Kaberle: V Bostone sme tím, chcem zostať

Pred dvanástimi dňami vyhral v drese Bostonu Stanley Cup, podobne ako sa to pred piatimi rokmi podarilo jeho bratovi Františkovi (Carolina).

Po prílete do vlasti obranca Tomáš Kaberle (33) nechcel riešiť, či sú jedinou európskou bratskou dvojicou, ktorá má slávnu hokejovú trofej. "Teraz si to užívam," povedal pre server Lidovky.cz.

Už ste si stačili všetko zrekapitulovať? Aká to vlastne bola sezóna?

Stále si to užívam. A sezóna bola veľmi podarená - to sa stane málokedy, ani som taký úspech nečakal. Zvlášť keď ma vo februári vymenili z Toronta, kde som bol od roku 1998. Vlastne celú svoju kariéru v NHL...

Pred polrokom by vás zrejme nenapadlo, že na jar budete hrať o Stanley Cup. Je to tak?

Vedel som, že asi pôjdem z Toronta preč, končila sa mi zmluva. A aby som tam zostával do konca sezóny bez play off... Takže keď sa ma v Toronte manažér spýtal, či by som súhlasil s výmenou, neváhal som. Ozval sa Boston a nakoniec to dopadlo dobre. Čo dobre - výborne! (Úsmev)

Bolo veľmi ťažké prispôsobiť sa hre nového tímu?

Prvé dva týždne určite. Hráči ma prijali dobre, ale musel som si zvykať na úplne iný systém hry. Potom už to bolo v pohode, len v prvom kole play off s Montrealom mi zápasy nesadli. Ale stále som sa snažil hrať na sto percent a vo finále s Vancouverom som sa cítil najlepšie. Chlapci hrali výborne, brankár Thomas nás podržal vo všetkých zápasoch a tým nám vlastne dal šancu, aby sme vyhrávali.

Môžete priblížiť, aké boli oslavy?

Je na mne asi vidieť, že som uťahaný, posledné dni som toho veľa nenaspal. Ale najnáročnejšie boli prvé tri dni, to sme nespali skoro vôbec. Z Vancouvru sme leteli šesť hodín, to bol v lietadle blázinec, prileteli sme o deviatej ráno a začalo sa to nanovo. A keď tam na nás pred týždňom v sobotu čakalo od rána milión a pol ľudí v uliciach a my sme pred nimi jazdili okolo poludnia dve hodiny v autobusoch... Bolo by pekné prežiť niečo podobné znova. Potom sme s chalanmi mali svoju oslavu. Myslím, že pri nej všetci odovzdali všetko, rovnako ako predtým na ľade. (Smiech)

Čo sa vám napadne pri pomyslení, že ste sa niekoľko rokov v jednom tíme o niečo usilovali, ale márne, a potom to zrazu prišlo, lenže v inom klube?

V Toronte bolo posledných päť rokov ťažkých, stále sme museli odpovedať na otázky, prečo sme sa nedostali do play off. V Bostone to bolo iné, každý sa usmieval a nikto sa nepýtal, prečo sme hrali blbo. Boli sme tím, každý zaskakoval za každého a všetky štyri lajny boli výborné.

Po oslavách ste ešte navštívili Toronto. Aké to bolo prísť tam ako víťaz Stanley Cupu?

Bezchybné, ľudia mi gratulovali na ulici, bolo vidieť, že sú radi, že sa mi to podarilo. Toronto po tých trinástich rokoch považujem za svoj druhý domov, mám tam veľa známych, ale byt asi predám. Nepočítam s tým, že by som sa do Toronta vrátil.

Aká je teda vaša hokejová budúcnosť?

Ťažko povedať, uvidím 1. júla. Ale manažér i tréner Bostonu hovorili, že by boli radi, keby som zostal. Samozrejme ide aj o finančné podmienky, ale odpovedal som, že by som tiež rád zostal. Do konca týždňa by som mohol vedieť viac.

Ziskom Stanley Cupu ste sa vyrovnali bratovi Františkovi, ktorý v roku 2006 získal trofej s Carolinou. Už ste to stihli prebrať?

Volali sme si, on bol v Tampe a pozeral sa. Trošku si zo mňa robil srandu, ale pred rozhodujúcim zápasom hovoril - len vyhraj. Je pekné mať na Stanley Cupe meno blízko brata. Užijeme si to u nás na dedine pri Kladne, keď pohár privezú do Čiech, usporiadame párty. A že sme prvá európska bratská dvojica, ktorá Stanley Cup vyhrala? To neviem, to by som musel zistiť, ale užívam si to.

A čo vaše babička z Kladna? Držala vám palce ako vždy?

Jasné, bola šťastná. V semifinále s Tampou Bay správne predpovedala, že vyhráme, ale vo finále bola nervózna. Len hovorila, že to dopadne dobre.