Slovenskému tenisu vládnu egá a boje medzi sebou, vraví tréner

"Nestačí talentom poskytovať štandard. Ak chceme byť najlepší, musíme to robiť lepšie ako ostatní," hovorí slovenský tenisový tréner EMIL MIŠKE.

Tri roky pôsobil v Česku, trénoval Karolínu Muchovú. Počas ich spolupráce sa z tretej stovky svetového rebríčka dostala na 21. miesto. "V Česku majú deti veľmi smelé ciele. A ich rodičia a tréneri veria, že majú potenciál ich dosiahnuť," vysvetľuje.

V Česku ste tri roky spolupracovali s Karolínou Muchovou. Teraz pôsobíte v organizácii Hrajme tenis Slovensko. V čom sa Slovensko a Česko tenisovo líšia?

Keď som prišiel, zistil som, že tu je veľmi zlá atmosféra. Sme veľmi malá krajina, mali by sme spojiť sily, namiesto toho sa trieštime. Všade rozhodujú egá a nenávisť, je to najväčší problém v spoločnosti. Každý chce v prvom rade dokázať, že ten druhý to robí zle. Mali by sme sa medzi sebou hlavne začať uznávať.

V rámci Hrajme tenis Slovensko tento problém medzi trénermi nie je?

Tiež som sa toho zo začiatku obával, keďže každý tréner vidí veci inak. No zistil som, že keď sa ľudia navzájom lepšie počúvajú a akceptujú sa aj napriek odlišným názorom, môže to fungovať.

Spolupracujeme tam tréneri s dlhoročnými skúsenosťami, aj takí, ktorí zďaleka toľko skúseností nemajú. Ale v mnohých veciach veľmi rešpektujem aj menej skúsených osobných trénerov, lebo môžu poznať hráčov lepšie ako my.

V čom je český tenis iný?

Česi majú obrovskú výhodu, majú stále hrajúce vzory a mladí sa na nich chcú doťahovať. Napodobniť ich. Mladé hráčky, aj keď sú niekde na 500. mieste sveta, môžu trénovať so skúsenými. A vedia, že raz môžu byť tiež špička.

Základom je, že sú od malička nastavené tak, že keď budú na sebe pracovať, raz budú tam, kde sú dnes Kvitová, Plíšková či Muchová. Vidia okolo seba dôkazy, že raz môžu byť dobré.

Napríklad Nikola Bartůňková má pätnásť rokov a je to veľký talent. Od dvanástich videla v klube, kde dennodenne trénuje, pripravovať sa Karolínu Muchovú.

Spoznala ju, keď bola Karolína niekde okolo 300. miesta na svete. O tri roky videla, ako tá istá Kaja Muchová vo Wimbledone porazila Karolínu Plíškovú. Má príklad, že ak na sebe bude pracovať, môže to raz dokázať aj ona.

Je ešte niečo ďalšie, v čom sa v Česku pristupuje k juniorkám inak ako na Slovensku? 

Úspech českých tenistiek je do veľkej miery aj o výchove. Rodičia im od malička veria, ukazujú im, že raz môžu byť výborné. Maximálne ich podporujú v ich smelých ambíciách.

Ale aj oni robia chyby. Rodiča často nemajú znalosti, aký by mali mať k deťom prístup, ako by ich mali viesť. Mnoho z nich nikdy šport nerobilo. Aj v Česku cítia, že pre vzdelávanie rodičov mladých športovcov by sa malo robiť oveľa viac. 

Čo robia tenisoví rodičia zle?

Namiesto toho, aby pracovali pri mladom hráčovi na jeho sebavedomí, udupávajú mu osobnosť. Oni aj chcú, aby raz boli svetovými jednotkami, ale robia to často spôsobom, ktorý ich k tomu nikdy nedovedie. Ale oni si to, samozrejme, neuvedomujú. 

Malo by byť Česko inšpiráciou pre slovenský tenis?

Nemôžeme si brať príklad iba z Česka. Aj Česi robia veľa vecí zle. Ak chceme pomôcť slovenskému tenisu, riešenie nie je len v tom, že by sme mali robiť to, čo už niekto robí. Skôr je to o tom, aby sme dali hlavy dokopy a urobili možno aj niečo nové. To, čo tu ešte nebolo. Nebojme sa byť výnimoční.

Čo by sme teda mali zmeniť?

Sme malá krajina, takže je prirodzené, že máme malú základňu. Môj veľký trénerský učiteľ pán Karol Šafárik mi raz povedal, že my nemôžeme robiť iba to, čo robia najlepší. Musíme robiť viac.

A taktiež si musíme uvedomiť, že vychovávame hráčov, ktorí by o desať či pätnásť rokov mali byť top. Ale my nevieme, kde tenis o tých desať či pätnásť rokov bude. Môžeme to buď tipovať, alebo môžeme vychovávať hráčov, ktorí sa budú vedieť adaptovať na podmienky a budú flexibilní. 

V čom nie sú flexibilní?

My hneď škatuľkujeme hráčov. Od začiatku im povieme, kto bude aký a na čo má. Nenecháme im priestor, aby sa sami našli. Tento prístup by sme mali zmeniť, aby sme produkovali ambicióznych a uvedomelých hráčov, ktorí rozumejú sebe aj tenisu. Takých hráčov, ktorí sa nielen rýchlo prispôsobia iným podmienkam a trendom, ale nebudú sa ani báť tie nové trendy tvoriť.

Je takisto dôležité viesť ich k všestrannosti. Aby vedeli z tenisu všetko a nikdy nemali odpor k novým veciam. Napríklad, ak sú zrazu lopty mokré a nelietajú, alebo ak súper zmení hru, tak uvedomelý a všestranný hráč okamžite zareaguje a prispôsobí svoju hru.

Na tomto musíme pracovať, aby hráč nebol iba panáčik, ktorý poslúcha povely trénera. Vyhrávajú tí, ktorí sa najrýchlejšie a najlepšie prispôsobia.

Znamená to, že na Slovensku vychovávame hráčov, ktorí vedia iba to, čo im niekto povie?

Je to veľmi častý jav. Ale nielen na Slovensku. Veľmi okaté je to v ženskom tenise. Nepáči sa mi, že sa napríklad dehonestuje ženský tenis tým, že hráčky majú povolené, aby k nim počas zápasu prišiel tréner a k mužom nie.

Vôbec to totiž nie je tak, že na každú ženu sa treba pozerať ako na nesamostatnú, ktorá potrebuje trénera, lebo si nevie sama poradiť. Naozaj dobrý kouč je ten, ktorý naučí tenistku vedieť si počas zápasu pomôcť.

Pred dvoma rokmi na WTA turnaji v Dauhá sa moja zverenkyňa prebojovala z kvalifikácie do štvrťfinále hlavnej súťaže. Ale ešte viac ma tešilo, že počas šiestich zápasov, ktoré tam odohrala, som musel len dvakrát ísť za ňou na kurt.

Mnoho tenistov sa sťažovalo na to, že počas tohtoročného Australian Open pre prísne pravidlá nesmeli dva týždne vyjsť z hotelovej izby. Jennifer Bradyová ako jedna z mála pravidlá nekritizovala. A prešla do finále. Znamená to, že bola správne vedená k flexibilite?

Jennifer Bradyová je skvelý príklad toho, ako sa dá dosiahnuť úspech poctivou drobnou robotou a vierou v seba. Poznám ju ešte z čias, keď som pracoval s Karolínou Muchovou, často sme s jej tímom trénovali. Je to podobný príklad ako Iga Swiateková.

Karolína ich obe porazila v roku 2019 v Prahe, zhodou okolností na jednom turnaji. Namiesto toho, aby sa jej hráčky za to, že ich porazila, začali vyhýbať, začali za nami chodiť a chceli s nami trénovať.

Kaja má veľmi nepríjemný štýl hry a často mení rytmus. Chceli sa naučiť hrať proti jej štýlu. Snažili sa niečo z jej štýlu hry zapasovať aj do svojej a robiť to lepšie.

Nechceli zostať iba pri tom, čo už hrali, chceli Karolínu prekonať. Aj sa im to postupne podarilo (Swiateková vyhrala Roland Garros 2020 a Bradyová porazila Muchovú v semifinále Australian Open 2021, pozn. red.).

Slovenské hráčky sa takto z prehier nepoučia?

Ide o to, či veria, že sa môžu neustále zlepšovať. V minulosti som trénoval Martinu Suchú. Nebolo jej veľmi po vôli, keď som jej hral na tréningu rezané bekhendy. Nehralo sa jej to dobre a namietala, že ich skoro žiadna žena nehrá.

O niečo neskôr hrala finálový zápas WTA turnaja v bratislavskej Inchebe proti Rite Grandeovej, ktorá hrala len rezané bekhendy. Martina hladko prehrala.

Bola skvelou tenistkou a dosiahla to, čo málokto na Slovensku. Máme doteraz výborný vzťah a veľmi si vážim, že som mohol byť tri roky s ňou. Ale som presvedčený, že keby si viac verila a odmalička bola inak vedená, mohla dosiahnuť viac (najvyššie bola na 37. mieste, pozn. red.). 

Je ten postoj, že hráč je v stovke a to stačí, na Slovensku bežný?

Ja to tak cítim. Vládne tu atmosféra priemernosti. Urobíme si, čo máme, taký štandard, a vybavené. Či príde úspech? Uvidíme, možno motyka vystrelí. A keď nie, nič sa nedeje. Hlavne si nepriznať chybu. Alibizmus a priemernosť.

Ja sa s takýmto myslením neviem stotožniť. Musíte niečo zmeniť. Vždy, keď sme prišli s Karolínou z turnaja, prišli sme s niečím, na čom ideme pracovať, čo ideme zlepšiť.

Pamätám si, keď sme prišli z US Open po tom, čo prehrala v treťom kole so Serenou Williamsovou. Týždeň sme trénovali rýchlejšie druhé podanie. Hovorila, že ide do rizika. Povedal som jej, že áno, ale ak chce raz Serenu poraziť, musí mať druhý servis rýchlejší. 

Je dôležité hovoriť hráčke, že ak to dnes nevyšlo, nabudúce môže?

Tréneri by mali viac presviedčať hráčov, že na to majú. Viete, koľkokrát som počul, že slovenskí tréneri hráčom povedia, že na to jednoducho nemajú? To je začiatok konca. Hráč nemôže cítiť od trénera, že jeho možnosti sú obmedzené a vlastne sa o viac nemá snažiť. 

Na druhej strane, Dominika Cibulková, hoci jej mnoho ľudí pre jej výšku neverilo, sa dostala na štvrté miesto sveta. Ona sebadôveru mala?

Cibulková mala obrovské šťastie, že začala pracovať v mladom veku s Leom Majerníkom a neskôr s Matejom Liptákom, ktorý je obrovský perfekcionista. Ona bola typ zverenca na diaľkové ovládanie. Spravila všetko, čo jej povedali, nemala problém s nikým.

Poznám ju dosť dobre odmalička. Boli sme spolu na dvoch niekoľkotýždňových sústredeniach na Floride, keď mala trinásť a pätnásť rokov. To bolo neuveriteľné, vždy bola pripravená, vždy poslúchla, nikdy nepovedala, že sa jej niečo nechce. Mala neuveriteľnú schopnosť robiť perfektne všetko, čo jej bolo povedané.

V Maťovi Liptákovi natrafila na človeka, ktorý bol dlhodobo akceptovaný jej rodinou a navyše jej dával správne rady. Myslím, že on jej veril viac ako Dominika sama sebe. Ale uverila jemu a to rozhodlo.

Nedávno ste povedali, že by pomohlo, keby generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška odstúpil. Stále to tak vnímate? 

Človek sa stále vyvíja a ja tiež. Dnes by som to už takto nevidel. Možno by stačilo, keby zmenil niektoré veci. Tu predsa nejde o moc a o osobnú nevraživosť. Ide o slovenský tenis. Dôležitejšie je, aby sme vzájomne komunikovali a rešpektovali sa. Aby sa neviedli boje o koryto. Myslím si, že máme veľa dobrých odborníkov, ktorí by slovenskému tenisu mohli pomôcť.

Takže problémom je aj vzájomná nevraživosť?

Áno, nevraživosť je veľkým problémom. Ale vidíme to všade, nie len v športe, aj v politike. Všade dominujú mužské egá. A pritom máme príklady, ktoré ukazujú, že sa to dá robiť inak a s kultúrou. Čo si tak trošku zobrať príklad zo žien? 

Muži si málokedy vyberú za trénerky ženy. Andy Murray v minulosti tento krok s Amélie Mauresmovou spravil a vyslúžil si veľa výsmechu. Myslíte si, že väčšine jeho kolegov by to ego nedovolilo?

Áno, často je to o mužských egách, pritom najlepší tréner nie je ten, kto je najväčší odborník na tenis. Som presvedčený, že hlavnou úlohou trénera je vytiahnuť z hráča maximum jeho potenciálu. Nie je to o tom, že ho naučí, čo všetko vie on. To sú dve rôzne veci. Potenciál hráča môže byť oveľa väčší ako potenciál trénera.

My máme veľa trénerov, ktorí boli päťstý či šesťstý na svete a chcú vychovávať hráča prvej stovky. A idú to robiť štýlom, že mu hovoria, ako oni sami vnímajú tenis. Hráč môže pritom vidieť veci lepšie ako tréner. Ale to by si musel tréner pripustiť, že nevie všetko najlepšie.

Ženy sú prirodzene vnímavejšie a empatickejšie. Necítia takú potrebu dominovať. Dávajú viac priestoru hráčovi. To ich predurčuje, aby boli dobrými koučkami. 

Marián Vajda bol ako hráč najvyššie na 34. mieste v rebríčku, dnes trénuje možno najlepšieho tenistu všetkých čias Novaka Djokoviča. Znamená to, že si pripúšťa, že nevie všetko najlepšie?

Áno, to je skvelý príklad. Maroš je podľa mňa úplný génius v tom, že napriek tomu, že vie o tenise neuveriteľne veľa, jeho najväčšou doménou je niečo iné. On Djokovičovi dáva presne to, čo potrebuje.

Čo tým myslíte?

Na začiatku ich spolupráce ho musel, samozrejme, veľmi veľa naučiť z tenisu. Teraz sú už na takom leveli, že veľakrát je spolupráca o podpore a dobrej nálade. Ale myslím si, že ak by sa mu niekto snažil dať viac, ak by mu začal hovoriť, čo má ako robiť, vnucovať mu niečo navyše, skôr by mu uškodil.

Djokovič je expert a potrebuje len detaily. A ak potrebuje radu, vypýta si ju sám. A Maroš to veľmi dobre vie. Pozná ho tak ako nikto. A nielen preto, že je s ním tak dlho. Je mimoriadne vnímavý, empatický a ide mu v prvom rade o hráča.

Myslím si, že má tieto danosti z veľkej časti vrodené, ale takisto viem, že dodnes sa vzdeláva po psychologickej stránke. Aj on je dôkazom, že človek sa môže neustále zlepšovať.