Courage, Senna a Thatcherová. Ako Frank Williams spoznal budúceho šampióna F1

Na stene kancelárie sira Franka Williamsa v oxfordshirskom Grove viseli tri portréty. Dva z nich patrili pretekárom.

Tretí, ktorý sa z tohto radu vymykal, zobrazoval Margaret Thatcherovú, premiérku, ku ktorej veľký patriot Williams prechovával sympatie. Jedným z jazdcov bol Piers Courage, ktorý sa postavil na štart len dvadsiatich ôsmich veľkých cien.

Courage bol členom pivovarníckej dynastie, absolvent Etonu, ktorý mal s Williamsom spoločnú vášeň pre pretekárske autá. Skamarátili sa ešte v mladosti a istý čas bývali v rovnakom byte v Harrowe. V šesťdesiatych rokoch Courage cestoval po Európe a pretekal v rôznych kategóriách. Často prespával vo svojej dodávke.

Na ceste k elitným kategóriám motošportu mu pomohlo viac jeho odhodlanie a, ako sa hovorí, prirodzený šarm, než rodinné bohatstvo. Williams prvý raz vstúpil do F1 v roku 1969 so súkromným monopostom Brabham BT26. Courage sedel za volantom. Spolu zaznamenali pamätné druhé miesta v Monaku za Grahamom Hillom v Lotuse a na Veľkej cene USA vo Watkins Glen za Lotusom Jochena Rindta.

V roku 1970 Courage odmietol ponuku z Ferrari. Zostal s Williamsom, ktorý s talianskou spoločnosťou De Tomaso vyrokoval dodávku karosérií zadarmo. Žiaľ, Courage sa stal obeťou nehody vo veku, keď mnohí pretekári zomierajú v honbe za svojimi snami.

Počas dvadsiateho tretieho kola Veľkej ceny Holandska v Zandvoorte sa na vzdialenej strane okruhu objavil kúdol čierneho dymu a Courage sa nevrátil do boxov. V rýchlej časti vyšlo jeho auto z trate a narazilo do trávnatého briežku. Monopost sa prevrátil a vyšľahli z neho plamene.

Courage mal len 28 rokov. „Jasne si spomínam, že keď zomrel, celý národ smútil,“ hovoril Williams. Uplynulo 24 rokov a zabil sa ďalší pilot, ktorý preňho jazdil. Patril mu tretí portrét na stene: zobrazoval Ayrtona Sennu.

Každý deň, keď práve nebol na Veľkej cene, chodieval Williams do svojej kancelárie. Chcel si tak udržať osobný kontakt s dianím v tíme a prehľad v komplikovaných zákutiach celého športového odvetvia.

Od roku 1986 bol pripútaný na invalidný vozík. Jeho neuhasiteľná túžba po rýchlosti ho dobehla, keď sa v aute z požičovne náhlil z testovania svojho tímu na okruhu Paula Ricarda v Le Castellet na lietadlo z Marseilles. Auto zišlo z cesty.

Williams utrpel strašné zranenia a ochrnuli mu všetky končatiny. Za svoje postihnutie nikdy nevinil nikoho iného – a už vôbec nestratil chuť na pretekanie či obdiv k mimoriadnym ľuďom, ktorí na rýchlych autách jazdili s najväčším oduševnením. Najžiarivejší príklad tohto typu ľudí vo Williamsovej mysli zosobňoval Senna.

Williams pozorne sledoval úžasné výsledky, čo Brazílčan dosiahol v každej kategórii, v ktorej súťažil. Hoci Williams vo svojom tíme nemal miesto, Senna ho zjavne tak zaujal, že ho pozval na konkurz.

Múdri ľudia sa snažia byť o krok vpred a v tomto biznise to platí obzvlášť. Ak by nadišiel čas, že by Senna dosiahol úspech a bol by po ňom dopyt, Williams by mohol mať výhodu. Jazdci si zvyknú pamätať tých, ktorí im ponúkli pomocnú ruku, keď sa nachádzali na nižších priečkach rebríčka.

V roku 1983 Williams zariadil Sennovi prvú jazdu v monoposte Formuly 1. Na stretnutie v Doningtone však meškal z dôvodu, ktorý bol pre majiteľa pretekárskeho tímu mierne trápny. „Asi dve križovatky pred výjazdom z M1 na Donington sa mi pokazilo auto – značku nebudem menovať,“ povedal mi Williams, keď sme sa stretli v sídle jeho tímu v lete 2008.

„Do hodiny prišla pomoc, no aj tak som meškal. Nebol to dobrý začiatok. Našťastie, mladý muž nepovažoval za vhodné vynadať mi.“

Senna si na miesto pozval aj brazílsku televíziu TV Globo a Suttona. Nezanedbal prípravu, aj tentoraz chcel mať zachytenú svoju skúšobnú jazdu, aby mal doma v Brazílii čo ukazovať.

Sutton má fotografiu, na ktorej je Senna s holou hruďou a kombinézou spustenou do pol pása. Zachytil ho, keď Williamsovi opisoval charakteristiky monopostu, ten sústredene počúval s poznámkovým blokom a perom v ruke. Dokonca už vtedy Senna vyžaroval svoju povestnú auru.

Williams sledoval, ako Senna po pamäti odjazdil približne tridsaťpäť až štyridsať kôl po Doningtone. „Mal jazdu pod kontrolou,“ hovoril mi. „Vtedy bol naším testovacím pilotom Jonathan Palmer. Ayrton jazdil lepšie časy. My sme nerozhodli, kedy má skončiť – to si určil Ayrton. Myslím, že to zabalil okolo poludnia.“

To bolo samo osebe zvláštne, pretože keď jazdci dostali šancu vyskúšať si po prvý raz monopost Formuly 1, väčšina sa rozhodla využiť na trati každý moment denného svetla. Senna nie. Naučil sa všetko, čo potreboval, poďakoval tímu a odišiel.

Williams nemal na sezónu 1984 voľné miesto, pretože mal zazmluvnených Kekeho Rosberga a Francúza Jacqua Laffita, no so Sennom naďalej udržiaval kontakt. Jednak sa mu páčilo, čo videl, a jednak v Brazílčanovi našiel mladíka, ktorý mal tiež hlboko zakorenenú vášeň pre motoristické preteky.

Williams spomínal: „Ayrton býval celkom blízko, myslím, že niekde pri Readingu, takže sme občas vybehli na večeru. Ayrton mal päťrýchlostnú Alfu Romeo 1300, malý štvordverový hatchback. Jazdil na nej stredom cesty na päťke štyridsiatkou a rozprával pri tom. Spomínam si na to vibrovanie motora. Neviem, či to robil naschvál, aby ma znervóznil, no pravdepodobne bol len taký zaujatý rozprávaním, že zabudol preradiť.“

„Povedal som mu: ‚Počuj, vždy jazdíš ako trtko?‘“

„Ayrton mi odpovedal: ‚Čo tým myslíš?‘“

„Takto nejazdila ani moja žena, keď si robila vodičák.“

Ukážka z knihy Senna verzus Prost.

Autor: Malcolm Folley, slovenský preklad: Miloslav Surgoš

Knihu Senna verzus Prost o najväčšej rivalite v F1 si môžete objednať tu.