BRATISLAVA. Dakar je symbol. Synonymum najťažších a najnebezpečnejších automobilových i motocyklových pretekov na svete. Iste, aj hlavným mestom Senegalu, hoci ako vizitka slávnej rely nemá s Afrikou už šestnásť rokov nič spoločné.

História Rely Paríž-Dakar - tejto prestížnej skúšky odvahy a vytrvalosti jazdcov, ako aj kvality strojov - sa začala písať pred 46 rokmi, keď sa hŕstka dobrodruhov na motocykloch, terénnych automobiloch a kamiónoch vydala z Paríža a prešla africkým kontinentom až do Dakaru. 

V „diabolskom tanci“, v ktorom dodnes udávajú rytmus prekvapujúce zmeny poradia, defekty, nadľudské výkony jazdcov, osobné nešťastia, smrteľné tragédie či víťazstvá tých najspoľahlivejších strojov i najodolnejších pretekárov, sa dlhé roky neobjavil žiadny Slovák. Až do Silvestra 1997, keď sa vydal na slávnu rely premiérovo motocyklový pretekár Jaroslav Katriňák.

K veľkému snu odštartoval vo Versailles

Katriňák je nezmar. Povie vám to každý, kto poznal a pozná motoristické zákulisie. Kto iný ako on, majster sveta v endure (1991) a prototyp húževnatého i nezlomného bojovníka, by mohol byť prvý Slovák na týchto legendárnych pretekoch?

Dakarský príbeh slovenskej motocyklovej legendy i jednej z najvýznamnejších postáv histórie československého motošportu, sa začal písať 1. januára 1998 pred bránami zámku vo Versailles. 

Francúzski králi, ktorí si chodili užívať do komnát symbolu absolutistickej monarchie i do veľkých priľahlých záhrad, by sa prvé hodiny nového roka asi dosť divili, čože sa im to na nádvorí odohráva pred očami. Rev motorov a pach spálených pohonných hmôt by im bezpochyby narušil snobské oslavy.

Novodobým Francúzom však motorizmus učaroval a ani silvestrovské ponocovanie nezabránilo tisíckam fanúšikov prísť o piatej ráno do okrajovej štvrti Paríža.

Katriňák sa na štart presúval z hotela v karavane Fiatu Ducato. 

„Bolo pol piatej ráno a ani sa mi nezdalo, že mám pred sebou historickú chvíľu. Mlčal som a horel nedočkavosťou. Okamih na slávnostnej rampe pred tisíckami ľudí bol neuveriteľný a dodnes si uchovávam jeho nezabudnuteľnú atmosféru! Organizátori mi ako nováčikovi pridelili pomerne slušné štartové číslo 38 a môj motocykel KTM LC4 660 naskočil na prvý pokus. Zamával som nadšenému davu i hŕstke Slovákov, ktorí stáli obďaleč.

Manažér Slovnaft Šport Moto Teamu Milan Belenčiak dokonca preskočil zábrany, oddeľujúce publikum od súťažiacich, aby ma ešte raz potľapkal po chrbte a vydal som sa v ústrety splnenia si môjho najväčšieho sna v živote, ktorý vo mne dlhé roky driemal,“ spomínal Katriňák a na margo svojej premiéry na Rely Dakar.

VIDEO: Jaroslav Katriňák reaguje pre Eurosport po 6. etape

Ponuku skúsiť si náročnú rely vraj prišla od sponzora.

„Milan mi na jar 1997 zavolal s tým, že čo keby sme išli na Dakar... Odpovedal som mu, že na to asi nemáme ani finančne a ani skúsenosťami. Povedal však, že to skúsi. V tom čase bol veľmi mladý chalan, mal iba 23-rokov. Spomínam si, ako som si vtedy v duchu hovoril, že nemáme šancu, že to nedáme. Že na tak rozsiahly projekt nemá toľko známostí a skúseností. Veľmi som pochyboval.

Lenže on to nesmiernou húževnatosťou dokázal a za to som mu dodnes veľmi vďačný. Na Nový rok 1998 som si pred zámkom Versailles povedal, že sme to dokázali a ideme do toho. Najmä Milanovou zásluhou nasledoval rýchly sled udalostí, vďaka ktorým aj Slováci mohli začať do kroniky histórie Rely Paríž-Dakar písať prvé riadky. A časom i s medailovým odleskom.“

V cieli sa triasol od zimy

Štart v samotnej metropole Francúzska a európska časť pretekov bývali považované len za šou pre divákov, respektíve priestor, kde sa mohli najviac prezentovať sponzori. 

Pre niektorých z jazdcov to bol test pred rozhodujúcou africkou časťou, pre ďalších len otravné presúvanie sa po asfaltkách. Prvá etapa zaviedla 179 motocyklov, 164 automobilov a 32 kamiónov z Paríža do mesta Narbonne na juhu Francúzska. Pri obci La Châtre ich neminul úvodný rozbahnený terén, ktorý Katriňákovi príliš nevyhovoval. 

„Trať bola značne rozjazdená a rozbahnená. Pomohli mi však roky skúseností nadobudnuté účinkovaním v endure, vďaka ktorým som porazil aj rad ostrieľaných borcov. Každopádne som si zvykal na nové prostredie. V cieli som bol s 29. miestom spokojný, na Francúza Françoisa Flicka, ktorý zvíťazil, som stratil len niečo vyše jeden a pol minúty.“ 

Horšie to však bolo s iným súperom – mrazivými dňami v januárovej Európe. „V cieli som sa triasol od zimy a bol rád, že si v sprievodnej dodávke, ktorá ma neskôr prepravila cez Francúzsko a Španielsko po diaľniciach o dĺžke 1200 kilometrov, môžem dopriať teplú kávu.“

Tešil sa na duny, zmysly zapol na 200 percent

Ďalšie dejstvo Dakaru 1998 sa odohrávalo na trase medzi francúzskym Narbonnom a španielskou Granadou, v ktorého úvode čakala na účastníkov 35 km skúška blízko Châteaux de Lastours. Katriňák siedmym časom naznačil, že bude rýchlym nováčikom.

Do Afriky vyrážal z 21. priečky so sedem a pol minútovým mankom na Taliana Fabia Fasolu, takže jeho ambícia pred štartom dokončiť preteky do 20. miesta začala naberať reálne kontúry.

Katriňák, v tom čase 31-ročný, počas svojej kariéry skúsil všeličo. Jazdil v Európe aj v Severnej Amerike, terénne súťaže enduro, motokros, mal za sebou množstvo Šesťdňových motocyklových súťaží. V konkurencii jazdcov na terénnych motocykloch patril k absolútnej špičke. Kedy ho chytila za srdce púštna rely? 

„Dakar som sledoval od dvanástich rokov, teda úplne od jeho počiatkov v roku 1979. Spomínam si, ako jeho jednotlivé ročníky mapoval najmä československý týždenník Svět motorů, ktorý u nás doma nemohol chýbať. A keď prišli v roku 1985 na túto rely Liazky a o rok neskôr Tatry, pohltilo ma to úplne. Ako dospievajúci chalan som československé posádky vnímal ako bohov, ktorí dokázali zdolať tie najhoršie podmienky v dunách a v púšti. Bol som na nich veľmi hrdý a hovoril si, že niečo podobné musím raz skúsiť aj ja. Zažiť podobné, veľké dobrodružstvo.“

Po bezproblémovom novoročnom štarte vo Versailles, zmapovaní situácie a konkurencie, trajekte do Afriky, nasledovali prvé africké etapy. 

„Afrika bola pre mňa absolútne tajomno. Na lodi pri preprave cez Stredozemné more som mal pocit, akoby som išiel na inú planétu. Spomínam si, že po opustení podpalubia sme sa presunuli hneď na štart do spojovacej etapy a moje zmysly sa zapli na 200 percent.