Na šampionát do Prahy nikdy nedorazili. Američania spomínajú na leteckú katastrofu

Odchádzali s medailovými ambíciami. Na poslednej fotografii pred lietadlom pózujú so žiarivými úsmevmi. Let číslo 548 spoločnosti Sabena však do cieľa nikdy nedorazil.

Pred šesťdesiatimi rokmi sa odohrala najväčšia tragédia amerického krasokorčuľovania.

Príčinu nezistili

Osemnásť korčuliarov v spoločnosti trénerov, rozhodcov a rodinných príslušníkov sa chystalo do Prahy na majstrovstvá sveta. Leteli komerčnou linkou z New Yorku do Bruselu, odkiaľ mali pokračovať do Československa.

Transatlantický let trval sedem hodín a uskutočnil sa bez komplikácii. Piloti však v blízkosti bruselského letiska Zaventem stratili kontakt s riadiacou vežou.

Boeing 707 sa približoval k pristávacej dráhe, na ktorej sa práve nachádzalo menšie lietadlo. Piloti zrušili pristávanie a krúžili nad letiskom.

Pre očitých svedkov bolo zrejmé, že posádka letu číslo 548 zápasí s nejakými mechanickými problémami. Lietadlo bolo naklonené v neprirodzenom, takmer vertikálnom uhle. Pri snahe vyrovnať krídla sa Boeing zrútil do poľa asi 3 kilometre od letiska.

Zo 72 ľudí na palube nikto neprežil. Obeťou nešťastia sa stal aj farmár pracujúci na poli, ktorého zabila explózia po zrážke.

Príčinu tragédie nikdy nezistili. Dodnes je to najväčšia letecká havária na území Belgicka.

Na titulke Sports Illustrated

Tragédia otriasla svetom krasokorčuľovania i americkou verejnosťou. Majstrovstvá Spojených štátov v roku 1961 boli prvé, ktoré vysielala televízia. Pretekári sa stali miláčikmi publika.

Najväčšou nádejou amerického tímu bola 16-ročná Laurence Owenová, úradujúca majsterka USA. O rok skôr skončila na olympiáde na šiestom mieste. V Prahe mala byť jednou z favoritiek.

Dva dni pred tragickou haváriou vyšiel týždenník Sports Illustrated s Laurence Owenovou na titulnej stránke. „Najvzrušujúcejšia americká korčuliarka,“ hlásal titulok. Takmer nepoškodený výtlačok magazínu sa našiel aj v troskách zrúteného lietadla.

Na palube sedela i Laurencina staršia sestra Maribel, ktorá súťažila v športových dvojiciach s Dudleym Richardsom (bývalým spolubývajúcim Teda Kennedyho z univerzity), aj ich mama a trénerka Maribel Vinson-Owenová.

Tá bola ako pretekárka deväťnásobnou majsterkou Spojených štátov, na olympiáde v roku 1932 získala bronz. Ešte počas aktívnej kariéry sa stala prvou športovou novinárkou v histórii prestížnych novín New York Times.

Bola aj veľmi úspešná trénerka, na zimných olympijských hrách v roku 1956 doviedla svoju zverenkyňu Tenley Albrightovú k zlatej medaile. Bolo to prvé zlato pre americkú krasokorčuliarku v histórii olympiád.

Šoférovala v korčuliach

Jedným z jej zverencov bol aj Frank Carroll, ktorý sa neskôr sám stal úspešným trénerom, viedol svetovú šampiónku Michelle Kwan či olympijského víťaza Evana Lysaceka.

„Ona ma naučila disciplínu, byť presný, nevyhovárať sa, nesťažovať sa na kvalitu ľadu,“ porozprával o svojej trénerke Frank Carroll pre NBC Sports.

Maribel Vinson-Owenová často brávala svojich zverencov na klzisko autom, šoférovala v korčuliach, s chráničmi, v rýchlosti 110 kilometrov za hodinu. Pritom mala ošarpané staré auto, v ktorom už plesniveli zadné sedadlá.

„Môj otec nakoniec kúpil Maribel nové auto. Mal strach, že raz havarujeme,“ spomínala pre NBC Sports Ronna Goldblatt Gladstonová, bývalá zverenkyňa legendárnej trénerky.

Rodinné tragédie

Okrem Owenovcov boli na palube aj iní ľudia v príbuzenskom vzťahu. V športových dvojiciach reprezentovali Spojené štáty aj dve súrodenecké dvojice. Ila a Ray Hadleyovci takmer do Prahy necestovali, lebo nemali dostatok financií, ale korčuliarska komunita v Seattli im nakoniec vyzbierala potrebnú sumu na cestu.

Ani Laurie a William Hickoxovci nemali v pláne súťažiť v roku 1961 – brat chcel skončiť s korčuľovaním, chystal sa na vojenskú akadémiu. Matka ho však presvedčila, aby to ešte skúsil so sestrou.

Medzi tanečníkmi na ľade bol v americkom tíme manželský pár Patricia a Robert Dineenovci. Ostal po nich 9-mesačný synček.

So Stephanie Westerfeldovou mala cestovať pôvodne mama, ale strieborná medailistka z národného šampionátu vyhlásila, že ju prítomnosť mamy znervózňuje. Odprevadila ju teda sestra Sharon.

Ten, kto prežil

Na majstrovstvá sveta cestovali medailisti domáceho šampionátu až na jednu výnimku. Tou bol tretí v súťaži mužov Tim Brown. Necítil sa dobre už ani počas majstrovstiev Spojených štátov.

Vo vysokej nadmorskej výške v Colorado Springs mu počas voľnej jazdy dochádzal dych. Vymyslel netradičné riešenie: keď cítil, že už nevládze, po jednom skoku zámerne dopadol mimo ľadu a bežal do šatne. Naháňala ho zdravotná sestra.

Americký krasokorčuliarsky zväz vtedy zakotvil do pravidiel, že pretekár musí svoju jazdu začať i ukončiť na ľade.

Tim Brown musel pre chorobu vynechať svetový šampionát. Ináč by aj on sedel v lietadle smrti. Tragédia ho hlboko zasiahla.

„Boli to moji blízki priatelia. Niektorých som poznal už desať rokov. Je to hrozné pre tých, ktorí sa zabili, ale ešte tragickejšie pre príbuzných a priateľov, ktorí prežili,“ citovala Browna dobová tlač.

Tréner im zachránil život

Medzinárodná korčuliarska únia svetový šampionát z piety zrušila. Praha dostala možnosť usporiadať majstrovstvá sveta o rok. Súťaž športových dvojíc vyhrali Otto a Marie Jelinkovci, rodáci z Československa, ktorí reprezentovali Kanadu a voľnú jazdu predviedli v českom kroji. Ich rodičia emigrovali do Kanady, keď mali osem rokov.

Aj oni mali sedieť v lietadle s tragickým osudom, no zdržali sa v New Yorku, lebo ich trénerovi sa narodilo dieťa a nechcel, aby cestovali bez neho. Letenky tak presunuli o deň neskôr. „Tréner nám zachránil život,“ spomínal v Lidových novinách Otto Jelinek, neskorší veľvyslanec Kanady v Českej republike.

Spomienkový fond

Tragédia ukončila zlatý vek amerického krasokorčuľovania. Zahynula jedna celá generácia pretekárov. Obeťou nešťastia sa stali aj najlepší tréneri. Do Spojených štátov pozývali odborníkov zo zahraničia, aby znovu naštartovali šport.

Trvalo štyri roky, kým Spojené štáty získali znovu medailu na svetovom šampionáte. Prvé zlato priviezla v roku 1966 Peggy Fleming. V čase havárie mala dvanásť rokov a stratila svojho milovaného trénera Williama Kippa. Dlho o leteckom nešťastí vôbec nedokázala hovoriť.

Americký zväz založil spomienkový fond, prostredníctvom ktorého podporoval mladé talenty. Fond existuje dodnes.

Jednou z prvých pretekárov, ktorí získali podporu zo spomienkového fondu, bola práve Peggy Flemingová, neskoršia olympijská víťazka. Za peniaze si kúpila prvé súťažné korčule.

"Títo mladí ľudia nikdy nezažili, aby ich sen sa stal skutočnosťou, no boli odrazovým mostíkom pre všetkých svojich nasledovníkov. Bez pomoci spomienkového fondu by som určite nesúťažil na olympiáde," prezradil v dokumentárnom filme Rise olympijský víťaz z roku 1984 Scott Hamilton.

Granty z fondu dostával aj úradujúci majster sveta Nathan Chen.

V súčasnej pandemickej situácii získava fond prostriedky aj predajom rúšok či virtuálnych vstupeniek na podujatia. Pri príležitosti šesťdesiateho výročia tragédie americký zväz organizoval aj virtuálne preteky na päť kilometrov, a zisky zo štartovného pôjdu tiež na účet fondu.