Ešte nikdy vo vyše storočnej histórii neprežíval košický futbal takú hlbokú krízu ako v súčasnosti. Isteže, boli obdobia, keď nemal v I. lige žiadneho zástupcu, ale v súčasnosti nemá v prvých dvoch najvyšších súťažiach nikoho, v III. lige iba nováčika Barcu, v IV. lige bývalého prvoligového účastníka Lokomotívu Košice a Šacu.
Je to dôkaz, že vo vyše štvrťmiliónovom a druhom najväčšom slovenskom meste - považovanom často za druhú alebo prvú baštu futbalu u nás - padli jeho najsilnejšie hradby a vegetuje iba na zrúcanisku. Aj tieto slová sú veľmi vážnym argumentom pri konštatovaní, že v predvečer uplynulého víkendu po 12 rokoch a 48 dňoch definitívne zmizol z mapy najpopulárnejšieho športu 1. FC Košice. Už pred zostupom z II. ligy sa ocitol v takom finančnom krachu, že horko-ťažko by potiahol káru aj v najvyššej mestskej súťaži. Ešteže záchrannú brzdu chytil do svojich rúk Steel Trans Ličartovce, takže tigri, hoci v doterajšej podobe zanikli, budú účinkovať v III. lige ako rezerva jedného z favoritov II. ligy. Čosi je teda zhnité v košickom futbale alebo: ako 1. FC nečakane prišiel, tak aj rýchlo odišiel.
Prvý profesionálny klub
Ani začiatkom deväťdesiatych rokov nebola metropola východu na výslní. Mala však v najvyššej súťaži na Slovensku v ročníku 1991/92 troch účastníkov - VSS, VSŽ a Lokomotívu. Kým sa každý z tohto tria hral na svojom piesočku na veľkého, Nitra Košiciam vyfúkla I. ligu, ktoré takto už šesť rokov chýbali v najelitnejšej spoločnosti. Vtedy sa zrodila na pôde oceliarov myšlienka zomknúť sily a založiť prvý profesionálny klub v metropole východu. Nie každý ju však podporoval, naopak odporcovia tvrdili, že po odchode veľkých funkcionárskych osobností na čele s Kropáčom, Nográdym, Juhásom, Jurčákom a spol. chýbajú rovnako fundovaní nástupcovia, a tiež, že z mnohých priemerných hráčov ešte nik nevybudoval špičkové mužstvo.
Na týchto slovách bolo veľa pravdy, ale na druhej strane VSS už finančne vykrvácali, preto ochotne uvoľnili svoje miesto v súťaži novo vznikajúcemu klubu, ktorý našiel veľkú finančnú podporu vo VSŽ. A keďže mesto s takýmto projektom súhlasilo, 12. júna 1992 predseda prípravného výboru, JUDr. Imrich Pivarník zaregistroval na ministerstve vnútra prvý profesionálny klub v Košiciach - 1. FC.
Po rokoch našli teda v Košiciach ľudia okolo futbalu spoločnú reč a keďže niekoľkými prestupmi v ústrety vyšla aj susedná Lokomotíva, ľady sa pohli. Po prekonaní najväčších problémov - základný hráčsky káder vybudovali totiž tréneri Ján Zachar a Jozef Štafura z vyše štyroch desiatok futbalistov - prišli až nečakane rýchlo úspechy. Počas prvého roku svojej existencie vyhral 1. FC v ročníku 1992/93 Slovenský pohár, Československý pohár a z prvého miesta I. SNL postúpil do I. ligy, ale už len slovenskej, pretože rozpadom federácie zanikla aj najvyššia čs. súťaž.
V Košiciach bola Liga majstrov
Spomínanými vavrínmi vykopal prvý prezident klubu Alexander Rezeš základný fundament na splnenie svojho sna - vytvoriť veľký klub európskeho formátu. Rozkrútil kolotoč prestupov, na ktorý potom dozeral vo funkcii čestného prezidenta klubu. Trval až do ročníka 1996/97, v ktorom jeho tigri získali historický titul majstra Slovenska. Oslavovali ho deň pred 5. výročím založenia klubu, na ktorý šťastím opojení funkcionári aj zabudli. A keďže potom získali i Superpohár a počas svojho premiérového štartu v Lige majstrov sa prebojovali do základnej skupiny, eufória nemala konca-kraja.
O rok na to titul obhájili, ale do základnej skupiny Ligy majstrov sa nedostali, hoci v kodanskej odvete vyhrali 1:0, lebo postupový kľúč odovzdali Bröndby prehrou 0:2 doma. Ešte v ročníku 1999/2000 tigri naposledy podriapali, keď v I. lige obsadili 2. miesto za Interom, ktorému po remíze podľahli aj vo finále Slovenského pohára pri jedenástkovom rozstrele.
Koniec rozprávkového sna
Aj keď pre iného by to boli úspechy, vedenie klubu akoby rozladili. Prejavilo sa to v tom, že sa začalo s totálnym rozpredajom hráčov, ktorý sa na konci ročníka 2000/2001 prejavil tým, že prezident 1. FC Július Rezeš oznámil predaj klubu talianskemu majiteľovi. Kedysi veľké plány sa zrútili ako domček z karát, v tom čase už štadión vo Všešportovom areáli, ktorý sa podľa niekoľkých makiet mal stať perlou v srdci Európy, zostal iba rozprávkou z ríše snov. A ak sme už pri tomto stánku, 1. FC podlomili nohy pred ďalšou existenciou dve skutočnosti: konkrétne mesto za služby VSŽ predalo VŠA železiarom za symbolickú korunu, a potom chybou bolo aj to, že Rezešovci síce klub kúpili, stali sa jeho majiteľmi, ale predsa robiť bez strechy nad hlavou, je v profesionálnom futbale prakticky nemožné.
1. FC bol vlastne v I. lige jediným klubom, ktorý nemal vlastný stánok, hoci v časoch najväčšej slávy okrem VŠA mal aj štadión na Moldavskej ceste pre mládež, na ktorom dnes stojí Hypernova. Chýbajúci štadión a prepožičiavanie čermeľského robilo veľké vrásky nielen Talianovi Borrierovi, a to už nehovoríme o podlžnostiach staršieho dáta voči hráčom, ktoré urýchlili odchody Jambora, Kráľa, Zvaru a spol., ale aj bratom Vargovcom, lebo za prenájom hracej plochy bolo treba zaplatiť balík peňazí, ktorý komplikoval rozpočet. Navyše, vrásky im robil aj VŠA. Na rozdiel od iných miest na východe, ktoré elektrický prúd a teplú vodu na štadiónoch hradili zo svojho rozpočtu, Košice zostali nielen mimo, ba nedostali na futbal ani korunu. Pritom suma okolo 30-tisíc za jedno stretnutie v Čermeli dala poriadne načrieť do peňaženky.
Zákonitý pád
Preto sa tigri na II. ligu vrátili do VŠA. Keďže areál bol symbolicky nejaký čas uzatvorený, bol pastvou pre zlodejov, ktorí neukradli len to, čo sa nedalo. Hoci potom 1. FC dostal od majiteľov z VSŽ povolenie v areáli trénovať, v novej situácii začali natŕčať dlane aj železiari. Nakoniec cúvli, ale je až prekvapením, že v týchto pomaly zdemolovaných priestoroch mohlo mužstvo so súhlasom zväzu hrať II. ligu. Vládli tu horšie podmienky ako na dedine. Veď obe budovy sú v dezolátnom stave. V bývalých priestoroch pre VIP, kde kedysi nesmela noha novinára vkročiť, teraz pri silnejšom daždi videl len on ako zo strechy zateká voda. O tom, v akom stave boli jednotlivé miestnosti, ani netreba hovoriť. Raz nebolo teplej vody, potom zasa elektrárne vypli prúd, takže počítače, variče, práčky i miestny rozhlas, to bol len mŕtvy inventár. Diváci na zápasoch, aj keď čoraz v skromnejšom počte, nevedeli mená hráčov či strelcov gólov.
Jednoducho v takejto situácii sa ocitlo mužstvo, ktoré hralo Ligu majstrov v Manchestri, Turíne či v Rotterdame alebo Pohár UEFA v Glasgowe na Celticu či v Liverpoole. Pri takomto vývoji sa v najväčšej paľbe ocitli bratia Vargovci, hoci v ročníku 2001/02 mali veľkú zásluhu na záchrane 1. FC medzi elitou. Lenže aj ich finančný tok sa niekde končil a keďže kritici boli silní len rečami, no nik z nich neponúkol konkrétnu finančnú pomoc či jasné predstavy ako ďalej, pád z vyššieho poschodia na dno bol zákonitý.
Plakať teraz nad rozliatym mliekom je zbytočné. Hoci bratia Vargovci niekoľkokrát hľadali pomoc na pôde mesta, nenašli ju. Napokon, primátor aj poslanci iba obchádzali VŠA, futbalu sa obrátili chrbtom. Už roky sa problémami tohto športu nezaoberali, hoci 1. FC robil predtým Košiciam v zahraničí dobrú reklamu. Odpoveď bola vždy rovnaká: nemáme peniaze. Zaujímavé je, že koruniek niet, ale na odmeny poslancov sa našli. Vraj, po tomto totálnom páde, čo by vari všade inde vo svete nedovolili, sa konečne pomaly zobúdza mesto. Stratenú futbalovú značku už nevyleští, ale po týchto smutných udalostiach treba zachrániť aspoň to, čo sa dá.
Zdá sa, že v tomto smere urobil predseda Steel Transu Ličartovce Blažej Podolák - len tak na okraj, sídlo jeho firmy je na košickej pôde - za niekoľko dní viac ako otcovia mesta za posledných desať rokov. Bývalý slávny a kedysi bohatý klub zobral pod svoje krídla práve v čase, keď sa ocitol ako žobrák na ulici bez palice. Seniorom, ktorým hrozil pomaly zostup do VI. ligy, tak zachránil III. ligu. Pôvodne mali hrať v Družstevnej, ale nakoniec im zabezpečil Čermeľ, v Košiciach budú hrať aj všetky mládežnícke zložky. A o tie vlastne ide. Predsa liaheň klubu roky vychováva celý rad futbalistov pre najvyššie súťaže, ba významne pomáha aj celému Košickému kraju. Prísť o takýto kapitál by bola škoda pre celý slovenský futbal.
Mesto prišlo o 17 ihrísk
Napokon, aj za tohto nepriaznivého stavu sa môže toto mesto pochváliť faktmi, ktorými je jasne pred terajšími prvoligovými klubmi. Predsa z Košíc hrá na domácej vrcholnej scéne 13 hráčov, v zahraničí pôsobia siedmi, ďalší hrajú v II. lige, Janočko z Austrie Viedeň bol najskôr Futbalistom roka v Rakúsku a potom u nás, v poslednej Jedenástke roka boli traja - Zábavník, M. Sovič, Onofrej, čo nie sú zanedbateľné argumenty. Pritom je až neuveriteľné, že toto mesto v posledných rokoch prišlo výstavbou o 17 ihrísk, pričom futbal stratil aj bývalý štadión VSS na dnešnej Watsonovej ulici, ktorý postavil ČsŠK Košice ešte v 1934, takže dnes tento sedemdesiatročný deduško si pamätá všeličo. Všetko to spomíname aj preto, že za určitých priaznivých okolností by sa mohol futbal na vyššej úrovni čoskoro vrátiť i do Košíc. V prípade úspechu Steel Transu v II. lige dokonca aj s najvyššou súťažou. Avšak za predpokladu, že mesto dokáže zabezpečiť štadión, lebo bez strechy nad hlavou vládne vždy neistota a byť niekde v podnájme je riskantná hra, ktorá limituje prácu a celkové ovzdušie v klube. Lenže aká bude pieseň budúcnosti, to ťažko predvídať práve v čase, keď funkcionári dovolili, aby z našej scény zmizol jediný klub, čo dokázal postúpiť do Ligy majstrov. A tak vlastne Košice pochovali svoju vzácnu značku po košicky. Preto aj keď v meste náhodou futbal ožije, určite s novým názvom.
št 11:48
