Máloktorý slovenský hokejista má taký pestrý životopis. RÓBERT PETROVICKÝ má zlato z majstrovstiev sveta aj federálny titul, hral na troch olympijských turnajoch, v NHL si obliekal dres piatich klubov a v Európe hral azda vo všetkých špičkových ligách. Niekdajší výborný útočník oslavuje päťdesiatku.

Hokejoví fanúšikovia si spájajú vaše meno najmä s Duklou Trenčín, kde ste vstúpili do veľkého hokeja a taktiež ste sa tu aj lúčili s profesionálnou kariérou, ale narodili ste sa v Košiciach a ste žilinský odchovanec. Ako si spomínate na detstvo, na hokejové začiatky?

Detstvo bolo krásne. Otec je Žilinčan, ale vyrastali sme skôr na Kysuciach na dedine. Veľa času sme trávili vonku, hokej sme hrávali na zamrznutom jazere alebo na klzisku, ktoré nám zhotovil otec medzi riekou a jednou budovou. Hrávali sme dlhé hodiny. Pred odchodom do školy, po škole, aj po zotmení. Venoval som sa aj iným športom, najmä lyžovaniu, ale srdce sa napokon priklonilo k hokeju.

Na začiatku 90. rokov sa v Trenčíne sformoval veľmi silný hokejový tím. Už v sezóne 1990/91 mala Dukla na dosah finále, ale podarilo sa jej to až o rok neskôr, keď Trenčín získal prvý a jediný federálny titul. Najproduktívnejší útok majstra si fanúšikovia ešte určite pamätajú: Pálffy - Petrovický - Jánoš. Čím to bolo, že ste si na ľade tak rozumeli?

Boli sme mladí, plní elánu, plní emócií a chuti. Myslím, že pán tréner Šupler nás dal dokopy v Piešťanoch, lebo v Trenčíne vtedy nebol ľad a asi si všimol, že nám to spolu ide. Samozrejme, že náš útok mal silnú podporu v obrannej dvojici Róbert Švehla a Miloš Holaň a celé mužstvo hralo veľmi dobre. Dostali sme šancu ukázať, čo v nás je a popri tom rásť. Klaplo to. V majstrovskej sezóne sme nemali väčšie výpadky, hokej nás bavil, rozumeli sme si.

Boli ste najmladší hráč v elitnej desiatke v kanadskom bodovaní československej extraligy, čo bola v tom čase jedna z najlepších, ak nie vôbec najlepšia súťaž v Európe. Nezamávalo to 19-ročným tínedžerom?

Myslím, že nie. Tešil som sa na každý tréning, na každý zápas. Aj kolektív ma dobre prijal, lebo bol zložený z domácich hráčov, tých, ktorí boli v Trenčíne na vojenčine, alebo cezpoľných, ako som bol ja alebo Žigo Pálffy. Vytvorili sme skvelú partiu.

Stihli ste si odkrútiť v Trenčíne aj vojenčinu?

Nie, pretože som bol ešte mladý. Už sa k tomu schyľovalo, ale napokon som to nestihol. Obišlo ma to, lebo som po sezóne odišiel do Ameriky a už som tam zostal.

Rozhovor si môžete vypočuť ako podcast

V roku 1992 vás draftoval tím NHL Hartford Whalers a v lete ste už zamierili za oceán. Ako ste v dvadsiatke zvládli presun na druhý koniec sveta, do inej krajiny, s iným jazykom, kultúrou.

Anglicky som už trochu vedel, ale na krajinu, kultúru som zvykal postupne. Ešte deň pred začiatkom NHL som nevedel, čo so mnou spravia. Či ma pošlú do juniorky alebo sa vrátim do Trenčína. Napokon som zostal.

Čo sa týka života mimo ľadu, veľmi mi pomohla rodina, do ktorej ma klub umiestnil. Vytvorili mi naozaj druhý domov. Doteraz sme v kontakte, aj po dlhých rokoch. Mali dve deti, dvoch chalanov. Boli to moji parťáci, pozerali sme filmy, hrali sme počítačové hry, bol som ako ich starší brat z cudziny. Aj vďaka nim som sa rýchlo zdokonalil v angličtine.

V NHL ste zotrvali 11 sezón, pôsobili ste v 5 kluboch a odohrali ste 208 zápasov. Prečo toto číslo nebolo vyššie? Nesadol vám zámorský štýl alebo ste nemali šťastie na kluby, trénerov, boli v tom iné okolnosti? Brat Rony raz povedal, že keby ste mali o 5 centimetrov a 10 kilogramov viac, v NHL by ste možno napísali celkom iný príbeh.

Predsa len, bol som veľmi mladý, keď som odišiel a aj štýl hokeja v NHL bol vtedy trochu iný. V tíme bola prvá päťka, druhá päťka, v tej tretej už boli takí väčší chlapi a vo štvrtej väčšinou bitkári. V prvom roku po drafte som sa zlepšoval, prispôsoboval som sa novému štýlu a hneď po sezóne odišiel manažér, ktorý si ma v drafte vybral, pracovať do kancelárie NHL.

Prišli noví ľudia, zmenili sa tréneri. Už to bolo cítiť. Ako vravím, v dvoch elitných päťkách bolo šesť útočníkov a mne sa často stávalo, že som bol siedmy. Ale neľutujem. Pre mňa to bola skvelá jazda, skvelá skúsenosť a som vďačný všetkým, čo ma na veľký hokej pripravili. Aj vďaka nim som si zahral v NHL. Mal som možnosť hrať v prvých dvoch päťkách, ale zahral som si aj s veľkými chlapcami, aj s bitkármi.

Pobili ste niekedy v NHL?

Áno a sú to skvelé historky. Moja prvá taká skúsenosť bola v zápase proti Montrealu alebo New Jersey, už si to celkom nepamätám. Vznikla klasická mela pred bránkou, zostalo tam osem hráčov do seba zakliesnených, aj ja som sa držal s jedným hráčom. Zrazu som zozadu počul svojich spoluhráčov, ako mi kričali: Bobo, nie!

Ten súper bol fyzicky dobre disponovaný Randy McKay, takzvaný tough guy, čiže drsný chlapík. Spýtal sa ma: Tak čo mladý, chceš ísť? A ja som odvetil, že nie. Trochu sme sa ešte pasovali a potom sme sa pustili. Ale stalo sa mi zopárkrát, či už v NHL alebo na farme, že som sa ocitol aj v tvrdšom súboji. Jasné, že som to nevyhľadával, ale patrilo to k tomu hokeju.

Počas sezóny v St. Louis som hral v útoku s chlapcami ako Tony Twist a Mike Peluso. Tí ma občas nabádali: Choď tam, zapáľ iskru a potom sa stiahni. Takže plnil som aj takú úlohu a rád na to spomínam.

V roku 1996 Slovensko čakala premiéra v elitnej kategórii MS, ktoré sa hrali vo Viedni a vy ste na nich nechceli chýbať. Problém bol v tom, že ste v tom čase mali zmluvu s tímom Dallas Stars a vedenie klubu chcelo, aby ste hrali v play off AHL na farme v Kalamazoo. Vy ste sa však zbalili a po príchode do Rakúska ste povedali toto: „Tu nie je vo zvyku priečiť sa rozhodnutiu generálneho manažéra som si vedomý toho, že zámorských očiach som si riadne pohnojil meno. Ušiel som. Keby som mal 26 rokov, kašlem na to, ale ja nemám chuť sa donekonečna ponevierať po farmách. Aj môj agent Winter mi tvrdil, že vraj ak zahrám dobre vo Viedni, na všetko sa zabudne.“ Ale nezabudlo...