Z knihy Antona Zerera Hry a sny

BRATISLAVA. O svojom dvojkolesovom tátošovi sa Anton Tkáč vyjadril expresívne a nežne: „Od prvého okamihu som cítil čosi nenormálne – vôňu bicykla. Aj keď je to iba obyčajný kov.“ 

Uprostred sedemdesiatych rokov 20. storočia bol najrýchlejším cyklistom planéty. Zlatý slovenský expres z betónovej dráhy Tehelného poľa. Olympijský víťaz a trojnásobný majster sveta v kráľovskom šprinte pokoril aj famózneho Daniela Morelona.

Poznali sa ako starý peniaz, a predsa s ním náš reprezentant na montrealskej olympiáde vypiekol. Ktosi prirovnal jeho lišiacky, prešibaný výkon k Panenkovmu padajúcemu listu zo slávneho belehradského kopu z bodu jedenástky.

Taká prefíkaná cyklistická habaďúra. Mal to však v nohách - v zlatom olympijskom finiši mu na klopenej dráhe namerali závratnú rýchlosť 68 km/h.

Mladý a neohrabaný

Keď sa nádejný cyklista Tonko Tkáč s koreňmi na Záhorí rozbiehal ako osobák, vyzeralo to všelijako. Nijaká veľká sláva. Aspoň podľa spomienky Vladimíra Vačkářa, majstra sveta v tandeme.

„Sledovať ho, to bola groteska. Zrazu sa medzi nami objavil s ošarpaným bicyklom v drese ako po staršom bratovi. Chodili sme sa dívať na jeho strašný štýl. Celý sa na bicykli krútil, neudržal smer. Zdalo sa, že každú chvíľu z neho spadne.“

Bol mladý, neohrabaný a dravý. Ale čoskoro si silou vôle našiel miesto na domácom cyklistickom slnku.

Majstrovstvá sveta v roku 1969 sa konali v Brne. Osemnásťročného Tkáča nominovali na kilometer s pevným štartom. Štrnásť dní pred šampionátom prekvapil najlepším svetovým časom roka (1:08 min).

„Keby som ho zopakoval, bohato by stačil na zlato. Bol som ešte neskúsený, nepoznal som všetky finesy cyklistiky,“ ospravedlňoval nesplnené ambície.

Skončil ôsmy. O rok neskôr výrazne poskočil – bronz v anglickom Leicesteri. „Považoval som to za hotové nešťastie.“

Čože, tretie miesto na majstrovstvách sveta?

„Odjakživa som sa považoval za šprintéra. A úspech iba nahral do kariet tým, ktorí tvrdili, že mi kilometer viac sedí.“

Kilometer je podľa Tkáča nuda. Nemal ho rád, nechcel ho jazdiť. Proti tebe iba čas ako imaginárny zajac. K tejto fádnej disciplíne prišiel ako slepé kura k zrnu.

Hľadal spôsob, ako z nej čo najskôr vycúvať. Aj keď ho do nej všetci napospol nútili. „Boli to premárnené roky,“ označil svoj rozbeh do veľkej cyklistiky.

Galejnícky pevný kilometer sa s ním viezol aj na prvej olympiáde. Dva týždne pred hrami 1972 sa práve na mníchovskej dráhe núkal do pozornosti najlepším svetovým časom (1:06,9 min).

Ako vysvitlo, v olympijskej súťaži by bol stačil na striebro.

Vrátil sa do Brna ešte trochu potrénovať, no asi v osemdesiatkilometrovej rýchlosti v jazde za motocyklom, ktorý riadil jeho osobný tréner Dušan Škvarenina, pichol galusku. Bicykel sa roztancoval ako divý býk. Tkáč sa pri páde bolestne zranil.

V Mníchove zlyhal (trinásty). Chodil po olympijskej dedine ako telo bez duše. Trápil ho bedrový kĺb. Po olympiáde ho vyradili z reprezentácie. Vraj stagnuje. Žiadna perspektíva. Pevný kilometer už nechcel za nič na svete ani vidieť.

„Na ten mníchovský deň nikdy nezabudnem, lebo mi spôsobil najväčšie sklamanie v mojom športovom živote. Bolesť sa ozvala už po treťom šliapnutí do pedálov.“

A na celom kilometri je asi 140 šliapnutí...

„Je to nezáživná disciplína,“ rozlúčil sa s pevným kilometrom. „Niečo pre silných a jednoduchých cyklistov. Šprint má v sebe život. Musíš mať v sebe istý intelekt, môžeš tvoriť, spoznávať súperov, taktizovať, vymýšľať. Potrebujem vzruch, súboj telo na telo, súboj myšlienok, inštinktov, taktických ťahov.“

Zrod šprintéra