V mládežníckych kategóriách hral minimálne. Za Pezinok v piatej lige sedel iba na lavičke, no napokon to dotiahol až do reprezentácie Československa. Na MS 1990 v Taliansku bol tretí brankár výberu trénera Jozefa Vengloša, ktorý sa dostal do štvrťfinále.

PETER PALÚCH (64) hral desať rokov za Plastiku Nitra, odkiaľ si to namieril do Rakúska. Pôsobil v kluboch ako Wiener SC či First Vienna.

Po kariére ste trénovali v Rakúsku, kde ste nedávno skončili. Prečo? Čomu sa venujete dnes?

Užívam si dôchodok. So starými pánmi hrávam stolný tenis za Janíkovce a mám športový obchod s potrebami pre brankárov. Ponuky by boli, ale neprijal som ich. Do Rakúska som cestoval 27 rokov a už ma to neláka. Cez pandémiu sa to vo mne zlomilo. Rozhodol som sa byť doma.

Známy ste futbalovou dlhovekosťou. Vybehnete občas na ihrisko?

Pred rokom a pol som hral a natrhol som si sval. Nebol by problém chytať, no musel by som trénovať. Mňa ešte ako šesťdesiatročného volali do okresnej súťaže. Trúfol by som si chytať aj teraz, ale neláka ma to. Dávam priestor mladším. Radšej si zahrám stolný tenis.

Ešte ako 52-ročný ste nastúpili za treťoligový Parndorf. Vďaka čomu sa vám to podarilo?

Celý život som trénoval individuálne. Fyzicky som bol zdatný a mal som šťastie na zranenia. A keď som aj nejaké mal, chytal som s ním. Bola iná doba. Dnes by sa mladí neposadili ani na lavičku.

Za vyše tridsaťročnú kariéru vás nepostretlo nič vážne?

Dvakrát som mal otras mozgu, vždy som však dochytal polčas. V Nitre mi napálili bombu do hlavy a vo Viedni mi šmýkačkou prešli štupľami po tvári. Vážne problémy som ale nemal. Dva dni som si oddýchol v nemocnici a chytal ďalej. Kedysi to bolo inak. Hrali sme napriek zraneniam, pretože nik nechcel vypadnúť zo zostavy.

Celý život som trénoval bez prestávky, pauzoval som iba raz. Tri týždne pre zápal mozgových blán.

Odmalička ma tak učili. Zbytočne sa neľutovať a tvrdo pracovať. Za našich čias sme hrali na škvare, snehu či ľade a nikto neprotestoval. Dnes sú umelé trávy a rôzne vymoženosti. Futbal sa zmenil.

Ako si spomínate na futbalové začiatky?

V mládežníckych kategóriách som hrával minimálne, na prvom mieste boli hokej a tenis. V doraste ma trénoval otec, hral som v útoku. Do bránky som sa dostal až za mužov Pezinka. V piatej lige som však sedel na lavičke, čo som nedokázal zniesť.

Odišiel som preto do Jura pri Bratislave, kde som začal pravidelne trénovať a nastupovať. Hrali sme Divíziu, čo bola vtedy kvalitná súťaž.

Na vojnu som išiel do Prahy, kde som nastupoval iba v dedinskej lige. Raz za týždeň tréning a cez víkend zápas. Mal som v Česku ponuky z druhej ligy, ale chcel som ísť domov. Vrátil som sa teda do Jura a ako 24-ročného ma oslovila Plastika Nitra.

Z brankára, ktorý nechytal v piatej lige pomerne veľký skok. Pod Zoborom sa vtedy hrala federálna súťaž.