Bývalý ligový rozhodca: Oblasť je podhubie, bez ktorého slovenský futbal nebude existovať

Ako hráč pôsobil vo vtedajšej Divízii. Úspešnejší bol však ako rozhodca, veď má za sebou množstvo stretnutí v najvyššej slovenskej súťaži. Rád spomína predovšetkým na zápasy na Tehelnom poli.

Ako sa dedinský futbal zmenil za posledné roky. V čom je podľa vás futbal na dedine výnimočný?

- Určite je rýchlejší a aj technickejší. Výnimočný je v tom, že ho mnohokrát navštevuje viac divákov ako neraz vidíme na našich ligových štadiónoch. Myslím si, že v ňom prevláda väčšia zapálenosť a bojovnosť. Chuť do hry.

Stále však klesá počet hrajúcich klubov a futbalistov. Čím to podľa vás je?

- Má to viac súvislosti, futbal je stále náročnejší. V dnešnej dobe musí človek preň aj niečo obetovať. Nie vždy sa to darí, ale nie vždy sa to aj dá. Na prvom mieste je a stále bude životné zabezpečenie seba a svojej rodiny. Podstatne sa znížila pôrodnosť. Rozšírili sa tiež možnosti rôznej záujmovej činnosti aj vplyvom tej časť terajšej generácie spohodlnela. Je totiž prirodzenou vlastnosťou človeka hľadať si ľahšiu, jednoduchšiu cestičku, ťahať za ten kratší koniec.

Ako tomu zabrániť?

- Dávno je preč doba, keď sa do mužstiev robili výbery. Musíme si uvedomiť, že prišla doba, kedy aj vo futbale musíme robiť nábory. Človek sa zákonite prikláňa k tomu, čo mu viac vyhovuje a kde má vytvorené pre svoje fungovanie a záujmovú činnosť lepšie podmienky. Musíme hľadať spôsoby, ako veci neustále vylepšovať.

Je budúcnosťou mládež?

- Jednoznačne. To nie je fráza, to je fakt.

Aký je váš najkrajší a najhorší hráčsky futbalový zážitok?

- Tých krásnych bolo veľa. Ťažko je po čase zhodnotiť, ktorý bol najkrajší. Z tých najhorších, možno zranenie, pre ktoré som bol nútený ukončiť svoju hráčsku činnosť.

Boli ste roky aj rozhodcom. Isto ste zažili niečo zaujímavé. Aké úspechy a neúspechy?

- Určite za úspech považujem to, že som sa ako prvý rozhodca z Oravy prebojoval v tejto profesii do národných súťaží. A zaujímavosť? Už ako starší rozhodca národných súťaží som absolvoval fyzické previerky v jednom rozbehu so svojim synom, ktorý v tom čase práve postúpil do národných súťaží. Bežecký súboj som s ním prehral, ale to už nie je také zaujímavé.

Rola rozhodcu nie je vždy na Slovensku najjednoduchšia. Stala sa vám nejaká pikoška, že vás diváci nechceli pustiť po zápase domov alebo niečo podobné?

- Bolo ich viac. No na jednu nezabudnem, keď na pokyn domácich funkcionárov, ktorí sa báli zhromaždených divákov pred štadiónom, sme neodchádzali zo štadióna hlavným vchodom, ale zadnou stranou. Tam pri plote bol pristavený rebrík a za plotom nás čakalo vozidlo, ktoré nás odviezlo na železničnú stanicu.

Stalo sa vám naopak, že vám uznali kvalitu?

- To sa mi stalo tiež viackrát. Najviac ma hriali tie v Bratislave, či už na Slovane alebo Petržalke. Bratislava bola vždy Bratislavou.

Stal sa vám počas kariéry nepríjemný okamih, že na ihrisku išlo doslova o život?

- Chvála Bohu, nie.

Čo by ste zaprial slovenskému futbalu?

- To, čo všetci priaznivci futbalu na Slovensku. Úspešné účinkovanie našej reprezentácie, postupy na majstrovstvá Európy a sveta. V domácich súťažiach skultúrnenie prostredia na našich štadiónoch a hodne divákov, ktorí by mali potešenie z predvedenej hry mužstiev.

A oblastnému?

- Aby všetci futbaloví činovníci pochopili a uvedomili si, že oblasť je podhubie, bez ktorého náš futbal existovať nebude. Že práve v oblasti je tá najťažšia práca a práve v oblastiach je to najväčšie množstvo ľudí, ktorí sejú semienka našej futbalovej úrody.

Oravskému futbalovému zväzu šéfujete šieste funkčné obdobie. Aké máte ambície?

- Nad tým vôbec neuvažujem. Veď životné zmeny sú na dennom poriadku. Dôležité je, aby sme boli zdraví.

Chceli by ste na záver niečo dodať?

- Vždy v živote som bol optimista. Aj teraz verím, že to v slovenskom futbale pôjde stále k lepšiemu.