaily na vrcholných svetových či európskych podujatiach v súčasnosti príliš vysoko. A predsa, čo sa nedarí v mládežníckych či seniorskej kategórii, to sa podarilo veteránom.

Na nedávnych majstrovstvách sveta v poľskom Walbrzychu vybojovali voľnoštýliari Martin Runčák (Slávia Snina) zlato a Juraj Dancák mladší (ZK Košice 1904) bronz.

Pre 37-ročného Košičana Dancáka to bol vôbec prvý cenný kov z majstrovstiev sveta či Európy.

„Áno, je to moja prvá medaila z takéhoto podujatia, najlepšie umiestnenie som dosiahol ešte medzi juniormi, keď som skončil na siedmom mieste. Blízko k medaile som bol už pred dvoma rokmi na veteránskom svetovom šampionáte v Belehrade, ale v boji o bronz som prehral s mongolským zápasníkom. Bol som sklamaný, pretože som chcel medailu a myslím si, že môjmu súperovi dosť pomohli rozhodcovia. Keď som si už našiel sponzora a išiel na ten šampionát, tak nie iba tak tie peniaze minúť. Na majstrovstvá sveta veteránov sme mali ísť aj vlani do Atén, ale trošku to zlyhalo, aj kvôli tej situácii s migrantmi...“

Najťažší je prvý

Vo Walbrzychu sa Juraj Dancák dočkal, a to zápasil v najpočetnejšej hmotnostnej kategórii do 85 kg (35-39 rokov).

„Napríklad vo váhe podo mnou bolo len šesť borcov, vo vyššej päť, takže o to je pre mňa ten úspech cennejší. Môj kamarát Martin Runčák, ktorý sa stal majstrom sveta, mal len dva zápasy, ja som zápasil v štyroch. Trikrát som vyhral, raz prehral. Aj to iba s Rusom, vo štvrťfinále, ktorý potom vyhral našu kategóriu a je už trojnásobný majster sveta. Súperov, ktorých som mal vo svojej kategórii som nepoznal, neboli to nejaké zvučné mená z minulosti, ale boli to kvalitní borci. No vo Walbrzychu zápasil aj olympijský víťaz či medailisti z majstrovstiev sveta.“

Juraj Dancák položil základný kameň svojho úspechu v kvalifikácii.

„Najťažší zápas je ten prvý, v súboji s tým Poliakom sa lámalo všetko. Spočiatku som vyhrával v pohode, a aj keď som potom trošku zaspal, dotiahol som to do víťazného konca, to víťazstvo si cením najviac.“

Cenný je aj skalp ruského zápasníka v repasáži. „Nie je to nejaký top pretekár, ale ani slabý borec. Väčšie obavy som mal v zápase o bronz z moldavského zápasníka, ktorý už bol medailistom z veteránskeho šampionátu, už aj preto, že som dosť schudol. Mal som už deväťdesiatdva kíl a pripadal som si tučný. Vypustil som sladké a moja váha klesla dokonca až na osemdesiattri kíl. Ale fyzicky som bol na šampionát dobre pripravený.“

Mladíkom ešte stačí

Juraj Dancák už aktívne nezápasí, ale pred veteránskymi majstrovstvami sveta sa vždy dokáže poriadne nabudiť.

„Už len tak pomáham chlapcom, ktorí sa pripravujú v košickom klube. Ako-tak im ešte stačím, nie je to už na päť či šesť minút, ale dve-tri minúty ešte zvládam. Pracujem na smeny, takže trénera robiť nemôžem, ale aspoň takto vypomáhať v klube sa dá. Robím to aj pre seba, trénujem poctivo na tie veteránske šampionáty. Už teraz sa teším o rok do Plovdivu. Keď budem zdravý a zoženiem sponzora, chcem tam ísť poriadne namotivovaný...“